Téma: 1. Ježiš Kristus - historická postava
Kresťanstvo je historické náboženstvo. Toto tvrdenie dokazuje to, že už v jeho počiatkoch existujú opísané: čas, miesto i Osoba. V prvých časoch kresťanstva sa nepopiera historickosť postavy Ježiša Krista, vyzdvihnutý je skôr fakt jeho Božstva / agnostici, ariáni, monofiziti/. Potom racionalizmus 18. storočia a jeho pokračovanie v 19. storočí a tiež rôzne smery počiatku 20. storočia, uvádzajú do pochybnosti historickosť postavy Ježiša z Nazaretu. Všetky tieto pohľady môžme rozdeliť na 4 skupiny:
1. Hypotéza idealistická - predstavitelia /zvlášť Strauss/ boli toho názoru, že Evanjelia opisujú vo forme mytickej historickú rovnosť medzi Bohom i ľuďmi a nie udalosti historickej osoby Ježiša z Nazaretu.
2. Hypotéza synkretická - čelným predstaviteľom je Drews, ktorý tvrdil, že Ježiš nie je historická postava, ale analogický mýtus k božstvám antických náboženstiev. A. Dupont - Sommer tvrdil, že evanjeliový Ježiš z Nazaretu je duplikatom Majstra Spravodlivosti z Qumranu.
3. Hypotéza symbolická - zakladá sa natom, že Ježiš je symbolom transcendentálnej skutočnosti, ktorá tkvie v ľudskom podvedomí a nie je to historická postava. Predstaviteľmi boli: A. Niemojewski, P. Jensen, W.B. Smith.
4. Hypotéza sociálna - opiera sa o dialektický materializmus. Tvrdí, že vznik náboženstva je podmienený nie existenciou individualného tvorcu, ale bázou ekonomicko - sociálnou. Predstaviteľmi boli: A. Kalthoff a K. Kautsky.

W. Kasper na tému historickej postavy Ježiša Krista hovorí: „Začiatkom nášho storočia vznikajú mnohé tézy: Ježiš vôbec neexistoval, Ježišove skutky sú mýtom a legendou. Tieto tézy sú už dávno uznané za historický nonsens. Dnes už nikto rozumne mysliaci, nemôže spochybňovať fakt, že Ježiš z Nazaretu žil v Palestíne v prvých troch desaťročiach našej éry, pravdepodobne od 6/7 roku pred Kristom do 30 roku po Kristovi. Maštaľ, syn tesára, rojko uprostred jednoduchých, obyčajných ľudí, na konci šibenica - smrť na kríži, to sú fakty, ktoré sa opierajú o historický materiál a nie na pozlátku, ktorý obľubuje legenda. Môžme s istotou povedať, že Ježiš sa narodil v období Cezara Augusta /63.r. pred Kristom - 14.r. po Kristovi, porovnaj Lk 2,1/, že učinkoval za panovania Cezára Tibéria /14 - 37r./ a súčasne Herodes, ktorého nazýva líškou /Lk 13,32/ bol tetrarchom Galilei / 4 pred Kristom - 39 po Kristovi/, že zomrel v období rímskeho prokurátora Pontia Piláta /Mk 15,1/

Materiály zdôvodňujúce historickosť osoby Ježiša Krista delíme na:
- poza - mimokresťanské
a/ židovske svedectvo
Talmud
Jozef Flavius, Antiquitates
b/ pohanske svedectvo
Plínius Mladší
Svetonius Tranquillus
Tacitus
Lucian
Mara

- kresťanské
a/ Nový Zákon
b/ listy rannokresťanských autorov

Svedectva mimokresťanské:
a/ Židovske svedectva:
Jozef Flávius - píše o Ježišovi Kristovi vo svojom diele Antiquitates /dávnovek/:
V tom čase, žil Ježiš, človek múdry, keď ho môžeme nazvať človekom. Rozprával o veciach nezvyklých a bol učiteľom ľudí, ktorí ochotne počúvali jeho náuku. Nasledovalo ho veľa Židov i pohanov. On bol Kristus /Mesiáš/. Z podnetu dôstojníkov, Pilát rozhodol o jeho smrti na kríži, a predsa ho neopustili tí, ktorí ho nesmierne milovali. Na tretí deň sa im zjavil živí, ako to predpovedali proroci. Ešte dodnes nezanikla sekta kresťanov, ktorá si od neho vzala názov.
Talmud - je to komentár rabínov k Mišne, čiže zbierky práv a tradičných zvykov. Obsahuje aj nasledujúcu zmienku o Ježišovi:
Ježiš robil zázraky, klamal ľudí, vysmieval sa z vyjadrení mudrcov. Bol ukrižovaný pred sviatkom Paschy ako heretik a zvodca.

b/ Pohanské svedectvá:
Plínius Mladší - napísal okolo roku 111/113 list cezárovi Trajanovi, v ktorom píše, že verejná mienka pripisuje kresťanom rôzne priestupky. On je toho názoru, že jedina ich vina alebo chyba je v tom, že sa schádzajú ráno pred východom slnka aby:
Kristovi ako Bohu odriekávali modlitby, vzájomne sa zaväzovali prísahou nedopúšťať sa zločinu, nekradnúť, nezabíjať, nezrádzať, zapierať sa.
Svetonius Tranquillus - v životopise cezára Klaudia, ktorý napísal okolo roku 120, zverejňuje krátku zmienku, že ten vládca: vyhnal Židov z Ríma, ktorí podnecovaní nejakým Chrestosom robili zmätok.

Pravdepodobne v tomto texte sa nejedna o samého Krista, ale o spor o Neho medzi kresťanmi a Židmi, čo zaiste bolo aj príčinou ich vyhnania.
Tacitus - v diele Annales, ktoré vzniklo v čase cezára Trajána /98 - 117/ opisuje požiar Ríma:
Aby potlačiť hlučné zvesti, Nerón podstrčil a na najväčšie utrpenie poslal tých, ktorích ľud znenávidel ako zločincov a nazýval ich kresťanmi. Autor tohto pomenovania /kresťan/ Chrestos, bol za vlády Tibéria a prokurátora Pontského Piláta, odsúdený na smrť.
Tento text má zvláštny význam, lebo dokazuje historické jestvovanie Ježiša, pretože obsahuje základné a dôkladné údaje o smrti Ježiša. Je to teda hlavný písomný dôkaz o historickej postave Ježiša z Nazaretu.

Lucián - vo svojom diele Pielgrzym /Púť/, píše o Kristovi, kde ho nazýva sofistom, mágom, zákonodarcom kresťanov. Zmieňuje sa o Jeho ukrižovaní v Palestíne.
Mara - nazýva Ježiša múdrym židovským kráľom. Porovnáva ho zo Sokratesom a Pytagorasom. Usudzuje, že židovský národ ho nevinne odsúdil na smrť, preto bol potrestaný zbúraním Jeruzalema a zajatím - vyhnanstvom.