Božstvo Ježiš Človečenstvo.
Obidva problémy sa doplňujú, menovite v tom zmysle, že keď sa berie za základ viera a jej tvrdenia, vtedy sa dá všetko vidieť zo strany Boha, a voči tomu brať božstvo ako východiskový bod v kristológii.. Naproti tomu, keď sa berie historická postava, vychádza sa od človečenstva, aby sa došlo k božstvu. Obidva problémy sú v istej miere zvláštne, viera spočíva na uznaní človečenstva a božstva v Kristovi. Môžme najsamprv brať do úvahy Ježiš - človek, prv než dôjdeme k Božstvu. Je potrebné pozrieť sa zaradom na všetke problémy, z ktorých prvý sa dotýka podmetu poznajucého - viera alebo veda - a druhý predmetu poznávaného.

2. Kristus viery a historický Ježiš.
Niektorí teológovia tak zdôrazňovali rozdiely medzi Kristom a Ježišom, že došli k protikladu "Ježišologie" - "Kristologie". Kristus je tým, akého si predstavujeme v našej viere, vtedy, keď Ježiš je človekom, ktorý žil v Palestíne. Ako môžme bližšie opísať vzťah - pomer medzi poznaním viery a historickým poznaním? Ktorému z týchto dvoch druhov poznania patrí primát v kristológii? Ako chápať ich vzájomný vplyv na seba? Odpoveď je veľmi zložitá a preto nie je možné v zmysle istého vylúčenia odpovedať za kristológiu "z hora" alebo "z dola".

2. 1. Objektívne prvenstvo historickej udalosti.
Zo strany predmetu, kristológia sa usiluje poznať najsamprv historického Ježiša. Kresťanstvo sa vyvodzuje z historického faktu, a preto zástancovia kristológie "z dola" sú tej mienky, že je historickým náboženstvom. Odôvodňuje sa od konkrétnej osoby, ktorá v ľudskom živote, podobna nášmu, doplnila Božie dielo spásy. Historická udalosť, v ktorej konkrétne je Ježišov život a Jeho učinkovanie, je východiskovým bodom pre celý smer, ktorého kontynuatorom je cirkev na zami. Nemôžme zavrhnúť zainteresovanie pre túto historickú udalosť, ani oddeliť kresťanské ohlasovanie od jeho historického zdroja. Nedá sa spolu s Bultmanom prijímať priepasť medzi historickým Ježišom - mesianistickým, skromným človekom s Palestíny a kerigmatickým Kristom - obohateným o biedne predstavy židovskej apokaliptiky a gnostickými mýtmi o spáse.

Teológovia pobultmanovského smeru, kladú dôraz na stálosť, aká existuje medzi historickým Ježišom a Kristom viery. Z objektívno predmetového bodu pohľadu, dá sa povedať, že kresťanské náboženstvo je na prvom mieste dogmatické, čiže sa opiera predovšetkým o dogmu, ktorá sa dožaduje viery. Historický Ježiš je tým, ktorý sa domáhal viery v svoju osobu. Tento smer odovzdaný nám cez Evanjelium, je veľmi aktuálny vo viere aj dnes.
Autentická viera je viera v Krista, a nielen v Jeho posolstvo. Je to viera v konkretného Spasiteľa, ktorý sa narodil, žil a zomrel v Palestíne, kde zjavil slávu svojho zmŕtvychvstania. Kristológia sa musí rozvíjať podľa tejto schémy a musí sa usilovať o pochopenie Ježiša v Jeho konkrétnom živote a poukázať nielen na to, kým je dnes pre našu vieru, ale tiež kým bol vo svojom historickom živote.
Vernosť historickému Ježišovi zvýrazňuje základny rozmer viery. Nedovoľuje rozdelenie "Ježišologie" od "Kristologie". Veriť - znamená to, čo znamená veriť v Ježiša Krista. Každá "Ježišológia" zhodna s pravdou je "Kristológia" a tiež aj naopak.
Treba pripomenúť, že od samého začiatku kresťanské ohlasovanie malo vôľu, snahu ohlasovať historického Ježiša, a že Evanjelia boli napísané ako svedectvo viery opierajúcej sa o skutočne vzniknuté fakty. Referovali rozprávania svedkov týchto udalostí.

2. 2. Subjektívne prvenstvo viery.
Subjektívne, čiže v zmysle toho, kto koná kristologický výskum, tá oblasť vedy má svoj východiskový bod vo viere v Krista. Iste, viera je zdrojom, z ktorého vychádza potreba výskumu. Tí, ktorí skúmajú do hĺbky historickú vec obsiahnutú v Evanjeliách, nie sú historikmi, ale exegétmi a teológmi.
Ježiš nie je predmetom čisto historických výskumov, ako to býva pri iných osobách z minulosti. Záujem o historického Ježiša sa rodi z Jeho významu pre našu vieru. Viera na tomto mieste nemôže byť chápaná za postavu, ktorá vyrastá z historických výskumov. Ona je zárodkom tých výskumov. Tí, ktorí sa zaujímajú týmto výskumom, sú spravidla veriacimi ľuďmi, usilujúcimi sa týmto spôsobom obohatiť svoju vieru. Môže sa stáť, že Ježišovou histŕiou sa zaujíma neveriaci človek. Taká situácia je veľmi zriekavá a nevedie k pravdivý a hodnotným úspechom. S toho vyplýva, že v kristológii sa nedá zaviesť prednosť historických výskumov pred vierou. Nedá sa tvrdiť, že viera pre kresťana a teológa musí pochádzať z výskumov vedených zhodne so zákonmi historickej metódy - "dogmatický" Kristov výzor nie je dostatočný v prvom rade cez historický výskumy. To, čo nasmeruje doktrinálna námaha kristológie, patrí dynamizmu viery.

Nie je to viera čisto individuálna - ale je to viera cirkvi. Ide tu o vieru, ktorá je vlastníctvom celého cirkevného spoločenstva, v lone ktorej sa skutkami rozvíjala a dozrievala. Taká viera nachádza svo výraz v dogmatických formulácich a symboloch. /vyznaniach/. Vlastnenie doktríny, vzatej z tradície, obsiahnutej v dogmatických formuláciach, neoslabuje námahu vedca - bádateľa. Žiadna formulácia nie je v stave pojať celú pravdu - domáha sa nepretržitého prhĺbovania a obohacovania. Kristove tajomstvo prekračuje všetko čo je zachytené vo formuláciach.