Kánon 1502
§ 1Neskorší zákon ruší alebo mení skorší, ak je to v ňom výslovne uvedené, alebo pokiaľ obsahuje jeho priamy opak, alebo pokiaľ úplne usporadúva celý obsah skoršieho zákona.
§ 2Všeobecný zákon nemení partikulárne právo, ani zákon partikulárneho práva, vydaný pre niektorú Cirkev vlastného obradu nemení iný partikulárny zákon, platný v tejto Cirkvi s výnimkou, že by taký zákon stanovil inak.

Kánon 1503
V pochybnosti sa nepredpokladá, že zákon bol zrušený a preto je nevyhnutné neskoršie zákony porovnávať so skoršími a pokiaľ možno uvádzať ich do súladu.

Kánon 1504
Občianske právo, na ktoré cirkevné právo odkazuje, má v cirkevnom práve tie isté účinky, ak neodporuje Božskému právu a cirkevné právo nestanovuje inak.

Kánon 1505
Ak používa zákonník mužský rod, rozumie sa tým i ženský rod, pokiaľ nestanovuje právo inak, alebo ak nevyplýva z právnej veci niečo iné.

HLAVA II.
Obyčaj

Kánon 1506
§ 1Obyčaj kresťanského spoločenstva, ktorá zodpovedá pôsobeniu Ducha Svätého v tele Cirkvi, môže byť prameňom práva.
§ 2Obyčaj nemôže nijako meniť Božský zákon.

Kánon 1507
§ 1Prameňom práva môže byť iba taká obyčaj, ktorá je rozumná a bola prijatá spoločenstvom, spôsobilým aspoň k prijatiu zákona, a ktorá bola zavedený nepretržitým pokojným užívaním po stanovenú dobu.
§ 2Obyčaj, právom výslovne zavrhnutú, nie je možné pokladať za rozumnú.
§ 3Obyčaj, ktorá je v rozpore s platným cirkevným právom, alebo mimo neho, môže byť prameňom práva iba vtedy, ak sa oprávnene užívala najmenej 30 rokov. Ak je v rozpore s cirkevným zákonom, ktorý zakazuje budúcu obyčaj, musí ísť o obyčaj stáročnú alebo od nepamäti.
§ 4Príslušný zákonodarca môže svojim, aspoň mlčanlivým súhlasom vyhlásiť obyčaj za prameň práva i pred uplynutím uvedenej doby.

Kánon 1508
Obyčaj je najlepším výkladovým pravidlom zákonov.

Kánon 1509
Obyčaj, ktorá je v rozpore so zákonom, alebo je mimo zákona, sa ruší opačnou obyčajou alebo zákonom; zákon však neruší obyčaj storočnú alebo od nepamäti, ak to výslovne nestanovuje; o ostatných obyčajach platí kánon 1502 § 2.

HLAVA III.
Správne rozhodnutia

Kánon 1510
§ 1Správne rozhodnutia môžu vydávať v medziach svojej právomoci tí, ktorí majú výkonnú riadiacu právomoc a tí, ktorým táto právomoc prislúcha výslovne a zahrnuto samotným právom, alebo z právoplatného poverenia.
§ 2Správnymi rozhodnutiami sa rozumejú najmä:
1.výnos, ktorým sa rozhoduje v osobitnom prípade, alebo sa vykonáva cirkevnoprávne opatrenie;
2.príkaz, ktorým sa určitej osobe alebo osobám priamo a právomocne ukladá niečo vykonať, alebo opomenúť, najmä vo veciach dodržiavania disciplíny;
3.prípis, ktorým sa udeľuje výsada, oslobodenie, alebo iná milosť.

Kánon 1511
Správne rozhodnutie nadobúda účinnosť okamihom oznámenia a rozhodnutie, podľa kánonu 1510 § 2 bodu 3 okamihom odovzdania listiny; ak sa zveruje výkon správnych rozhodnutí vykonávateľovi, nadobúda účinnosť okamihom vykonania.

Kánon 1512
§ 1Správne rozhodnutie sa vykladá podľa vlastného významu slov a podľa všeobecné užívaného spôsobu vyjadrovania a nie je možné ho rozšíriť na iné prípady, ako v ňom výslovne uvedené.
§ 2V pochybnostiach správne rozhodnutie, ktoré sa týka právneho sporu, alebo ktorým sa hrozí trestom, alebo sa ukladá trest, alebo ktoré obmedzuje práva osôb či poškodzuje práva nadobudnuté od iných, alebo ktoré odporuje zákonu v prospech súkromných osôb, vykladá sa doslovne, v ostatných prípadoch voľne.
§ 3Výsadu treba vykladať tak, aby tomu, ktorému bola udelená, skutočne umožňovala nejakú milosť.
§ 4Oslobodenie i právomoc k jeho udeleniu pre určitý prípad sa vykladajú doslovne.

Kánon 1513
§ 1Opačným zákonom sa neruší žiadne správne rozhodnutie, s výnimkou, že by tento zákon stanovil inak, alebo že by zákon vydala vyššia autorita ako tá, ktorá vydala správne rozhodnutie.
§ 2Správne rozhodnutie je účinné i v prípade straty práva toho, ktorý ho vydal, ak nie je výslovne uvedené inak.
§ 3Zrušenie správneho rozhodnutia iným správnym rozhodnutím príslušnej autority nadobúda účinnosť až okamihom oznámenia osobe, pre ktorú bolo vydané.
§ 4Oslobodenie, ktorého účinok sa prejavuje do budúcnosti, prestáva tiež istým a úplným zánikom príčiny pre jeho vydanie.
§ 5Výnos a príkaz sa ruší tiež zrušením zákona, ku ktorému vykonaniu bol vydaný; príkaz sa ruší tiež zánikom práva toho, ktorý ho vydal s výnimkou, že bol uložený právoplatnou listinou.

Kánon 1514
Správne rozhodnutie pre vonkajší odbor, bez ujmy platnosti kánonov 1520 § 2 a 1527 musí byť písomné; to isté platí pre poverenie k výkonu tohto rozhodnutia.

Kánon 1515
Správne rozhodnutie, i keď ide o rozhodnutie vydané vlastnou mocou, je neúčinné, ak obmedzuje nadobudnuté práva druhého, alebo odporuje zákonu či právnej obyčaji, s výnimkou, že by príslušná autorita pripojila zrušujúcu doložku.

Kánon 1516
Podmienky v správnych rozhodnutiach sú záväzné iba vtedy, ak sú uvedené slovom „ak“, „ak nie“, „iba keď“, alebo iným slovom rovnakého významu v materskej reči.

Článok I.
Správne konanie

Kánon 1517
§ 1Pred vydaním správneho rozhodnutia autorita nadobudne potrebné poznatky a dôkazy, vypočuje tých, ktorí majú právo byť vypočutí, alebo sa poradí s tými, ktorí majú byť prizvaní k porade, tých, ktorých sa rozhodnutie priamo týka a osobitne tých, ktorých práva by mohli byť poškodené.
§ 2Žiadateľovi a právoplatnému odporcovi autorita predloží správy a dôkazy, ak s nimi môžu byť oboznámení bez nebezpečenstva súkromnej alebo verejnej škody, uvedie prípadné opačné dôvody a umožní sa k nim vyjadriť, a to i prostredníctvom zástupcu, v lehote, ktorú táto autorita určí.

Kánon 1518
Autorita vydá rozhodnutie do 60 dní odo dňa obdržania žiadosti k jeho vydaniu s výnimkou, že partikulárne právo Cirkvi vlastného obradu stanovuje iné doby; ak sa tak nestane a žiadateľ o vydanie rozhodnutia opätovne písomne požiada, po márnom uplynutí 30 dní od prijatia žiadosti sa predpokladá jej zamietnutie, ako keby k nemu došlo rozhodnutím, a možno sa proti tomu odvolať.

Kánon 1519
§ 1Ten, ktorý vydáva rozhodnutie, prihliadne k tomu a uváži to, čo najviac prispeje k spáse duší a verejnému dobru, pri dodržaní zákonov a právnych obyčají, spravodlivosti a rovnosti.
§ 2V rozhodnutí sa aspoň stručne uvedú dôvody; ak by však ich uvedenie mohlo spôsobiť nebezpečenstvo vzniku verejnej, alebo súkromnej škody, zaznačia sa tajne do knihy, aby do nich mohol prípadný žiadateľ nahliadnuť z dôvodu podania odvolania, ak by o to osobne požiadal.

Kánon 1520
§ 1Rozhodnutie nadobúda právnu moc okamihom oznámenia tomu, ktorému je určené a to spôsobom, čo najbezpečnejším podľa miestnych predpisov a podmienok.
§ 2Ak z odovzdania písomného znenia rozhodnutia by mohlo vzniknúť nebezpečenstvo verejnej, alebo súkromnej škody, môže cirkevná autorita nariadiť, aby bolo rozhodnutie tomu, ktorému je určené, prečítané pred dvoma svedkami alebo notárom a písomný doslovný záznam bol podpísaný všetkými prítomnými; tým sa rozhodnutie pokladá za oznámené.
§ 3Ak ten, ktorému je rozhodnutie určené, jeho oznámenie odmietne, alebo hoci predvolaný tým, ktorý rozhodnutie vydal, sa k prevzatiu alebo k vypočutiu rozhodnutia bez oprávneného dôvodu nedostaví, alebo odmietne podpísať písomný doslovný záznam, rozhodnutie sa pokladá za oznámené.