A skutočne, kodifikácia východných kánonov sa začala v r. 1929. Na počiatku toho istého roku, 5. januára, pápež nariadil poradu s poprednými mužmi východu, najmä s patriarchami, aby porovnaním vlastných názorov slobodne vyslovili svoje plány, ako a v akom poradí by sa malo postupovať, s ohľadom najmä na disciplínu, tradície, potreby a privilégiá každého obradu, aby sa kodifikácia zdarila ku skutočnému osohu dotknutých cirkví, duchovných i ľudu. Okrem toho 20.7. nariadil patriarchom a arcibiskupom, ktorí stoja na čele jednotlivých obradov, aby vybrali z každej cirkvi vlastného obradu jedného vhodného kňaza, ktorý by sa aktívne podieľal na zmienenom diele (AAS 21 (1929) 669).
27.4. v audiencii, udelenej kardinálovi a sekretárovi Posvätnej kongregácie pre východné kodifikácie ustanovil pápež svoju vlastnú predsednícku radu (Consilium Praesidentiae) pre východnú kodifikáciu, na ktorú pomýšľal už v r. 1927, ktorej členmi boli kardináli Peter Gasparri, Alojz Sincero a Bonaventura Ceretti a pripojil k nej malú komisiu poradcov, ktorá sa skladala z troch právnych expertov.

Toho istého roku komisia predsedníctva dôkladne uvážila na základe odpovedí zástupcov východu o vhodnosti východnej kodifikácie, aby sa doviedla k cieľu starostlivosť Apoštolského stolca a stanovila spôsob, ako postupovať v záležitosti tak významnej. Plenárne zasadnutie dňa 4.7. nielenže vyslovilo takmer jednomyseľný súhlas východu, priaznivý tomuto dielu, ale predložilo v tomto smere pápežovi i rôzne pripomienky.
Keď pápež všetko zrelo uvážil, vydal 17.7.1935 známu správu (Notificato):
1.aby sa zahájila príprava historicko-právnych štúdií o zákonoch a zvykoch jednotlivých cirkví zo strany kňazov, ktorí ako najdôstojnejší boli vybratí k ceste do Ríma;
2.aby schémy kánonov, usporiadané vybratými kňazmi boli zaslané najdôstojnejším miestnym hierarchom k ich pripomienkam;
3.aby pramene práv jednotlivých cirkví, najmä právnej povahy boli vyhľadané a starostlivosťou expertov vo vede cirkevného práva a dejín publikované (AAS 27 (1935) 306 až 307).

V audiencii 23.11.1929 postavil Pius XI do čela štúdií Kardinálsku komisiu pre prípravne štúdia východnej kodifikácie a oznámil to v úradnom liste AAS (str. 669) dňa 2. decembra. Predsedom tejto komisie bol kardinál Peter Gasparri, členmi kardináli Alois Sincero, Bonaventura Cerreto a František Ehrle, tajomníkom bol menovaný dôstojný Hamlet Ján Ciognani, vtedy prísediaci Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi, neskorší kandidát.
Ku komisii kardinálov boli pripojené dva zbory expertov, podľa kritérií, stanovených pápežom v audiencii 13.7. toho istého roku a to prípravný zbor východných delegátov k dokončeniu samotného diela a redakcie východného cirkevného práva, ktorých členovia boli vybratí za pomocníkov otcom kardinálom a zboru poradcov „k zhromažďovaniu prameňov pre východné cirkevnoprávne kodifikácie“.

K prvému zboru patrilo 14 kňazov, zvolených na základe výslovnej vôle pápeža synodami biskupov jednotlivých východných cirkví, aby skutočne predstavovali samotných biskupov, a tak už od počiatku východného zákonníka plne zaznieval hlas východu. K týmto kňazom boli pridružení štyria rehoľníci, sídliaci v Ríme, skutoční odborníci v cirkevnom práve.
K druhému zboru patrilo 14 kňazov, expertov v odbore prameňov, vynikajúcich učencov, s úlohou zhromažďovať podľa želania pápeža pramene cirkevnej disciplíny tak, aby neslúžili iba vede, ale tiež a najmä, aby čo najlepšie poslúžili iba vede, ale tiež a najmä, aby čo najlepšie poslúžili vykonaniu východnej cirkevnej kodifikácie.
Mená zmienených kňazov, ktorí sa veľmi zaslúžili v prípravných prácach na východnej kodifikácii, boli zverejnené 2.4. nasledujúceho roku v Ĺ Osservatore Romano, na želanie pápeža, vyjadrenom v audiencii, udelenej dňa 1.3.1931.

Príprava na kodifikácii východného cirkevného práva bola ukončená s neúnavnou horlivosťou a zvrchovanou námahou komisie počas šiestich rokov. Všetky kapitoly cirkevnej disciplíny, prijaté jednomyseľne všetkými delegátmi východných cirkví, veľakrát prediskutované na 183 schôdzach, vhodne rozložených do rôznych schém, boli poslané biskupom východu, aby sa k nim vyjadrili. Medzitým pramene cirkevnej disciplíny, dávne i najnovšie, vybraté s veľkou starostlivosťou členmi komisie a vytlačené v 13 zväzkoch veľkého formátu Posvätnou kongregáciou pre východné cirkvi, boli už v r. 1934 k dispozícii nielen komisii, ale i každému účastníkovi vyšších štúdií Athenea. Všetko svedčí najmä o trvalej starostlivosti Pia XI o východnú kodifikáciu. Pápež chcel byť informovaný o prácach komisie v 24 audienciách, neponechávajúc už dokončenie prípravnej práce, aby sa čo najrýchlejšie mohlo postúpiť k redakcii „zákonníka východného cirkevného práva“, ako chcel aby sa volal dokým by sa nenašiel názov lepší (v audiencii 5.7.1935).

V roku 1935 v audiencii 7. júna rozhodol pápež o ustanovení novej komisie, ktorá by riadila redakciu zákonníka a pracovala na texte kánonov, až by pozorne preštudovala pripomienky východných biskupov k schémam. Preto sa 17.7. v AAS (1935) 306 až 308) objavila správa, kde bolo okrem mena oznámené i zloženie a právomoc komisie. Táto Pápežská komisia pre redakciu zákonníka východného cirkevného práva, ako sa spočiatku volala, bola zložená iba zo 4 členov – kardinálov: Alojza Sincera, predsedu Eugena Pacelliho, neskoršieho Pia XII, Júlia Serafiniho a Petra Fumasoni – Biondiho.

V priebehu 37 rokov, ktoré uzatvárajú dobu trvania komisie, sa v nej vystriedalo niekoľko kardinálov, ktorí nahradili zomrelých členov komisie, a po ukončení druhého vatikánskeho snemu boli do kolégia členov komisie zaradení všetci patriarchovia východných katolíckych cirkví.
Keď 7.2.1936 zomrel kardinál Alojz Sincero, bol za predsedu komisie zvolený kardinál Maxim Massim, pod ktorého veľmi múdrym vedením bola takmer ukončená tvrdá práca na redakcii zákonníka východného cirkevného práva. Svedčia o tom tri významné časti zákonníka, ktoré boli vydané Piom XII ešte pred smrťou zaslúžilého kardinála.
Po Massimovi nastúpil kardinál Agagianiau Peter XV, ktorý stál až do konca roka 1962 na čele arménskej katolíckej cirkvi a ktorý komisiu riadil až do svojej smrti dňa 6.5.1971.

Ako sekretár komisie bol menovaný P. Acacius Conssa B.A., ktorý veľmi dobre a vytrvalo riadil tento úrad až do svojho menovania kardinálom. Po prerušení prác na kodifikácii východného cirkevného práva z dôvodu druhého vatikánskeho snemu vykonával funkciu sekretára P. Daniel Faltin O. F. M. Conv, až do zrušenia tejto funkcie.
Na pomoc kardinálom – členom komisie bolo ustanovených 13. expertov ako poradca, vybratých väčšinou medzi kňazmi východných cirkví, ktorých mená boli uverejnené v zmienenej správe (AAS, 27 (1935) 308). Hlavnou úlohou zboru poradcov bolo preskúmanie pripomienok východných biskupov ku schémam, predtým upraveným a pripojiť vlastné, ktoré by sa potom predložili kardinálom – členom komisie. Tak bola práca skvelo ukončená v 78 zasadnutiach, poslednom dňa 3.11.1939.

Otcovia kardináli, ktorí sa zišli 73 ráz, aktívne sa venovali redakcii zákonníka východného cirkevného práva za priamej účasti samotného pápeža, ktorý napomínal a vytrvalo a pozorne sledoval kodifikáciu a sám osobne prehliadol všetky jednotlivé články kánonov a želal si, aby celý súbor (Corpus) zákonov rozdelený do 24 častí, bol systematicky rozčlenený podľa rýdzich tradícií niektorých východných zbierok.
V rokoch 1943 až 1944 bol tento súbor už vytlačený v jedinom zväzku, predložený k čo najprecíznejšiemu vykonaniu koordinácie známemu Acaciovi Coussovi B. A. Emilovi Hermanovi T. J. a Arkadiovi Larraonovi C. M. F a potom, keď bol celý text zákonníka opäť prepísaný a opäť vytlačený roku 1945 a viackrát opravený kardinálmi na 19 zasadnutiach, bol v januári roku 1948 odovzdaný pápežovi.
Čo sa týka vyhlásenia, javilo sa vhodné postupovať po častiach. Preto pápež nariadil na začiatku roku 1949 vytlačiť k prehláseniu kánony o sviatosti manželstva, pokladané za veľmi naliehavé a pre správu kánony o súdoch.