Keď náš predchodca Lev XIII právom uznávanú perlu východnej liturgie i cirkevnej disciplíny prehlásil koncom 19. storočia za slávnu ozdobu Cirkvi a katolíckej viery a jej Božskej jednoty, potvrdil tak, že túto rozličnosť považuje za taký skvost, nad ktorého „azda nemôže byť nič viac hodné obdivu, keďže osvetľuje katolicitu v Cirkvi Božej“ (Lev XIII, Apoštolský list Orientalium dignitas, 30.11.1894, úvod).
To isté osvedčuje i jednoznačný súhlas otcov druhého vatikánskeho snemu, podľa ktorého sa vo svornej rôznosti oveľa viac osvedčuje nerozlučná katolicita cirkvi (Lumen qentium 23) ktorá tejto jednote neškodí, ba viac jej svedčí (dekrét O východných cirkvách).
Majúc toto pred očami, domnievame sa, že tento Zákonník, ktorý teraz vyhlasujeme, je potrebné predovšetkým pokladať za starodávne právo východných Cirkví a sme si súčasne plne vedomí, že ak spolu nažíva jednota s rôznosťou, smerujú tým k jednote.

Život všeobecnej Cirkvi nemôže nikdy prepadnúť moci starnutia a samotná Kristova snúbenica zažiari s väčšou nádherou, ktorú pripomína múdrosť sv. Otcov, naznačených výrokom žalmistu Dávida „Po svojej pravici máš kráľovnú obklopenú zlatým šatom a pestrosťou“ (Ž 44, Lev XIII, Apoštolský list Orientalium dignitas 30.11.1894, úvod).

Samotné trvalé želanie rímskych biskupov, známe už od počiatku cirkevnej právnej kodifikácie východných Cirkví – mať dva zákonníky, jeden pre cirkev latinskú, druhý pre katolícke Cirkvi východné, zreteľne naznačuje, že si želajú, aby oba boli zachovávané, čo sa v Cirkvi Božím riadením deje, aby cirkev spojená jediným Duchom dýchala akoby oboma pľúcami východu a západu a stala sa v láske Kristovej akoby jedným srdcom s dvoma komorami.
Tiež zrejmý je sústavný a pevný záujem najvyššieho zákonodarcu Cirkvi verne strážiť a prísne dodržiavať všetky východné obrady, vzídené s piatich už zmienených tradícií, ako to zákonník svojimi predpismi opakovane zdôrazňuje.

To isté je zrejmé i z rôznych foriem hierarchického usporiadania východných Cirkví, medzi ktorými dôrazne vynikajú Cirkvi patriarchálne, ktorými najvyššími autoritami sú podľa cirkevného práva patriarchovia a synody. Tieto normy sú zjavne jasné svojim vlastným názvom tomu, ktorý vydáva zákonník. Cirkevným právom sú potvrdené i osobitosti každej jednej východnej cirkvi i štatút svojprávnosti, ako i plné spojenie s pápežom, nástupcom sv. Petra, ktorý ako predsedajúci všetkému zhromaždeniu lásky – tieto oprávnenia rôznosti bráni a súčasne bdie, aby osobitosti jednote nielen neubližovali, ale skôr jej slúžili (konšt. Svetlo národov 13).
Okrem toho si je treba dobre povšimnúť, že tento zákonník zveruje partikulárnemu právu jednotlivých cirkví vlastného obradu to, čo sa nepokladá za nevyhnutné pre dobro všetkých východných cirkví.

V týchto veciach je našim zámerom, aby tí, ktorí v jednotlivých cirkvách vlastného obradu môžu vydávať osobitné predpisy – nezabúdali na tradície vlastného obradu, ako aj príkazy Druhého vatikánskeho koncilu.
Verná ochrana obradov musí byť v zhode všetkých zákonov Cirkvi, ktorým je dovŕšenie spásy duší. Preto nebolo do zákonníka zahrnuté to, čo nie je stále a čo je nadbytočné a čo je u skôr vydaných zákonov menej vhodné pre potreby konkrétneho územia a času. Avšak v novostanovených zákonoch bolo na prvé miesto postavené to, čo skutočne lepšie zodpovedá požiadavkám ekonómie spásy duší v bohatstve života východných Cirkví a súčasne vyzdvihne zomknutosť i zhodu so zdravou tradíciou nášho predchodcu Pavla VI., ktoré vyslovil pri započatí prác na revízií zákonníka: „aby sa nové predpisy ukázali nie ako cudzie teleso, násilne implantované do cirkevného organizmu, ale ako stade spontánne rastúce (AAS 66 [1974] 246).

Skvele to vyjadruje druhý vatikánsky snem, keďže sám vybral z pokladu tradície „staré i nové“ (Apoštolská konštitúcia Sacrae disciplinae leges, AAS 75 [1983], časť II, XII) to, čo táto tradícia od apoštolov cez otcov z evanjeliovej zvestí uvádza všestranne neporušené do nových životných okolností.
Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium, ktorý teraz vydávame, je potrebné pokladať za nový doplnok učiteľského úradu Cirkvi, predkladaný druhým vatikánskym snemom, ktorého prostredníctvom sa konečne dopĺňa cirkevnoprávne usporiadanie všeobecnej cirkvi, keď mu predchádzali Codex Iuris Canonici (CIC) latinskej Cirkvi, vydaný v r. 1983 a Constitutio Apostolica de Romana Curia z r. 1988. Tá je pripojená k obom zákonníkom ako spojivo všeobecnej Cirkvi (Apoštolská konštitúcia Pastor bonus č. 2) a hlavný nástroj pápeža.

A tak sa teraz obracia pozornosť k prvým krokom cirkevnoprávnej kodifikácie východných Cirkví. Zákonník pripomína vysnívaný prístav po plavbe, ktorá sa predĺžila na viac ako 60 rokov. Je to totiž súbor zákonov, ktorým všetky kánony cirkevnej disciplíny, spoločné katolíckym Cirkvám sú prvýkrát spoločne zhromaždené a najvyšším zákonodarcom v Cirkvi vyhlásené po toľko a tak veľkých prácach komisií, zriadených týmto zákonodarcom.

Prvá z nich, Commissio Cardinalitia pro studiis praeparatoriis codificationis orientalis (komisia kardinálov pre prípravné štúdium východnej kodifikácie), bola ustanovená našim predchodcom Piom XI (AAS 21 [1929] 669) za predsedníctva kardinála Petra Gasparriho ukázalo sa vhodné pokračovať zriadením Pontificiae Commissionis ad Redigendum Codicem Iuris Canonici Orientalis (pápežská komisia pre redakciu východného cirkevného zákonníka). Úlohou tejto komisie, zriadenej 17.7.1935 bolo, ako už z jej názvu vyplýva – určiť text kánonov a usporiadať zákonník východných katolíckych Cirkví. Treba však zobrať do úvahy, že samotný pápež stanovil, aby v správe o ustanovení komisie, ktorá sa objavila v oficiálnom komentári (AAS 27 [1935] 306-308) bol názor budúceho zákonníka daný do úvodzoviek, aby sa naznačilo, že hoci optimisticky označený ako veľmi dobrý, bol vybratý v očakávaní „pokiaľ sa nenájde lepší“. Členmi tejto komisie boli kardináli Alois Sincero, Bonaventura Cerreti a František Ehrle, ako sekretár potom Hamlet Ján Cicognani s Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi, vtedy zvaný prísediacim, neskorší kardinál.