Žriedla zjavenia o človečenstve Krista:
A. - Písmo Sväté Starého zákona: dosť dôkladne popisuje, z akého pokolenia bude Mesiáš pochádzať /Iz 11, 1/ a z akého rodu / Iz 9, 5 - 6/ . Proroci budú popisovať miesto Jeho narodenia / Mi 5, 1 / a opisovať Jeho utrpenia /Iz 53, 2 - 12/ .
B. - Evanjelia popisujú Ježiša Krista medzi iným ako Syna človeka: /Mt 11,9: Mk 8,13: Lk 9,58 / . Podávajú Jeho ľudskú genealógiu, vymenúvajúc konkrétne mená, ako Dávid / Mt 1,1 - 17: Lk 3,23 - 38/ . Zvýrazňujú tiež normálny ľudský vývoj Ježiša / Lk 2,40/ .
Aj napriek spomenutým argumentom je potrebné si všimnúť:
- v celom živote i skutkoch vidíme Ježiša ako celého, plného a integralného človeka / vyčerpanosť, sen, jedlo/.
- v postave Krista opísanej v Evanjeliách dá sa rozpoznať intelektuálny život, pocity a tiež pôsobenie vôle /Mt 26,39: Lk 22,42/ . Môžme tiež hovoriť o charaktere Krista, o Jeho psychike i osobnosti.

- národnosť Krista ako Žida je nevyvrátiteľná, ale jeho fyzický vzhľad je stále otvoreným problémom.
Vidíme, že pre autorov Nového zákona, fakt, že Ježiš bol ozajstným človekom je celkom samozrejmý.
Evanjelia opisujú skutočnosti pozemského života Ježiša Krista takým spôsobom, že nemožno pochybovať o skutočnosti jeho tela a jeho duše a ichšpecifickej rovnorodosti s telom a dušou ostatných ľudí.
V synoptických evanjeliách čítame, že Kristus sa narodil, rástol a žil ako človek medzi inými ľuďmi. Jedol, pil, spal, rozprával sa s inými ľuďmi, patril k určitej rodine a k určitému národu, pracoval duševne i telesne, trpel, zomrel a vstal zmŕtvych. Evanjelista Lukáš opísal vývoj vzrastu Kristovho človečenstva: V lone Matky Márie / 1,42/ , v detskom veku / 2, 17. 27.40 / a hovorí nielen o fyzickom, ale aj o morálnom vývoji Krista / 2, 52 / . Podľa svätého Lukáša, Ježišova výchova sa diala pod vplyvom prírody, v ktorej uctieval stopy svojho nebeského Otca, pod vplyvom Panny Márie a svätého Jozefa, ktorým bol poslušný, pod vplyvom čítania Písma, v čom sa prejavil ako znalec vysvetľovania zákona a prorokov, pod vplyvom každodenného domáceho i spoločenského života.
Po vzkriesení, Kristus dokazuje pochybujúcim učeníkom skutočnosť svojho ľudského tela slovami: „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti - a vidíte, že ja mám.“ / Lk 24, 39/

Svätý Ján píše predovšetkým o božstve Slova, predsa aj jeho Kristus je dokonalý človek / 11, 33.35.41/ . Proti dokétom, ktorí poperali človečenstvo v Kristovi, dokazoval Jeho ľudskú prirodzenosť / 1Jn 4,2: 5,6: 2Jn 1,7/ .
Svätý Pavol so zreteľom na Kristovu činnosť Prostredníka hovorí o „človeku Ježišovi Kristovi“ / Rim 5,15/ , poukazuje na Kristov ľudský pôvod / Rim 9,5/ a na utrpenie a smrť na kríži / 1Kor 1,23/ .
C. - Tradícia : od samého počiatku Otcovia Cirkvi sa zmieňujú, že Kristus bol integrálnym človekom. Ak by Kristus nebol opravdivým človekom, nebol by opravdivo trpel a tak by nás ani nebol opravdivo vykúpil.
Proti dokétizmu ostro vystúpili:
Sv. Klement Rímsky: „Z lásky sa nás ujal Pán: z lásky, ktorú mal k nám, dal Pán Ježiš Kristus podľa Božej vôle svoju krv a svoje telo za naše telo a svoju dušu za naše duše“

Sv. Ignác: / + okolo 107/ „Rúha sa Pánovi ten, kto nevyznáva, že nosil telo...Ježiš Kristus sa stal dokonalým človekom.“ /List Smirenčanom/
Sv. Irenej: / + okolo 202/ po celý život obhajuje náuku o opravdivom Božstve a človečenstve Ježiša Krista. Dokétizmus vyvracia ich vlastným učením. Keby sa bol Kristus a jeho apoštoli, čo sa týka skutočného tela, mýlili, potom by vôbec nebolo žiadnej pravdy a samotní bludári by boli len vidinou a obyčajným tieňom. / Adversus haereses/
Tertulián: / + po 220/ - vystupoval proti dokétizmu, ktorý šírili Marcion a jeho prívrženci. Napísal : De carne Christi a Adversus Marcionem. Rozpoznal, že že učenie dokétov ohrozuje základy kresťanskej viery: „Nasleduje, že všetko, čo bolo skrze Kristovo telo vykonané, bolo vykonané klamom. Celé dielo Kristovo je vyvrátené, vyvrátený je aj celý význam a úžitok kresťanského mena: popiera sa smrť Kristova ... keď sa poprie smrť Kristova, nie je isté ani zmŕtvychvstanie“ /Adversus Marcionem 2, 8/. „Celý Kristus bol pravda. Ver, radšej sa chcel nenarodiť, ako nejako sklamať“ /De carne Christi 5/.
Dokétizmus vo svojich dôsledkoch vedie k znehodnoteniu Kristovho utrpenia a smrti, vykúpenia, kresťanského cvičenia sa v čnostiach, k podkopaniu vieryhodnosti Svätého písma a nakoniec celej kresťanskej vierouky, k prázdnemu pojmu Eucharistie.

Téma: 4. Kristus - opravdivý Boh
V tejto téme si rozoberieme vedomie Krista, že je Synom rovným Otcovi. Priblížime si biblické argumenty, ktoré potvrdzujú Božstvo Krista v Evanjeliách, Skutkoch Apoštolov a v Listoch sv. Pavla.

Dogma viery je: Ježiš Kristus je opravdivý Boh.
To znamená, že ten viditeľný človek, ktorý sa volá Ježiš Nazaretský, ktorého život opisujú štyri knihy Evanjelia a iné pramene, nebol a nie je len človek - ako ostatní ľudia - ale spolu aj Boh, druhá Božská Osoba, večný Syn Boží.
Ide tu predovšetkým o dôkaz, ktorý sa opiera o svedectvo Svútého Písma a Podanie, ktoré je rovnako prameňom zjavenia Božieho. Kým v traktáte o Bohu Trojjedinom dokazujeme, že Syn, Slovo, je Osoba od Otca rozdielna, s ním spolupodstatná, teda Božská, bez ohľadu na to, že Syn Boží sa vtelil, budeme tu analýzovať skutočnú historickú osobnosť Ježiša Krista a dokážeme, že je prirodzený a vlastný Syn Boží a pravý Boh.
Starý zákon oznamuje prichádzajúceho Vykupiteľa: „Starozákonnýplán spásy bol predovšetkým zameraný na to, aby pripravil, prorocky predpovedal a v rozličných predobrazoch naznačil príchod Krista, Vykupiteľa sveta a mesiánskeho kráľovstva.“

Proroctvá o budúcom Mesiášovi opisujú prichádzajúceho Vykupiteľa ako proroka / Dt 18, 15 - 18/ , ako kňaza / Ž 109, 4/ , ako pastiera / Ez 34, 23n/ , ako kráľa a vládcu / Zach. 9, 9/ , ako trpiaceho sluhu Božieho / Iz 53/ a označujú ho ako Syna Božieho: „Zvestujem Pánovo rozhodnutie: Pán mi povedal: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.“ / Ž 2, 7/. Ak bol titul „ Syn Boží“ v strnulom monoteizme Starej zmluvy chápaný aj keď len v prenesenom, etickom zmysle, tým skôr smie byť ním vyjadrené vo svetle novozákonného Zjavenia večné plodenie Syna z Otca / Hebr 1, 5/.
Na Božiu dôstojnosť Mesiášovu poukazujú mena: Emanuel = Boh s nami / Iz 7, 14/ , Zázračný radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja / Iz 9, 6/ . Budúcemu Mesiášovi sa pripisuje atribút večnosti, pričom však treba spomenúť, že biblický výraz večnosť označuje len dlhší časový úsek. Tento predpovedaný Mesiáš - Boh je však Pán Ježiš Kristus, na ktorom sa splnili všetky mnohonásobné predpovede.

Vedomie Božstva u Ježiša Krista
Ježiš Kristus je si vedomý svojho Božstva, ale zjavuje to postupne. Nikdy nerozpráva, že je Bohom rovným Otcovi. V najlepšom prípade využíva vyznanie niekoho iného, aby potvrdil svoje Božstvo. /Jn 18,33 - 37/ . Účinkuje tu múdra Božia pedagógia, zjaviť Božstvo tomu, kto do toho poznania dozrel a tak uchrániť od duchovného šoku tých, ktorí ešte nedošli k tomuto poznaniu, ale sú na ceste k viere.
Kristus vo svojej činnosti ukazuje niekoľko faktov, totiž, že je väčší ak kráľ Šalamún /Mt 12, 41 - 42/ , väčší než proroci i Ján Krstiteľ /Mt 16, 13 - 14/ , väčší ako anjeli /Mt 4, 11/ , dôstojnejší ako Svätyňa Jn 2, 19 - 21/ a je pánom aj nad sobotou / Mt 12,8/ . Z tejto analýzy jasne vidno, že Ježiš je si vedomý svojej veľkosti a hodnosti.

Robiac zázraky, Kristus ich robí vo vlastnom mene /Mk 5,41 / , či sa to vťahuje na človeka / Mk 3, 1 - 5 / , alebo na prírodu / Mk 4, 39 / . Kristova moc sa dotýka všetkých stvorení, taktiež dobrích i zlích duchov / Mk 3, 11 / a Jeho kráľovstvo je Jeho vlastným - Kráľovstvom Syna. Robí to, čo robil len Jahve: odpúšťa hriechy a seba robí predmetom viery a lásky /Lk 7, 47: Mt 9, 1 - 8/ . Boha nazýva svojim Otcom, ale vždy vo význame jedinom a nikdy nie vo význame zborovým, hovorí totiž Otče môj, a nikdy nie Otče náš, Otče váš. Modlitba „Otče náš“ nie je jeho vlastnou modlitbou, ale modlitbou jeho učeníkov / Mt 6, 9 /
Ježiš kladie na svojich učeníkov také požiadavky, ktoré môže len Boh klásť na ľudí: požiadavku viery v jeho osobu a požiadavku najvyššieho stupňa lásky.
Karhá nedostatok viery v Izraeli a chváli ochotu k viere u pohanov /Mt 8. 10 / . Ježišova požiadavka viery sa vzťahuje na jeho vlastnú osobu: on sám chce byť obsahom i predmetom viery / Lk 9,26: Mt 11, 6 / .
Vyžaduje od svojich učeníkov lásku, ktorá presahuje každú lásku ku stvoreným veciam / Mt 10, 37 / . Ide tak ďaleko, že žiada aj stratu života pre neho / Mt 10, 39/ .