Aj Rómovia potrebujú Boha

Rómovia. Čo všetko sa mám premietne v našich mysliach, keď začujeme to slovo. Vieme, že ide o odlišnú, svojskú societu - minoritu žijúcu medzi nami. Poznáme ich podľa toho, že majú tmavšiu pleť, oči a vlasy, zväčša sú chatrnejšie, či skôr nedbalo oblečení, sú hluční, nedbajú o hygienu, majú skazený charakter. Ich hodnotenia sú často negatívne. Počujeme nespočetné svedectvá o ich zlom správaní. Klamú, kradnú na poliach, v obchodoch, kradnú jednoducho všade, sú násilnícki a prestupujú zákony štátu, sú záhaľčiví, leniví, pijani. A je to pravda. Rómovia sú na tom naozaj zle. A svet ich za to súdi. No okrem tejto pravdy je tu aj iná; pravda o večnej Láske Božej. Preto je úloha nás kresťanov iná , ako úloha ľudí tohto sveta, veď máme iného ducha ako tento svet. Každý skutočný kresťan zažíva a opatruje si spomienky na neustále odpustenia od nášho dobrého Boha. Preto si musíme zo srdca vyhodiť každú horkosť aj voči Rómom, aby sme sami mohli obsiahnuť Otcovo odpustenie a nedopadli raz ako nemilosrdný sluhovia. Veď Rómovia sú deti Božie a sám Boh po nich túži. Ako dobrý Otec ich s bolesťou v srdci každý deň očakáva, že sa vrátia s pokorou v duši ako márnotratní synovia, ktorí už prehýrili všetko.

A veruže potom s veľkou radosťou vystrojí veľkú hostinu a povýši ich na hlavných dedičov. Vtedy bude v Nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.
AJ Rómovia potrebujú Boha. Sú naši úbohí bratia, ktorým ešte nesvitlo svetlo evanjelia, a preto sa sami vrhajú do víru žiadostivosti a správajú sa nedôstojne človeka . Sú plní hriechu, ale tam, kde sa rozmnožil hriech, tam sa o to viac rozhojnila Božia milosť. A my silnejší sme povinní znášať slabosti slabých a pomáhať im. A je to krásne povolanie, veď ten, kto vráti hriešnika z jeho bludnej cesty, zachráni jeho dušu od smrti a zakryje množstvo hriechov . Je to vznešená úloha niesť zvesť lásky do celého sveta a sám Ježiš nás vystrojil na túto úlohu a zaviazal nás dávať zadarmo to, čo sme zadarmo dostali . Rómovia sú ako chudobní a mrzáci, slepí a chromí, postávajúci na námestiach a rohoch ulíc z evanjelia . No práve oni boli tými, ktorí mali účasť na Nebeskej hostine, keďže pozvaní sa sami učinili nehodnými tohto vyvolenia. Sú chudobní duchovne i materiálne. No práve v tej svojej biede ostávajú najviac otvorení pre Boha. V očiach sveta sú bez nádeje. Ale práve tam, kde niet ničoho, vstupuje Boh a hovorí: „Blahoslavení chudobní (v duchu), lebo ich je Nebeské kráľovstvo“ Tá chudoba sa stáva ich Božou devízou. To vedia pochopiť všetci, ktorí sa už venovali rómskej mládeži. Nerómovia majú často malý záujem o náboženské podujatia pre ich malú atraktívnosť, no rómske deti, o ktoré nemá nikto záujem si vážia akékoľvek pozvanie.

Prečo som sa ja rozhodol venovať sa Rómom?
Nie je to moja voľba a práve v tom badám riadenie Toho, ktorý nás niekedy vedie tam, kde nechceme. On Je ten, ktorý Je Život sám, večná Láska , náš Otec a vie lepšie ako my sami, čo je pre nás dobré a prinesie nám šťastie. Tak aj ja som sa stretol s Rómmi nechtiac. Nikdy som nemal k Rómom zvláštny vzťah. V detstve som bol hlboko dotknutý ich biedou a prežíval som smútok pri pohľade na ňu. No nebol som schopný pomôcť im viac, ako súcitom. Po ukončení vysokej školy som hľadal svoje uplatnenie vo svete a realizáciu duchovného povolania, ktoré mi zrelo v duši. Necítil som sa ešte zrelý pre definitívny krok a uvažoval som nad dočasnou prácou v nejakom detskom domove. Môj spolubývajúci a priateľ na internáte, poznajúc moje túžby, mi viackrát navrhol pôsobenie v Rómskom pastoračnom centre na Poštárke v Bardejove, ktoré zrealizoval jeho duchovný vodca o. Peter Bešenyei SDB. Prijímal som to s úsmevom a bez najmenšieho záujmu. No neúspech v hľadaní svojho duchovného i profesijného povolania ma takpovediac prinútil vrátiť sa do rodného Bardejova a ísť za o. Petrom s predbežným záujmom o prácu v Centre. On sa potešil, veď o prácu s Rómmi nebol veľký záujem. Potom som v horlivosti hľadania svojho šťastia túto dohodu zrušil s tým, že predsa len sa zamestnám na Charite v Nitre. O. Peter mi nepovedal nič, no keď som sa po opätovnom neúspechu vrátil, povedal mi o svojej predtuche, že sa tak stane. Modlil sa totiž za nového spolupracovníka. Tak som strávil jeden rok v Centre a potom ešte ďalší rok počas prerušenia štúdia teológie.

Prepáčte mi, že sa tak naširoko rozpisujem o týchto súkromných veciach, no chcem dostatočne objasniť najdôležitejší prvok každého zámeru – motív. Dom treba postaviť na skale, aby neskôr, keď príde búrka a dážď, nevyšla celá stavba nazmar. Preto samotný začiatok, tá prvotná pohnútka musí byť silná.
Ako im pomôcť
Ak už vieme, prečo chceme pomáhať Rómom, musíme ešte vedieť ako. Vidiac ich celkovú duchovnú i materiálnu biedu, ani narýchlo nevieme, kde začať. Najprv sa máme postarať o materiálnu pomoc, vzdelávať ich, hovoriť o ich dôstojnosti, čo im dnes poskytujú dobrí no svetskí ľudia? Materiálny blahobyt ich iste neurobí šťastnými, o čom ma presviedčajú aj moje malé skúsenosti. Rómovia užívajú výdobytky modernej doby, no nevyzreli na nich morálne. Často sa tak stávajú úbohými otrokmi svojej žiadostivosti. Sú mnohé skúsenosti s tým, že Rómovia zničili to, čím im chceli pomôcť; rozbili obydlia, zdevastovali okolie. Človek mení okolie podľa svojho vnútra, preto Rómovia potrebujú v prvom rade ozdravenie ducha. Podobne je to so vzdelaním. Intelekt je len jednou časťou človeka a je okýptený ten, kto rozvíja len túto mohutnosť. Nevraviac už o tom, že vzdelaný, no morálne nevyzretý človek narobí mnoho zla. Ani možnosť podrásť v spoločenskom rebríčku, či rešpekt iných z nich automaticky neurobí šťastných ľudí.

Žobrák zahalený do drahého hávu neprestane byť žobrákom. Ani Róm nepotrebuje drahé BMW, nový televízor, vysokoškolský titul, či byť poslancom aby sa stal skutočným človekom; potrebuje v sebe odhaliť pôvodnú dôstojnosť Božieho dieťaťa. Rómovia potrebujú v prvom rade Boha. Samozrejme, že sa nemôžeme uspokojiť s biednymi podmienkami, v ktorých mnohí Rómovia žijú , ale najprv potrebujú Rómovia Boha. Ak budú mať Jeho, všetko ostatné, ako dôstojné materiálne podmienky, vzdelanie a sociálne uznanie, osobnú spokojnosť, prácu dostanú navyše. Apoštolát medzi Rómmi je aj veľkou možnosťou osobného posvätenia. Je to realizácia Ježišovej výzvy: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého 20 a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A je to dar byť pri nich a odovzdávať im živého Boha, hoc je to aj ťažké . Oni sú Božím zásahom do nášho pohodlného života. Je to nádherná možnosť namáhať sa pre Božie kráľovstvo a získavať nových bratov a sestry pre mnohé Nebeské príbytky, a tak uspokojovať horúcu Božiu túžbu všetkých ľudí priviesť k svätosti. Je to veľká milosť pre zlých a hriešnych ľudí, akými sme urobiť tú najväčšiu službu pre maličkých a tí neustále hľadia do tváre Otcovej a pripomínajú svojho dobrodinca. Je to Krásna možnosť žiť v duchu Ježišovho srdca, slúžiť Živému Bohu a získavať Nebeské poklady.

Historická reflexia
Dobrý Boh sprevádza ľudí na všetkých ich cestách. Nie je tomu tak, že je nablízku iba dobrým, kým zlých odsúva do úzadia, že je iba v príjemných okamihoch, kým vo chvíľach krízy akoby spal. Boh predsa dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých . On Je neustále činne prítomný a ako večná Láska neustále horí láskou k ľuďom. Preto nemôžeme hovoriť Rómom o Božej láske abstraktnej; odtrhnutej od reality. Musíme im vyjavovať živého Boha prítomného v udalostiach ich života v ich dejinách. Nebudem sa v nasledujúcich riadkoch snažiť o duchovné vysvetlenie dejín Rómov, veď tie pravdy sú príliš hlboké na to, aby som si trúfal ich plne vysvetliť. To nech urobí podľa darov srdca každý človek prichádzajúci s láskou k Rómom.

Indický pôvod Rómov
Pramene k najstarším dejinám chýbajú, keďže okrem vymyslených historiek úplne chýba rómska sebareflexia; európske dejiny Rómov tvorili Nerómovia. O ich pôvode vznikalo veľa nepravdivých legiend vznikajúcich najmä vďaka samotným Rómom, ktorí takto radi zvyšovali svoj spoločenský status v očiach majority za účelom získania výhod. Skutočnosťou je, že ich pravlasťou je India. Otázku indického pôvodu Rómov seriózne riešila porovnávacia lingvistika, historiografia i kultúrna antropológia od konca 18. storočia. V súčasnosti je téza o ich indickom pôvode vedecky dokázaná a nikým nespochybňovaná. Problémy vyvoláva iba lokalizácia predkov dnešných Rómov na indickom subkontinente, ich postavenie v sociálnom systéme Indie a časové dimenzie, príčiny ich presunu a odchodu smerom do Európy. Všeobecne známa a v mnohých prácach je citovaná udalosť zo života maďarského študenta teológie Stefana Vályiho, ktorý sa v Leydene stretol s malabarskými študentmi. Tí mu svojím výzorom a jazykom pripomínali Rómov z okolia Komárna, preto ho napadlo porovnať ich jazyk s rómčinou. Z vyše tisíc slov, ktoré si zapísal, väčšinu Rómovia správne určili a chápali ich význam.

Časopis Wiener Anzeiger o tom publikoval správu v roku 1763 . Samuel Augustini ab Hortis uvádzal v tých istých novinách sériu článkov v rokoch 1775 – 1776, pričom na základe jazyka usúdil, že Rómovia pochádzajú z juhozápadnej Indie . Vedecké základy romistiky položili filológovia , ktorí sa už začali seriózne zaoberať jazykovedným porovnávaním rómčiny a indických jazykov. Svojimi prácami tak uzavreli dlhé obdobie pochybností a všeobecne rozšírených špekulácií pri hľadaní pôvodu Rómov. Miklosich aj Pott umiestnili pravlasť Rómov do Pandžábu na severe Pakistanu a Indie, čo sa často dodnes uvádza ako vierohodný fakt. Cez toto územie smerom do Perzie a Byzancie určite prechádzali. V roku 1927 vyslovil anglický lingvista V. Turner hypotézu, podľa ktorej žili Rómovia pôvodne v Radžastane v strednej Indii pri západných hraniciach s Pakistanom, odkiaľ sa rozptyľovali do ostatných centrálnych a neskôr severovýchodných a sčasti severozápadných oblastí. Pre nedostatok ďalších nových dôkazov odborné kruhy tento názor akceptujú.

Spoločenské postavenie Rómov v Indii
Medzi indickými kastami sú vzťahy neprekonateľného sociálneho dištancu. Znamená to, že mužský príslušník jednej kasty sa nesmie oženiť s dievčaťom z inej kasty, že ľudia jednej kasty sa nesmú dotknúť jedla v dome tých, ktorí nie sú podľa nich čistí... Tieto kastové bariéry existujú dodnes nielen v Indii, ale pretrvávajú aj medzi rôznymi skupinami Rómov v Európe. V ktorej kaste sa človek narodil, do tej patril celý život nielen on, ale celé jeho potomstvo, a tá určovala jeho spoločenské zaradenie, právne postavenie, výber manželského partnera, formu účasti na širšom spoločenskom dianí, možnosti ďalších kontaktov. Predkovia Rómov stáli najnižšie v spoločenskom rebríčku, vyčlenení z kastového systému a postihnutý množstvom obmedzení. Boli tzv. pariovia - nedotknuteľní, čo znamenalo, že sa nesmeli dotknúť príslušníkov ostatných stavov . Tu patrili ľudia nečistých profesií, ktorí zametali a odstraňovali nečistotu, prali bielizeň, pripravovali drevo na spaľovanie mŕtvol, nosili a naťahovali lovecké siete, sťahovali a spracovávali kože, ďalej kati, kočovní kováči a iní remeselníci, muzikanti, tanečníci, cvičitelia opíc a hadov, profesionálni zlodeji dobytka.

Pokračujúce výskumy indológie a najstaršej histórie Indie priniesli aj možné vysvetlenia príčin degradácie spoločenského statusu kasty Dómov, od ktorej sa odvodzuje pôvod európskych Rómov. Historici sa v súčasnosti zhodujú, že Dómovia patria medzi pôvodných obyvateľov Indie, ktorí tu žili ešte predtým, ako do krajiny vtrhli indoeurópski (takzvaní árijskí) kočovníci zo severu. Bolo to asi 1500 rokov pred naším letopočtom. Dobyvatelia tu našli vyspelú civilizáciu (vtedy už v rozklade), ktorá je jednou z najstarších civilizácií na svete. Objavili ju len v dvadsiatych rokoch minulého storočia, a bola nazvaná mohendžodárska alebo harrapská. Indoeurópski dobyvatelia časť pôvodných obyvateľov pobili, časť zatlačili na geografický okraj Indie a časť na sociálny okraj spoločnosti. Medzi zotročených patrili pravdepodobne aj predkovia Dómov, ktorí boli prapredkami Rómov a v nasledujúcich tisícročiach indickej prehistórie patrili k najnižšej skupine, vyčlenenej v zložitom etnickom organizme Indie z kastového systému a postihnutej množstvom obmedzení.

Exodus Rómov z Indie
Remeslá, ktorými sa živili predkovia Rómov, patria dodnes v Indii medzi kočovné a polokočovné. Kastovou príslušnosťou boli Rómovia v zaobstarávaní základných životných potrieb odkázaní na iných, na obyvateľstvo, ktoré ich produkovalo. Medzi Rómami neboli roľníci, pastieri, remeselníci vyrábajúci a pestujúci základné plodiny, potraviny, odev, obuv. Ich spôsob obživy, prirovnávaný k terciárnej sfére a lovecko-zberateľskej rozkladajúcej sa prvotnopospolnej kultúre, ich permanentne nútil k rozptylu, disperzii do stále väčších priestorov a k symbióze s okolitým, najmä roľníckym obyvateľstvom. Odchod Rómov z Indie sa datuje do obdobia 9.-10. storočia a prebiehal vo viacerých vlnách až do 14. storočia. Smer ich exodu sa dá určiť podľa stôp v jazyku, ktoré v rôznej miere zanechali národy, s ktorými sa Rómovia stretávali. Postupovali cez Perziu a Arménsko (arménski príbuzní Rómov sa označujú termínom Lómovia) až na európsky kontinent, odkiaľ časť z nich pokračovala cez dnešnú Sýriu (aj tu sa dodnes označujú ako Dómovia) a po pobreží severnej Afriky na Pyrenejský polostrov. Početnejšie skupiny prechádzali cez Malú Áziu do dnešného Grécka, odtiaľ postupne v dvanástom a trinástom storočí do strednej Európy.

Najstaršia písomná zmienka
Najstaršia písomná zmienka o Rómoch v Európe je vôbec prvým písomným záznamom, pochádza z roku 1068 z kláštora na hore Athos na gréckom polostrove Chalkidiké. Rómovia sú tu neznámym mníchom označení ako Adsincani - pohania, ľudia ktorí sú v Konstantinopolise veľkými čarodejníkmi. Rómske rody prenikali v priebehu dvanásteho storočia stále hlbšie na územie Balkánskeho polostrova a ďalej do celej Európy sa rozvetvovali na usadlé a kočovné skupiny. Predovšetkým kováčstvo a každá práca s kovom boli v hospodársky málo rozvinutých a cechovo dosiaľ málo organizovaných balkánskych krajinách (na rozdiel od západnej Európy) užitočné a žiadúce. Postupne sa stávala populárnou aj hudba a rôzne artistické produkcie s tancom a zvieratami, ktoré sa uplatňovali na dvoroch feudálnych panstiev.
Príchod Rómov do Európy
V roku 1322 podáva františkán Simon Simeonis opis skupiny Cigánov, ktorí sa usadili v podlhovastých stanoch arabského typu na Kréte. V roku 1348 sa objavili zmienky o skupine Cingarie, ktorá sa v Srbsku zdržiavala od konca 13. storočia. Disperzia cigánskych skupín pokračovala v 14. storočí aj vo Valašsku a v Čechách a do roku 1430 okrem severských krajín v celej západnej Európe. V období od roku 1407 – 1416 nachádzame v rôznych kronikách údaje o prítomnosti cigánskych skupín v Nemecku. V auguste 1419 dostala istá skupina, vlastniaca odporúčajúce listy od cisára a vojvodu Savojského, dary od francúzskeho mestečka Chatillon-en-Dombes. Do Talianska prichádzali naraz zo severu a z juhu. Neznámy autor zaznamenal v La Cronica di Bologna že: „egyptský vojvoda Ondrej prišiel do Bologne so stočlennou skupinou mužov, žien a detí 18. júla 1422. Sprievodný list Alfonza V. vydaný v Zaragoze pre Dona Johana z Malého Egypta z 12.1.1425 potvrdzuje príchod Cigánov do Španielska zo severu. Prvé údaje o ich prítomnosti na Britských ostrovoch sú z Írska z roku 1505, z Anglicka z roku 1514, a z Walesu z roku 1579. V roku 1505 prechádzajú z Írska do Dánska. V roku 1512 prišli do Švédska, v roku 1540 do Nórska, v roku 1584 do Fínska, v roku 1533 sa prvýkrát spomínajú v Estónsku. Do Ruska prišli z juhu v roku 1501 a na Sibír až v roku 1721.

Pomenovania Rómov
Etnické označovanie Atsingani, Acingani možno sledovať pri pomenovaniach prvých skupín postupujúcich na Balkán a do strednej Európy už od dvanásteho storočia. Do štrnásteho storočia sa bežne rozširovalo a postupne v ňom dochádza k vynechávaniu prvej samohlásky a spoluhlásky „n“ v strede slova. Tak sa rozšírilo pomenovanie „Cigán“ v rôznych obmenách. Neskôr sa vyskytli i iné pomenovania Rómov: Gypsies (napríklad v angličtine) podľa ich údajného egyptského pôvodu, Bohemies, z toho, že prichádzali z Čiech a pod.
Pomenovanie Róm je najmladšie. Transformáciou zadnopodnebnej hlásky „d“, ktorá nemá v európskych jazykoch obdobu, vysvetľuje lingvistika pôvod ich vlastného pomenovania od indického Dómovia, cez Lómovia v oblasti Prednej Ázie, na európske Rómovia. No podľa inej hypotézy pomenovanie Roma začali používať samotní Rómovia podľa mesta Ríma, centra kresťanstva. Takto chceli získať spoločenskú vážnosť.

Historické zmienky o Rómoch na našom území
Konkrétne zmienky o Rómoch na našom území zo štrnásteho storočia nepripúšťajú pochybnosti, že by neboli na Slovensku všeobecne známi. Spišskonovoveský richtár Ján Kunch sa zmieňuje o potulujúcich sa Rómoch na majetkoch rodiny Mariássyovcov (rok 1322 zatiaľ nikto nedokázal). V roku 1329 sa Rómovia uvádzajú v Szabolcs-Szatmárskej župe, v roku 1381 Rómov spomínajú materiály Leleského konventu v Zemplínskej župe a v štrnástom storočí sa bežne objavujú správy o darovaní rómskych otrokov v južných Karpatoch i súdne záznamy zo Záhrebu. Kým v etnicky heterogénnom Uhorsku sa prvé skupiny Rómov pohybovali nenápadne a bez problémov sa začleňovali do majoritnej spoločnosti, na začiatku pätnásteho storočia zaplavila Panónsku nížinu nová, obrovská migračná vlna Rómov. Pretože jej náčelníci vystupovali veľmi okázalo, zachovalo sa množstvo dobových i neskorších správ kronikárov. V roku 1417 prešli najväčšie skupiny na čele s kráľom Sindelom (Sindelomom), vojvodami Panuelom, Michalom a Ondrejom od Budína cez Košice až do Prešpurku, kde sa rozdelili na dve časti. Z už uvedeného roku sa preukazovali ochrannou listinou cisára Žigmunda Luxemburského, vystavenou v juhonemeckom Lindave. Jednotlivé skupiny, ktoré v dvadsiatych rokoch prešli viacero krajín, sa preukazovali ochrannou listinou cisára z roku 1423, vydanou na Spišskom hrade pre skupinu Ladislava i ochranným glejtom získaným od pápeža Martina V. Je nepochybné, že mnohé z týchto listín boli falzifikátmi či opismi pôvodných glejtov platných pre jednu skupinu. Od konca štrnásteho storočia, po porážke Srbska na Kosovom poli, sa Uhorsko stalo bezprostredným susedom Turkov, ktorí vyvíjali čoraz väčší tlak na celý Balkán. Možno preto tu remeselníci pracujúci s kovmi nachádzali lepšie uplatnenie a väčšiu mieru tolerancie ako vo vyspelejšej západnej Európe.

Ich kováčske remeslo, oprava zbraní, výroba nábojov i priama účasť v armáde ako „servis“, obsluha pri koňoch a zaradenie do vojska spôsobili taký početný výskyt Rómov v celej strednej a juhovýchodnej Európe. Ak dostali jeden z významných ochranných glejtov od cisára Žigmunda Luxemburského v roku 1423 na Spiši, bolo to na teritóriu strategicky významnom a bohatom, kde sa mohli začať usadzovať už od pätnásteho storočia. V pätnástom storočí využíval Rómov Matej Korvín, poľskí Jagelovci, no najmä sedmohradský magnát Ján Zápoľský. V kontexte viacerých protitureckých výprav získali Rómovia niekoľko priaznivých listín za svoje služby pre mesto Sibiu z roku 1476, Matej Korvín im udelil glejt z roku 1487 za účasť na vojenských výpravách. Takisto Vladislav Jagelovský vydal ochranné listiny v rokoch 1492 a 1496 pre skupinu Tomáša Polgára, na základe ktorých 25 rómskych kováčov mohlo v krajine voľne vykonávať svoje povolanie. Táto skupina bola aj v službách biskupa v Pécsi, ktorému vyrábali náboje do muškiet, delové guľové a inú výzbroj. Vynikajúce schopnosti Rómov v práci s kovom, rýchlu orientáciu a presun v teréne najviac zneužil sedmohradský knieža Ján Zápoľský. Najprv pri potlačení a „korunovaní“ sedliackeho kráľa Juraja Dóžu po neúspešnej križiackej výprave v roku 1514, ktorá sa premenila na sedliacke povstanie, a o pár rokov pri pomste východoslovenským kráľovským mestám, ktoré nepodporili jeho záujem o uhorský trón. Keď sa v roku 1538 stal kráľom, vydal výnosy na podporu a rešpektovanie starodávnych slobôd Rómov.

V šestnástom storočí zaviedol aj funkciu šľachtických cigánskych vojvodov, ktorých úlohou bolo najmä vyberanie daní (rodoví vajdovia Rómov zostali zachovaní a na jednotlivých feudálnych panstvách patrili de facto pod ich právomoc). Po moháčskej katastrofe v roku 1526, keď väčšinu Uhorska ovládli Turci, nemali Rómovia problémy adaptovať sa na nové pomery. Služby (kováči, hudobníci, poslovia, kati, práca pre armádu a pod.) poskytovali tomu, kto ich potreboval – šľachte, mestám, Turkom. V protihabsburských povstaniach v šestnástom až sedemnástom storočí sa Rómovia svojimi schopnosťami tiež uplatnili. Možno pre tieto okolnosti historického vývoja Rómov na našom území bolo ešte na konci devätnásteho storočia kováčske a hudobnícke povolanie u Rómov na Slovensku najčastejšie. Od feudálov i miest dostávali povolenia usadiť sa a vykonávať svoje remeslá. V sedemnástom storočí začína aj u nás ubúdať tolerancie. Nielen protihabsburské povstania a turecká okupácia totálne vyčerpávali ekonomicky zaostávajúcu krajinu, ale aj príchod nomádskych skupín pred stupňujúcim sa vraždením v západnej Európe, kde po 30-ročnej vojne sa potulovali pľundrujúce skupiny, ku ktorým sa často pridávali Rómovia, zhoršoval pomery na našom území. Výrazne tu vzrástol počet „cudzích“ Rómov a možnosti obživy sa zhoršovali. Tak sa hromadili sťažnosti na množiace sa krádeže koní, potravín, poľných plodín, ohrozovanie domáceho obyvateľstva prenášaním chorôb atď. V dôsledku toho sa množili zákazy vstupu Rómov na územie jednotlivých stolíc a miest, mali zakázaný vstup do banských miest i niekoľkých ďalších. Ukončenie tureckej okupácie i Szatmársky mier v roku 1711 po poslednom protihabsburskom povstaní umožnili pristúpiť k rekonštrukcii spustošenej krajiny a zavádzať (či pokúšať sa zavádzať) nové metódy do spravovania krajiny, do modernizácie ekonomiky a v konečnom dôsledku aj do riešenia rómskej problematiky, ako sa o to pokúšali osvietenskí panovníci Mária Terézia a Jozef II

Rómovia v období od vlády Márie Terézie po vznik I. ČSR
Po období rôznych diskriminačných opatrení (vypovedanie z krajiny, kruté tresty, fyzická likvidácia) až osvietenstvo prinieslo zmenu prístupu k riešeniu problému kočovných Rómov. Prvou pozitívnou zmenou edikt Márie Terézie z roku 1744, podľa ktorého sa mala krajina zbaviť Rómov vyhnaním za hranice, a nie vyvražďovaním. Potom už nasledovali rôzne iné nariadenia panovníkov Márie Terézie (1740 – 1780) a Jozefa II. (1780 – 1790). Predovšetkým mali zanechať kočovný spôsob života, bolo im zakázané držať kone a obchodovať s nimi, konzumovať mäso z uhynutých zvierat, mali sa obliekať a pracovať na pôde ako ostatní obyvatelia, prípadne sa mali živiť iným povoleným remeslom a riadne odvádzať dane. Deti im mali byť odoberané a dávané na výchovu k sedliakom, školopovinné deti mali riadne navštevovať školu, odrastené mali ísť do učenia k remeselníkom, prípadne do služby. Bolo im zakázané používať vlastnú reč a svoje tajné a potupné mená. Nesmeli uzatvárať sobáše medzi sebou, ale ich mali uzatvárať s príslušníkmi majoritnej spoločnosti, mali byť vedení ku kresťanskej viere a podobne. V snahe čo najrýchlejšie asimilovať Rómov sa v niektorých prípadoch voči nim postupovalo veľmi tvrdo a násilne, používanie rómskeho jazyka a jedenie mäsa z uhynutých zvierat sa dokonca trestalo palicovaním (za každý priestupok po 24 palíc).

Aj keď niektoré opatrenia z regulácie Márie Terézie a Jozefa II. pôsobia z dnešného pohľadu diskriminačne a neľudsky, vo svojej dobe boli pozitívnym legislatívnym počinom nielen pre Uhorsko, ale aj pre celú Európu vo vzťahu k Rómom. Sledovala sa nimi úplná asimilácia – splynutie Rómov s ostatným obyvateľstvom krajiny. Avšak, aj napriek vynaloženému úsiliu, tento zámer osvietenským panovníkom z rôznych príčin nevyšiel. Neúspech spočíval najmä v tom, že zostavovatelia týchto nariadení nepoznali praktický život ľudu a nedostatočný záujem šľachty v jednotlivých župách o dôsledné vykonávanie daných nariadení. Plány na reguláciu Rómov vyvolávali u mnohých nedôveru a na väčšinu opatrení sa pozeralo s iróniou. S obľubou sa zdôrazňovali negatívne prvky v spôsobe života Rómov, tvrdilo sa, že sú im vrodené a nezmeniteľné. Smrťou Jozefa II. sa v podstate skončili všetky snahy o reguláciu Rómov. Nariadenia vydané v devätnástom storočí smerovali predovšetkým k zákazu potulovania sa Rómov.

Celouhorský súpis Rómov
31. januára v roku 1893, bol vykonaný veľmi podrobný celouhorský súpis Rómov.
Počet Rómov
Podľa súpisu žilo v Uhorsku v roku 1893 spolu 274 940 Rómov, čo predstavovalo 1,8 % z celkového počtu všetkých obyvateľov krajiny.

Rodinný stav
V súpise sa konštatuje odlišný spôsob výchovy, partnerských vzťahov, ktoré sú ovplyvnené ešte pozostatkami kmeňových štruktúr, odlišnou kultúrou, ďalej sa uvádza skorý začiatok sexuálneho života a nízky vek prvorodičiek. Pozornosť si zasluhuje poznámka o pozostatkoch matriarchátu u kočujúcich Rómov. Zo súpisu vyplýva, že v rómskej populácii je viac spolužití/manželstiev (43,9 %) ako v celej populácii (41,0 %) a na druhej strane nižšie zastúpenie slobodných a vdov, u usadlých Rómov prevládajú legálne manželské zväzky, zatiaľ čo u polokočovných a kočovných Rómov spolužitie „na divoko“.

Vierovyznanie
Rómovia prijímali náboženstvo toho obyvateľstva, na území ktorého žili a išlo viac-menej o formálne prijatie. Aj keď najrozšírenejším vierovyznaním v Uhorsku bolo rímskokatolícke, u Rómov to bolo vierovyznanie gréckokatolícke a pravoslávne (pravoslávne najmä u kočovných Rómov).

Jazyk
Podľa zistených údajov v tomto období už viac ako polovica rómskej populácie neovláda rómčinu a za svoj materinský jazyk považuje jazyk lokálnej komunity alebo národa, na území ktorého žije.

Spôsob bývania
V Uhorsku žilo celkovo najviac Rómov v domoch (61,74 %), potom v chatrčiach (33,33 %), v šiatroch ich žilo 3,25 % a najmenej Rómov bývalo v zemniciach16 alebo v iných typoch príbytkov. Na území Slovenska oproti celouhorským výsledkom žila približne tretina rómskych rodín trvale v zemliankach, ďalšia tretina v lete pod šiatrami a v zime väčšinou tiež v zemliankach a zvyšok v domoch, chatrčiach a v šiatroch.

Majetkové pomery
Vzhľadom na to, že Rómovia vlastnili pôdu len vo veľmi malom rozsahu, tvorili jednu z najchudobnejších vrstiev v danom období.

Spôsob obživy
Na území Slovenska sa Rómovia živili prevažne kováčstvom a iným spracovaním kovov, hudbou a výrobou pálených a nepálených tehál. Ďalšiu veľkú kategóriu tvorili povrazníci, šnúrkarky a kefári. Z nepovolených spôsobov obživy dominovalo žobranie, potom krádeže a veštenie a vykladanie z karát.

Vzdelanie
V porovnaní s obyvateľmi celého Uhorska bola vzdelanostná úroveň rómskej populácie mnohonásobne nižšia: len 6,54 % Rómov nad 6 rokov vedelo čítať a písať.

Návštevnosť školy
Podľa súpisu bola návšteva škôl rómskymi deťmi vo veku od 6 do 14 rokov, a to najmä u kočovných Rómov, minimálna.

Rómovia v období ČSR a Slovenského štátu..........................

Medzivojnové obdobie rokov 1918 –1945 patrilo medzi najzložitejšie v živote tak slovenskej spoločnosti, ako aj v živote Rómov. začal narastať „cigánsky problém“, resp. „cigánska otázka“, ktorá vyplývala zo životnej úrovne, životného štýlu, myslenia, kultúry, deformovanej sociálneho dištancu medzi Rómamia ostatným obyvateľstvom,

Rôzne prístupy k tzv. skultúrneniu Rómov boli, ako sa zdá, iba čiastočne úspešné. Ústava nového štátu bola vypracovaná podľa vzoru francúzskej ústavy z roku 1875, no ponechali v nej aj rakúsko-uhorské zákony a ustanovenia. Podľa odhadu žilo na území celého štátu bezprostredne po jeho vzniku (1918) okolo
70 000 Rómov

Rómovia boli v čase vyhlásenia samostatnej Československej republiky indiferentní voči prebiehajúcim politickým procesom a hlbšie sa o vývoj nezaujímali. yplývalo to z ich spoločenského zaradenia a zo stupňa ich nízkeho vzdelania. S rozrastajúcou sa hospodárskou krízou v Československu vzrastala vrstva najchudobnejších, medzi ktorých patrili aj Rómovia. Stúpala ich populácia, rozrastali sa rómske nehygienické kolónie, rozmáhala sa trestnáčinnosť.

OPATRENIA PROTI KOČUJÚCIM RÓMOM
Súpis Rómov v roku 1927 a ten slúžil na prijatie zákon o o potulných Cigánoch zo 14. júla v roku 1927. rčil Rómom povinnosť dostaviť sa na vyzvanie k súpisu, zaviedol cigánske legitimácie pre oso by staršie ako 14 rokov, vymedzil podmienky kočovania zakázal používanie zbraní,  venoval sa zdravotným opatreniam týkajú-
cim sa ľudí a aj zvierat, poskytol možnosť odňatia detí mladších ako 18 rokov a možnosť ich umiestnenia do ústavov. Vyjadroval dištancujúci postoj majoritného obyvateľstva voči Rómom,

Spiši sa konkretizovali opatrenia zákona č.117/1927 Zb. z. a n. zákazom prístupu Rómom do:
1. všetkých obcí ležiacich na území Tatier,
2. do kúpeľných miest.4
Výnimky z tohto nariadenia sa týkali predovšetkým Rómov-hudobníkov.
Rómovia
nehľadali silu ani vo väčších zoskupeniach, ani v politických stranách. Individuálne prejavy odporu boli rýchlo potlačené

OPATRENIA VOČI RÓMOM PO VZNIKU SLOVENSKÉHO ŠTÁTU
Odhaduje sa, že v predvečer rozpadu republiky (1938) žilo v Československu okolo 110 000 Rómov

Slovenská vláda pod vplyvom fašistického Nemecka pristupovala k vyriešeniu rómskej problematiky oveľa ráznejšie ako medzivojnová vláda.

Vojnové udalosti na Slovensku nezasiahli do životov Rómov tak tragicky, ako to bolo v Čechách. Viedli k tomu viaceré dôvody: veľké množstvo Rómov,
ktorí žili usadlým spôsobom života, a Nemecko, ktoré považovalo Slovensko za spojeneckú krajinu.

Ústavný zákon o štátnom občianstve z 25. septembra 1939 rozdeľoval obyvateľov Slovenského štátu do dvoch skupín – na štátnych občanov a cudzie
živly.

Rómovia boli vykazovaní do domovských obcí, zakazovalo sa im obchodovať  s koňmi, zakázal sa im predaja a podávanie alkoholických nápojov.

branný zákon z 18. januára 1940, ktorý zbavovil Rómov a Židov možnosti stať sa vojakmi. Tí, ktorí už v armáde boli, mali byť z nej prepustení bez ponechania vojenských hodností.

Vyvrcholením protirómskych opatrení bolo zaraďovanie Rómov do pracovných táborov. Prvé pracovné útvary boli otvorené v roku 1941 v Očovej a v Moste na Ostrove. Rómovia boli koncentrovaní od roku 1942 najmä v komplexe vchodoslovenských pracovných útvarov, ktoré mali spoločnú hospodársku správu v Hanušovciach nad Topľou. rastúce antifašistické hnutie, ktoré koncom vojny prerástlo do Slovenského národného povstania. Na strane armády a partizánov bojovali aj Rómovia,

Postrieľaní boli Rómovia v Kremničke,Nemeckej, Kováčovej, Štubni, Dolnej Bzovej, Dolných Hámroch, Dolnom Turčeku, Kríži nad Hronom, v Slatine. V Čiernom Ba-
logu boli Rómovia upálení v kolibách a v Krupine na nich podnikli gardisti hromadnú masakru. Niekoľkí Rómovia boli popravení v Tisovci, Žiari nad Hronom, Lutile a v Poprade-Kvetnici

Vzťah majoritnej spoločnosti k Rómom sa postupne vyvíjal. V čase a v rôznych regiónoch bol odlišný, predovšetkým kvôli chudobe, svojráznemu životnému štýlu a prijatým zákonom ostávala väčšina Rómov na periférii spoločnosti. Osobité postavenie v spoločnosti mali rómski remeselníci. Remeselná zručnosť bola často dôvodom na ich prijatie majoritou Vyhľadávaní boli kováči a hudobníci.

Tieto tradičné remeslá so zväčšovaním rómskej populácie neumožnili, aby sa všetky generácie nimi uživili. Preto sa Rómovia uchyľovali k iným, spravidla menej
kvalifikovaným profesiám.

Na základe archívnych dokumentov je možné domnievať sa, že v tomto období bola zvýšená snaha Rómov o začlenenie sa medzi ostatné obyvateľstvo. Ich väčšej zamestnanosti zabraňovali predsudky obyvateľovi zamestnávateľov.

Spoločnosť sa snažila rôznymi spôsobmi odstrániť aspoň tie najkrikľavejšie a najvýraznejšie sociálne nedostatky. No cez to všetko bolo na Slovensku bolo v ro-
ku 1940 oficiálne zaevidovaných 10 763 žobrákov, z ktorých 7 599 boli Rómovia

Práve ich zaraďovali do kategórie „profesionálnych žobrákov“

Prenasledovanie Rómov
Európske obyvateľstvo bolo k Rómom spočiatku zhovievavé, prijímalo ich ako kajúcnych kresťanských pútnikov, za ktorých sa sami vydávali. Jednotlivé kočujúce skupiny si nechávali európskymi feudálmi vystavovať rôzne ochranné listiny, pod ktorých ochranou potom kočovali aj v iných krajinách. Prekvapenie z príchodu cigánskych skupín však netrvalo dlho. Väčšinové obyvateľstvo ich správanie sledovalo s nevôľou a skoro prestalo akceptovať ich úlohu pútnikov. V Macone vo Francúzsku sa našla takáto charakteristika z roku 1419: „veľkí ľudia s postavou a vlasmi podobnými ostatným, rútiaci sa krížom krážom ako zver.“ V Paríži sa v roku 1427 hovorilo „o čarodejniciach, ktoré si obzerajú ruky cudzích ľudí“ a v Bologni zaznamenávali v roku 1422, že „niet horšej zberby ako sú títo divosi. Chudí a čierni, jedia ako prasce.“ Neskôr sa stal negatívny obraz Rómov stereotypom, do povedomia sa dostali ako „škaredí, čierni, slnkom opálení ľudia“. Najprv s šírila nedôvera lokálneho charakteru. Neskôr sa cigánske problémy stávali záležitosťou štátu a prijímali sa postupne sa sprísňujúce opatrenia. Najstaršou známou represiou bola ich exkomunikácia z cirkvi parížskym arcibiskupom. Prvým krokom štátnych správ voči skupinám kočovníkov bolo ich vypovedanie z územia štátu. V tomto postupe sa zhodlo viacero krajín.

V roku 1449 ich začali prenasledovať vo Frankfurte nad Mohanom, o niekoľko desaťročí neskôr ich označili ako zradcov v kresťanských krajinách, špiónov v službách Turkov, šíriteľov moru, zbojníkov, čarodejníkov, únoscov detí. V roku 1500 požiadal cisár Maximilián I. Ríšsky snem v Augsburgu, aby sa znova prijali opatrenia a Cigáni sa mohli beztrestne zabíjať. Všade ich brali ako nežiadúce osoby, pôvodcov všetkého zla, záhaľčivú zberbu. Cigánov vyháňali, odrezávali uši a popravovali obesením. Takéto tvrdé postupy trvali až do 18. storočia.
V 17. storočí v Čechách obesených Cigánov vystavovali pozdĺž hraníc na výstrahu pre tých, ktorí by chceli do krajiny prísť.
Vo Francúzsku v priebehu 16. – 19. storočia trestali Cigánov: vyhnanstvom, galejami, bičovaním, obesením...
V Holandsku Cigánov úplne odmietali. Na križovatkách ciest vyvesovali plagáty obesených Cigánov ako výstrahu pre tých, ktorí unikli. Tiež bolo trestné poskytovať im akúkoľvek pomoc. 4.4.1525 Karol V. vydal v Holande výnos nariaďujúci Cigánom opustiť krajinu do dvoch dní. Od roku 1533 im konfiškovali majetok, bičovali, vypaľovali znaky horúcim železom, trestali nútenými prácami. V 17. a začiatkom 18. storočia sa organizovali Heidenjachten, hrozné lovy Cigánov. Cigána mohol každý beztrestne zabiť a za dolapenie Cigána boli vypísané odmeny. V týchto honoch bolo zabitých 260 ľudí.
V roku 1560, 50 rokov po ich príchode do Švédska nariadil arcibiskup Laurentius Petri zákaz Cigánov krstiť a pochovávať. V roku 1637 kráľovský príkaz žiada vyhnanstvo pre všetkých Cigánov. Tých, ktorí zostali bolo možné zabiť bez súdu. Podobné nariadenia sa prijímali až do 19. storočia. V ostatných škandinávskych krajinách to bolo podobne.

Dánsku Kristián III. Výnosom z roku 1536 nariadil vyhnanstvo pre všetkých Cigánov. Neskôr sa ujala prax vodcu zabiť, ostatných vyhnať.
Vo Švajčiarsku na základe odporúčania snemu z roku 1580 Cigánov mučili, alebo prepúšťali s tým, že ich mohol zabiť každý, kto ich stretol. Represálie pretrvávali až do 18. storočia.

V Portugalsku sa nariadením z 1538 sa vydávajú Cigáni na telesné tresty a deportáciou na galeje, podobne ako v Taliansku a Francúzsku.
V Uhorsku boli postupy proti Cigánom najmiernejšie. V neskoršom období bolo riešenie cigánskeho problému humánnejšie. To sa však nedá povedať o vyhladzovacej politike nacizmu v 20. storočí. To bolo najčiernejšie obdobie Rómov. Už v roku 1899 je v Nemecku zriadená Cigánska spravodajská služba so zámerom prísnej kontroly. Obdobie národného socializmu pod zásterkou boja proti cigánskej pohrome od roku 1938 už otvorene pristúpilo k systematickému vyhladzovaniu Rómov v koncentračných táboroch. Najmä v táboroch smrti: Osvienčim – Brzezinky, Dachau a Buchenwald zabili nacisti okolo 500 000 Rómov... Strašná stopa v histórii ľudstva.

Status Rómov na Slovensku
Ich mentalita
Asociálnosť Rómov a ich zlý charakter má hlbší koreň. Priblížme si len ich indických predkov. Tí žili primitívnym životom, brali si od prírody to, čo práve potrebovali. Pojem tvorenia hodnôt, staranie sa o rastlinnú a živočíšnu reprodukciu s myslením na zajtrajšok, im bol cudzí. Časté vojenské vpády, hlad, zánik miest, rôzne iné pohromy nútili celé kmene k pohybu na miesto, ktoré dávalo šancu na prežitie. Stretávali sa tak s vyspelejšou kultúrou, hospodársky lepšie stojacim obyvateľstvom, pre ktorých ostávali nižšie kasty cudzorodým živlom. Majoritné obyvateľstvo s nimi nenachádza spoločnú reč, kultúru ani iné hodnoty, preto ich vytláča zo svojho územia. Predkovia Rómov majoritnú spoločnosť preto nenávideli a uchyľovali sa k rôznym formám protispoločenskej činnosti. Ich vlastný vývoj je degradovaný. Charakterizujú ich tieto negatíva, ktoré ako temná škvrna dusia rómsku dušu podnes : nízka úroveň myslenia, nezáujem o tvorbu hodnôt, nezáujem o vzdelanie, život iba pre prítomnú chvíľu bez hlbšej reflexie, nezáujem o zmenu života k lepšiemu, vlastné - nízke normy správania, riadenie sa pudmi a nerešpektovanie zákonov majority. Nebudeme sa už čudovať nad náročnosťou práce medzi Rómmi a častým pastoračným neúspechom, keď si uvedomíme hlboký koreň problému v stáročných zlozvykoch a hriechoch. No apoštolský optimizmus nás núti vysloviť slová: kde sa rozmnožil hriech, tam..... A ako radu, ako ďalej si zoberme k srdcu Ježišove slová. „Tento druh sa nedá vyhnať inak, iba modlitbou a pôstom“
Možno Ti bude, milý čitateľ, chýbať to, čo možno najviac očakávaš, časť o rôznych zvykoch a tradíciách Rómov. Rómovia nie sú societou so svojim duchovným bohatstvom. Skôr sú skupinou žijúcou primitívnejšie, majúcou svoje špecifiká.

Osnova:
Úvod
História Indický pôvod Rómov
Rómovia v Európe
Rómovia v Uhorsku...
Za Márie Terézie
Za ČSR a SŠ
Od 1945 – 1989
Od 1989
Status Rómov na Slovensku dnes
Počet, zamestnanosť, vzdelanie
Zdravie, obliekanie, aktivity
Zvyky, soc. Vzorce
Mentalita
Religiozita
Snahy o riešenie „rómskeho problému“
zo strany štátu
Cirkvou
Moje skúsenosti s prácou v Centre
Konkrétna práca s Rómmi