Kánon 999
§ 1Pred podaním odvolania musí odvolateľ o zrušenie alebo zmenu výnosu písomne požiadať toho, ktorý ho vydal do desiatich dní odo dňa prijatia rozhodnutia; s podaním tejto žiadosti právo spája požadované zastavenie jeho výkonu.
§ 2Žiadosť o zrušenie alebo zmenu výnosu nie je nevyhnutná, ak ide o prvé odvolanie proti výnosom uvedeným v kánone 997 § 2 alebo ide o ďalšie odvolanie s výnimkou odvolania proti výnosu eparchiálneho biskupa, ktorým rozhodol o ktoromkoľvek prvom odvolaní.

Kánon 1000
§ 1V prípadoch, kedy podaním odvolania sa pozastavuje výkon výnosu, má ten istý účinok i žiadosť uvedená v kánone 999 § 1.
§ 2V ostatných prípadoch, ak ten, ktorý výnos vydal, nepozastaví jeho výkon do desiatich dní odo dňa prijatia žiadosti, je možné žiadať dočasné pozastavenie od vyššej autority, ktorá o ňom môže rozhodnúť iba zo závažnej príčiny a obozretne, aby neutrpela škodu spása duší; ak sa podá odvolanie neskoršie, rozhodne autorita, ktorá o ňom má rozhodnúť – či sa pozastavenie výkonu výnosu potvrdí alebo odvolá.
§ 3Ak v stanovenej lehote nebolo proti výnosu podané odvolanie alebo bolo podané iba odvolanie vo veci náhrady škody, pozastavenie výkonu výnosu sa končí samotným právom.

Kánon 1001
§ 1Odvolanie možno podať najneskoršie do 15 dní.
§ 2Lehota 15 dní uplynie:
1.v prípade, že bolo nevyhnutné predtým žiadať o zrušenie alebo zmenu výnosu, odo dňa oznámenia výnosu, ktorým ten, ktorý ho vydal ho i zrušil alebo zmenil, alebo ak nerozhodol – do 30 dní odo dňa prijatia žiadosti;
2.v ostatných prípadoch odo dňa oznámenia výnosu.

Kánon 1002
Vyššia autorita vydá výnos o odvolaní do 60 dní odo dňa prijatia odvolania, ak nestanoví partikulárne právo Cirkvi vlastného obradu iné lehoty; ak nebol vydaný a odvolateľ písomne žiada, aby tento výnos bol vydaný do 30 dní odo dňa prijatia tejto žiadosti, a ani potom nebol vydaný, pokladá sa odvolanie za zamietnuté a je možné vo veci podať ďalšie odvolanie.

Kánon 1003
V odvolaniach proti výnosom sa postupuje v súlade s kánonom 1517; odvolateľ má vždy právo použiť zmocnenca alebo advokáta; ak ho nemá a vyššia autorita to uzná za potrebné, advokát sa mu ustanoví; vyššia autorita však môže prikázať, aby sa odvolateľ dostavil osobne k vypočutiu.

Kánon 1004
Vyššia autorita, ktorá má o odvolaní rozhodnúť, môže výnos potvrdiť, prehlásiť za neplatný alebo zrušiť, nie však zmeniť, s výnimkou ak jej túto moc priznáva partikulárne právo Cirkvi vlastného obradu.

Kánon 1005
I keď je výnos vyššou autoritou prehlásený za neplatný, zrušený alebo zmenený, za náhradu prípadne vzniknutej škody zodpovedá ten, ktorý vydal prvý výnos; vyššia autorita je zodpovedná za škodu iba vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku jej výnosu.

Kánon 1006
O odvolaní proti výnosu patriarchu, i keď ide o výnos, ktorý sa týka jeho eparchie, alebo o výnos, ktorým patriarcha rozhoduje o odvolaní, rozhoduje osobitný zbor biskupov, ktorý sa zriadi podľa partikulárneho práva, ak sa vec nepostúpi Apoštolskému stolcu; proti výnosu tohto zboru je prípustné odvolanie iba k pápežovi.


ČASŤ XXIII.
Cirkevný majetok

Kánon 1007
V starostlivosti o blaho duší Cirkev užíva časného dobra, ak to jej vlastné poslanie vyžaduje, preto jej prirodzeným právom prislúcha nadobúdať, držať, spravovať a nakladať s časným majetkom, ktorý je nevyhnutný k vlastným cieľom, osobitne pre bohoslužbu, pre diela apoštolátu a lásky a pre patričné zabezpečenie svojich služobníkov.

Kánon 1008
§ 1Pápež je najvyšším správcom a rozdeľovateľom cirkevného majetku.
§ 2Vlastníctvo majetku Cirkvi pod najvyššou autoritou pápeža prislúcha tej právnickej osobe, ktorá tento majetok právoplatne nadobudla.

Kánon 1009
§ 1Každá právnická osoba je podľa právnych predpisov spôsobilá k nadobúdaniu, správe, držaniu a nakladaniu s cirkevným majetkom.
§ 2Všetok časný majetok, ktorý prislúcha právnických osobám, je cirkevným majetkom.


HLAVA I.
Nadobúdanie cirkevného majetku

Kánon 1010
Právnické osoby môžu nadobúdať majetok všetkými právnymi spôsobmi, ako iní.

Kánon 1011
Príslušná autorita má právo vyžadovať od veriacich to, čo je potrebné k dosiahnutiu jej vlastných cieľov.

Kánon 1012
§ 1Ak je to pre eparchiu nevyhnutné, eparchiálny biskup má právo so súhlasom rady pre ekonomické záležitosti ukladať jednotlivým podriadeným právnickým osobám primeranú daň; nemôže však uložiť žiadnu daň z darov, prijatých pri príležitosti slávenia Božskej liturgie.
§ 2Fyzickým osobám možno ukladať dane iba podľa partikulárneho práva cirkvi vlastného obradu.

Kánon 1013
§ 1Eparchiálny biskup má právo stanoviť v medziach stanovených partikulárnym právom Cirkvi vlastného obradu poplatky za určité úkony riadiacej moci a dary pri príležitosti slávenia Božskej liturgie, sviatostí, sviatostin alebo akýchkoľvek iných liturgických osláv, ak neustanovuje všeobecné právo inak.
§ 2Patriarchovia a eparchiálni biskupi rôznych Cirkví vlastného obradu, vykonávajúci moc na tom istom území, po vzájomnej porade dbajú, aby boli stanovené rovnaké predpisy o daniach a poplatkoch.