PREDHOVOR

Od doby, kedy sa Pius IX zamyslel „v úvahách o nových snahách, ktoré bude nevyhnutné venovať aktivitám východných kresťanov oživiť obrady, napraviť mravy, obnoviť disciplínu, ale predovšetkým zhromaždiť a zverejniť zákony cirkvi“ neuplynulo ešte 150 rokov. „Veľmi múdremu pápežovi neuniklo, že bude potrebné začať u prvých gréckych prameňov, odkiaľ až do končín východu i západu vyšlo toľko vecí“ (Pitra, Dejiny práva, predhovor). Z podnetu pápeža sa Ján Krstiteľ Pitra z rádu sv. Benedikta a neskorší kardinál pustil do hľadania rôzne roztrúsených východných prameňov. S pápežovou pomocou našiel a zhromaždil materiál, ktorý s jeho starostlivosťou vydal v dvoch zväzkoch pod názvom Dejiny a dokumenty cirkevného práva Grékov.

Pápež po preskúmaní tohto diela zriadil apoštolskou konštitúciou Romani Pontifices (6.1.1862) osobitnú skupinu otcov kardinálov, pomenovanú Kongregácia pre šírenie viery vo veciach východného obradu (Congregatio de Propaganda Fide pro Negotii Ritus Orientalis), aby sa uchoval celý a neporušený poklad katolíckej viery, aby sa šťastne šírila cirkevná disciplína a posvätná liturgia zažiarila v celej svätosti a nádhere“ (Akta Pia IX, III, 402 až 403). Vymedzil tu rozsah záležitostí, ktorými sa bude zaoberať a vyslovil tiež želanie, aby v tejto skupine zaujímal trvalé miesto niektorý, pápežom menovaný kardinál spravodajca, s úlohou riadiť starostlivo štúdia, nevyhnutné k zhromažďovaniu kánonov východných cirkví a v prípade potreby preskúšal všetky východné knihy akéhokoľvek druhu, týkajúce sa prekladov Písma sv., výuky náboženstva, či disciplíny (tamtiež 410).

Akonáhle začali štúdia o východnom cirkevnom práve, niektorí biskupi východných cirkví, ktorí boli vyzvaní predložiť niektoré otázky na prvom vatikánskom sneme, mali za to, že na tomto sneme by sa malo konať o revízii východného cirkevného práva. Tlmočníkmi týchto želaní boli Gregor Jussef, patriarcha melchitskej cirkvi, ktorý si sťažoval na vážne nedostatky východného cirkevného práva, ktoré by mal mať každý východný obrad (Mansi 49, 200) a Jozef Papp Szilagyi Magno, varadínsky biskup východného obradu, ktorý živo nabádal k obnove rôznych kapitol cirkevnej disciplíny a zmieňoval sa pritom o celom zákonníku (tamtiež 49, 198).
Samotná prípravná komisia o rehoľníkoch a cirkvách východného obradu na šiestom zasadnutí uznala veľkú potrebu zákonníka cirkevného práva pre východné cirkvi, ktorý by ich konštituoval, teda zákonníka s veľkou autoritou, úplného a spoločného všetkým národom a prispôsobeného okolnostiam doby.
Keď však s postupom prác samotná komisia od tohto názoru ustúpila, zastávajúc skôr jedinečnosť disciplíny vo všeobecnej Cirkvi (tamtiež 50, 31, 34, 45, 46, 74-75), pozdvihli sa v rokovacej sále vážne hlasy, požadujúce ochranu disciplíny východných katolíkov.

Medzi tými, ktorí v tomto smere intervenovali, vynikal patriarcha Jozef Audu, hlava Chaldejskej katolíckej cirkvi. Na XVI generálnom zhromaždení hájil obetavo rôznosť „vo veciach, ktoré sa netýkajú viery“, avšak sú „určite dôkazom božskej sily a všemohúcnosti v jednote katolíckej cirkvi“. Pre svoju patriarchálnu cirkev naliehavo žiadal, aby po obdržaní povolenia bol určený čas a miesto k zostaveniu nového cirkevného práva, odpovedajúceho starodávnym kánonom a požiadavkám snemu a k jeho predloženiu na schválenie otcom (tamtiež 50, 515, 516).
Keď bol pre smutné udalosti prvý vatikánsky snem predčasne ukončený, Lev XIII, dobre informovaný o všetkých východných otázkach, na rôznych poradách východných patriarchov veľmi vychválil „pestrosť liturgie a východnej disciplíny právom potvrdenú“, ktorá obdivuhodne osvetľuje známku katolíckej cirkvi Božej (Apoštolský list Orientalium dignitas, 30.11.1894, úvod).

Pod múdrym vedením tohto pápeža, keď všetci zo všetkých strán si vrúcne želali revíziu cirkevnej disciplíny východných cirkví a kedy sa súčasne zdalo, že nie je viac žiadúce, ako doriešiť túto záležitosť do konca u jednotlivých cirkví, s prihliadnutím na želanie Svätého stolca, jednotlivé osobitné synody sa spojili.
Medzi nimi vynikla sýrska synoda Šarfenská z roku 1888, rusínska synoda Lvovská z roku 1891 a dva rumunské synody Alba – Juliánske u Rumunov z rokov 1882 a 1900. Poslednou z týchto synôd , na ktorej boli preskúmané takmer úplne hlavné kapitoly o cirkevnej disciplíne jednotlivých cirkví bola arménska synoda, ktorú sv. Pius X. zvolal roku 1911 do Ríma, keďže sa ňou jednalo „o právach patriarchov a biskupov, o správnom konaní, o veriacich a o disciplíne, o rehoľníckych inštitúciách, o nevyhnutnosti misií, o vážnosti božského kultu, o liturgickom práve“ (List Vobis plan, 30.8.1911).

Akta a dekréty spomínaných synôd, porovnané s aktami a dekrétmi, vydanými v predchádzajúcich dobách, ktorými boli akta a dekréty maronitskej synody v Monte Libano v roku 1736, schválené osobitnou formou Benediktom XIV (Breve Singularis Romanorum, 1.9.1741), ako i synody z Ain Traz grécko-melchitskej cirkvi, konanej v roku 1835, podávajú obraz tejto doby o disciplinárnom vlastnícke všetkých východných cirkví, potvrdenom posvätnými kánonmi prvotnej cirkvi, ale v istom zmysle nejasnom, nakoľko bolo požadované toľko cirkevných predpisov, ktoré mali byť schválené najvyššou autoritu katolíckej cirkvi, koľko východných obradov bolo v jej lone, zatiaľ čo pre latinskú cirkev bol rýchlo, s veľkou odvahou a múdrou rozhodnosťou navrhnutý Codex Juris Canonici, sv. Piom X., Apoštolským listom Arduum sane munus, zo dňa 19.3.19 r. 1917 Benedikt XV. nielenže vydal Codex Juris Canonici (CIC) pre latinskú cirkev, čím splnil „očakávanie celého katolíckeho sveta“ (Motu proprio Cum iuris canonici, 15.9.1917), ale so všetkou starostlivosťou myslel i na východné cirkvi, ktoré ako napísal „v najstaršej pamäti svojich časov obsahujú svetlá sviatosti a učenosti tak jasné, že i teraz, po tak dlhom čase, ožarujú svojim leskom všetky ostatné kresťanské zeme“ (Motu proprio Dei providentis, 1.5.1917).

1. mája zriadil Posvätnú kongregáciu pre východné cirkvi a ako sa čítalo v CIC, vydanom v Letniciach toho istého roku, obdaril ju tými istými právomocami, ktoré majú iné kongregácie pre cirkev latinského obradu (kánon 257 § 2), iba s niekoľkými výnimkami. Tým bol možný ich rozvoj, ktorý by jednotlivé miestne cirkvi len s ťažkosťami dosiahli, prípadne vôbec nedosiahli, pre obtiažnu povahu cirkevného práva. Okrem toho sa pápež rozhodol v októbri toho istého roku založiť v Ríme vlastnú katedru vyšších štúdií východných vied, a to Pápežský ústav pre východné štúdiá, aby povzbudil katolícky východ k nádeji na ďalší rozkvet a nariadil tu spolu s inými predmetmi prednášať a prehĺbiť „cirkevné právo všetkých kresťanských národov východu“ (Motu proprio Orientis catholici, 15.10.1917)
Posvätná kongregácia pre východné cirkvi v prvých rokoch svojej práce cirkvám, v ktorých boli cirkevné predpisy značne neusporiadané, alebo obsahovali veci zastaralé, prekonané, či neúplné a cirkvám, ktoré sa po nedávnom vydaní CIC domnievali, že môžu pracovať ďalej tak, že takmer odložia vlastné tradície, niekoľkokrát odpovedala s úmyslom, aby sa na synodách jednotlivých cirkví vypracovali nové zákony podľa dávnych zvykov a tie potom boli predložené k preskúmaniu svätému stolcu. Zvoľna prevládol vo východných cirkvách názor, že najlepšie by bolo, aby nájdené predpisy, spoločné všetkým cirkvám, boli zhrnuté v jednom organickom súbore zákonov (Corpus legum), ktorý by bol zostavený starostlivosťou apoštolského stolca a vydaný pápežom.
Preto Pius XI. v audiencii, ktorú udelil kardinálovi a sekretárovi Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi dňa 3.8.1927, po vypočutí želaní kardinálov, ktorí boli členmi tejto kongregácie a ktorí sa niekoľko dní predtým zišli na plenárnej schôdzi, pokladal kodifikáciu cirkevného práva nielen sa nevyhnutnú, ale zaradil ju medzi najnaliehavejšie úlohy a rozhodol, že ju bude osobne riadiť.