Úvod
Kristológia je centrálny traktát dogmatiky. Jej obsahom je osoba, poslanie a údel Ježiša Krista, vteleného Božieho Syna, počínajúc ohlasovaním Božieho Kráľovstva cez kríž, zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie, zoslanie Svätého Ducha, až k jeho druhému príchodu na konci časov.
S výrazom - Kristológia sa po prvykrát stretaváme u B. Meissnera /Christológia sacra, Wittenberg 1624/ . Obdobie až do konca 7. storočia je veľkou dobou Christológie, lebo práve v tomto období sa vytvárajú v teologických zápasoch a koncilných rozhodnutiach kristologické dogmy, ktoré sa stali normou pre nasledujúce generácie v cirkvi. To malo za následok, že sa každá cirkevne orientovaná kristológia musela kriticky a s úžitkom zaoberať navrhnutými témami. Nikdy nebolo pochybnosti o skutočnom základnom a centrálnom postavení a význame Krista pre náš vzťah k Bohu a predsa vznikali v rôzných obdobiach ťažkosti pri vyjasnení Kristológie.

Kristus sa nachádza v centre celej teológie, zvlášť dogmatickej teológie:
Kreatológia - náuka o stvorení /Boh Stvoriteľ/ - s Otcom i Duchom, Kristus Pantokrator je spolutvorcom sveta.
Kristológia - Kristus je žriedlo milosti a to nás uvádza do zjednotenia s Ním.
Soteriológia - prijíma vykupiteľské dielo Ježiša Krista.
Pneumatológia - Otec a Syn posielajú Svätého Ducha
Ekleziológia - centrom Cirkvi je Kristus, ako hlava mistyckého tela. /Sv. Pavol/
Mariológia - všetky privilégia, aké Mária dostala, boli jej dané z pohľadu na jej Božie Materstvo. Potom centrom je Kristus.
Teológia čnosti viery, nádeje a lásky - všetky tieto čnosti majú za svoj predmet Krista, ako Boha a človeka.

Skrze prvého človeka, prichádza na svet hriech. Človek sa ochudobňuje o nadprirodzené i mimoprirodzené dobrá. Zostal naďalej nasmerovaný a určený k nadprirodzenému dobru, ale svojjimi silami ho dosiahnuť nemohol..
Tu vstupuje Boh ako človek do ľudských dejín. Boh mal vo svojom pláne so svetom toto rozhodnutie: Keďže človek zhreší, stanem sa ja človekom, aby som utrpením a smrťou znovu sprostredkoval a zaslúžil nadprirodzené dobrá. A tak podľa toho rozdeľujeme dejiny sveta na čas pred Kristom a po Kristovi. Vtelený Boh sa stáva centrom svetového diania. /Jn 3,16/. Týmto spôsobom ľudstvo dostalo nový princíp života. Všetko očistenie, zmierenie a obnova, vychádza z Krista. Všetci na Neho hľadia, aj tí, ktorí v neho neveria. Z neho vychádza sila ako z nijakého človeka doteraz. Lebo on je zároveň aj Boh. Zaiste môžme povedať: Tvrdá je táto reč: Boh sa narodil z Panny, zomiera na kríži, aby nás vykúpil. Tajomstvo v plnom slova zmysle, ktoré velikáni ducha nedovedú do konca: jedným bláznovstvo, druhým pohoršenie. Našim rozumom ho nevyskúmame a nezdôvodnime: prijímame ho s vierou, lebo nám ho Boh zjavil.

Dejiny spásy dosiahli v Ježišovi Kristovi stred a vrchol, ku ktorému smerovali a smerujú všetky veky a svoj zrak k nemu upierajú stámilióny kresťanov. Tajomný, nevysloviteľný Boh sa v Kristovi priblížil k ľuďom, usadil sa medzi nimi a prejavil sa viac ako v hmotnom svete, zreteľnejšie ako kedykoľvek predtým v dejinách človeka. Kristus je pre všetkých plnosťou zjavenia Božieho, hoci sama podstata Boha sa tým nestala viditeľná. Bez Krista stráca Cirkev zmysel svojho bytia. Aj zmysel ľudského života, s jeho víťazstvami a porážkami, s radosťou a utrpením a nakoniec so smrťou sa zatemňuje bez tohoto svetla, ktoré má meno Kristus. On nám predložil víziu nového človeka, neustále uskutočňovanú až do konca dejín tejto zeme. S Kristom, ako stredom náboženského života sa stretávame v Cirkvi vo sviatostiach, zvlášť v Eucharistii. Náš vzťah k blížnemu je vlastne vzťahom ku Kristovi. Skrze Krista preukazujeme kult Bohu Stvoriteľovi a smerujeme k večnému cieľu, ako skrze jediného hlavného Prostredníka, kňaza a obetný dar.

Ježiš Kristus vstúpil do dejín ľudstva a stal sa pre ne trvalým problémom, vlastne naliehavou otázkou, na ktorú treba dať kladnú alebo zápornú odpoveď. Odpoveď dáva sám Kristus a jeho Cirkev. Problém Krista sa vlastne objavil už vo chvíli Zvestovania: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš....Ako sa to stane...? ...Duch Svätý zostúpi na teba...“ /Lk 1: 31, 34 - 35/. „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ /Jn 1: 14/. V týchto slovách spočíva podstata problému: Kto je on, aký je, či ho možno uzavrieť do ľudských pojmových schém? Aké vedecké kritéria treba na neho použiť? Má právo vstupovať do ľudského života?
V Kristovi sa spojila ľudská skutočnosť s transcendenciou, a preto môžeme hovoriť o jeho tajomstve, ktoré bráni vzriešiť spor o túto mimoriadnu osobnosť vedecko-historicky alebo filozoficky. Koľko schém ľudia vytvorili, v snahe vysvetliť Krista. Už evanjelia informujú o probléme Ježiša Krista, ktorý učil neobyčajným spôsobom /Mt 13: 54 - 55/, u niektorých sa mení obdiv v nechuť, ba dokonca v nenávisť, ale problém trvá /Mt 12: 23 - 24/, jeho okolie vie, že je v ňom nadľudská moc a predsa jestvujú o ňom rôzné názory /Jn 7: 40 - 41, 43/. Medzi Petrovým vyznaním /Mt 16: 16/ a Pilátovým skepticizmom, neverou a nenávisťou farizejov /Mt 27: 63/ , je zásadný protiklad, ktorý svedčí o tom, že vo vzťahu ku Kristovi sa používajú určité rozporné kritéria. Kristus sám dosť jasne postavil problém svojej povahy, keď položil otázku, na ktorú nedostal odpoveď: „Čo si myslíte o Mesiášovi? Čí syn je?“.../Mt 22: 42 - 46/. Kristus je teda zložitou skutočnosťou, v ktorej to, čo možno pochopiť, sa spája s prvkom nadrozumovým, transcendentným. Práve v tomto spojení sa skrýva zdroj problému Krista. Tento problém trvá do dnešného dňa. Kristologické spory a bludy sa dnes zdajú podivné, ale aj dnes sa skrýva v nich to isté, čo vtedy: ľudský duch chce uzavrieť Krista do schémy svojho rozumu, ale viera sa proti tomu bráni.

Berúc do úvahy vyššie spomenutú analýzu musíme sa zhodnúť s pravdou, že Kristus, ktorý je centrom teológie, musí sa stať aj centrom nášho života, „lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme...“ /Sk 17, 28/