Ján Pavol, biskup služobník služobníkov Božích na trvalú pamäť ctihodným bratom patriarchom, arcibiskupom, biskupom a milovaným synom kňazom, diakonom a ostatným veriacim VÝCHODNÝCH CIRKVÍ

Posvätné kánony, na ktorých ako na ucelenom a nemennom učení sa otcovia na siedmom ekumenickom sneme v Niceji roku Pána 787 zhromaždení za predsedníctva legátov, vyslaných našim predchodcom Hadriánom I. na prvej schôdzke o týchto pravidlách na tomto sneme celkom zhodli „jasajúc nad tým, ako keď niekto nájde veľké bohatstvo“ a prirodzene boli týmto snemom vyhlásené za tých, ktoré boli podľa tradícií od vznešených apoštolov a „šiestich svätých a všeobecných snemov a týmito snemami po častiach zozberaných“, ako i našimi svätými otcami vyhlásené.

A vskutku, keď tento snem prehlásil, že autori posvätných kánonov, osvietení „jedným a tým istým Duchom“ stanovili, že je potrebné pokladať tieto kánony za súbor cirkevných zákonov a potvrdiť ich za zákonník pre všetky východné cirkvi, ako to už skôr urobil cirkevný snem v trullánskom sále mesta Carihrad, konaný roku Pána 691, keď vo svojom druhom kánone bližšie vymedzil rozsah týchto zákonov.
V tak rôznorodej pestrosti obradov, t.j. teologickom, duchovnom i disciplinárnom dedičstve jednotlivých cirkví, ktoré majú pôvod v úctyhodných tradíciách Alexandrie, Antiochie, Arménie, Chalcedoniu a Carihradu, sú posvätné kánony právom pokladané za vskutku význačnú časť tohto dedičstva, ktoré v týchto Cirkvách ustanovilo jeden a to spoločný základ kánonov.

V skutočnosti sa veľmi ťažko nájde východná zbierka predpisov, v ktorých by posvätné kánony už v čase pred chalcedonským snemom – prevyšujúce počet päťsto – neboli platili ako prvé zákony Cirkvi, ustanovené a uznané vyššou autoritou. Z toho vyplýva, že každé nariadenie o cirkevnom usporiadaní bolo stabilné.
Veď takmer neexistovala východná zbierka disciplinárnych predpisov, v ktorých už pred chalcedonským snemom v počte prevyšujúcom päťsto, ustanovené a uznané ako zákony prvotnej Cirkvi vyššou autoritou týchto cirkví, nezaväzovali a neboli uvádzané ako významné pramene práva.

Jednotlivým cirkvám bolo vždy zrejmé, že cirkevná disciplína sa upevňuje tým, že normy, vyplývajúce z tradícií a uznané najvyššou autoritou Cirkvi sú obsiahnuté v kánonoch, ktoré táto autorita vyhlásila, a že pravidlá partikulárneho práva platia, ak sa zhodujú s právom vyšším a neplatia, ak sa od neho odchyľujú.
„Vernosť tomuto dedičskému imaniu cirkevného usporiadania spôsobila, že po toľkých a tak veľkých trápeniach, vytrpených v čase staršom i novšom, zachovalo vlastný obraz východu, čo sa isto nestalo bez osohu pre dušu (AAS 66 [1974] 245). Tieto slávne slova Pavla VI. blahej pamäti, vyslovené v Sixtínskej kaplnke pred prvým plenárnym zasadnutím členov komisie pre revíziu zákonníka cirkevného východného práva vyznela ako reflexia druhého vatikánskeho snemu, ktorý sa vyjadril o najväčšej vernosti, s ktorou všetky cirkvi udržiavajú toto disciplinárne vlastníctvo – s tým však, že súčasne požadoval, aby sa usilovali o návrat k dedičstvu.

Vatikánsky snem, ktorý vyhlásil vernosť k tomuto poriadku požaduje, aby sa všetky cirkvi usilovali o návrat k zdedeným tradíciám – ak niekde boli „vplyvom času alebo osôb zanedbané“ (Dekrét o východných cirkvách 6).
Druhý vatikánsky snem jasne vypovedá i o tom, že „zbožná vernosť starobylým tradíciám, spolu s modlitbami, príkladným životom, vzájomným spoznávaním, spoluprácou a bratskou vážnosťou k veciam i osobám“ prispievajú k tomu, aby východné Cirkvi v plnom spojení s rímskym Apoštolským stolcom plnili osobitnú úlohu v podpore jednoty všetkých kresťanov, najmä východných“ podľa zásad dekrétu O ekumenizme.
Nesmieme tu opomenúť ani tie východné Cirkvi, ktoré ešte nie sú v úplnom spojení s katolíckou Cirkvou a ktoré sú riadené tým istým a v podstate jediným dedičstvom cirkevnej disciplíny, t.j. posvätnými kánonmi z prvých storočí Cirkvi.

Pokiaľ ide o celkové veci ekumenického hnutia povstalého milosťou Ducha Svätého k úplnej jednote celej Cirkvi Kristovej – nový zákonník tomu nebráni, ale skôr napomáha. Veď tento zákonník chráni samotné základné právo ľudskej osoby – presne lásku každého k vlastnému obradu – poväčšine nadobudnutého už od matkinho lona, čo je pravidlom všetkého ekumenizmu a neopomínajúc nič preto, aby katolícke východné Cirkvi, naplňujúce v pokoji želanie druhého vatikánskeho snemu prekvitali a s novou apoštolskou mocou plnili sebe zverenú úlohu.
Z toho vyplýva, že kánony katolíckych východných Cirkví majú mať rovnakú záväznosť ako zákony CIC latinskej Cirkvi a to platí do času, než by boli zrušené alebo zmenené najvyššou autoritou cirkvi zo spravodlivých príčin.
A z týchto príčin je vskutku najpodstatnejšie plné spojenie všetkých Cirkví východu v katolícku jednotu – čo najviac zodpovedá želaniam samotného nášho Spasiteľa Isusa Christa, od ktorého prebrali všetky poznania.

Všetkým východným Cirkvám spoločné dedičstvo posvätných kánonov sa počas storočí skutočne vžilo s duchom každého zhromaždenia veriacich, z ktorých neraz príslušníci toho istého národa sa zasvätili ich evanjelickému posolstvu tak, že toto dedičstvo prináleží k samotnému srdcu národov ako pohľad neporušenej a po všetkých stránkach hodnej úcty.