Encyklika pápeža Pavla VI.

Úvod
Vo svojej seminárnej práci sa pokúsim trochu o priblíženie encykliky pápeža Pavla VI.- Ecclesiam Suam. Najprv Vám poviem, že táto práca začína až od tretej časti tejto encykliky, kde sa hovorí o dialógu cirkvi s dnešným svetom. Pápež Pavol VI, počas celej svojej služby vo Vatikáne, či už ako diplomat, alebo ako nástupca sv. Petra, stále vystupuje ako diplomat všetkých čias, kde sa snaží o pokoj i blaho svojho zvereného stáda. Číže táto práca sa začína nadpisom:

Dialóg Cirkvi s dnešným svetom

I. Cirkev vo svete

Cirkev sa odlišuje od sveta
V tejto časti sa hovorí o tom, že Cirkev zaujíma postoj skúmania kontaktov, ktoré by mala mať s ľudstvom. Cirkev stále
O sebe nadobúda jasnejšie poznanie a že sa usiluje pripodobniť modelu, ktorý jej vytýčil Kristus, a to spôsobuje, že Cirkev sa odlišuje od sveta, hoci v ňom žije a približuje sa mu. Encyklika hovorí o tom, že ,, evanjelium je svetlo, je novosť, je energia, znovuzrodenie, je spása. Preto toto evanjelium vytvára formu nového života a pritom podáva učenie pre nás ľudí :,, Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo Božia vôľa, čo je dobre, milé a dokonalé“ Pre nás kresťanov je dôležitá aj iná skutočnosť, prečo by sa mal náš život odlišovať od života profánneho života ľudí a to:- skutočnosť podielu na veľkonočnom tajomstve a na krste, lebo ako znie citát od sv. Pavla,, Všetci čo sme boli pokrstení krstom v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení. Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom.“
Čiže aj dnešný človek, ktorý je Kristovým údom má za povinnosť žiť vo svetle, v tomto pozemskom živote. Aj keby sa zdalo, že kresťan by sa takto mohol vzdialiť alebo dokonca oddialiť od ostatných, nie je tomu tak, lebo Cirkev si nenárokuje na milosrdenstvo, ktoré obdržala od Božej dobroty. Preto vyzývam všetkých nás, aby sme sa starali a mali záujem o kohokoľvek blízko nás.

II. Dialóg v živote Cirkvi
,,Dialóg je evanjelizácia“
Táto časť sa opiera o to, že Cirkev si je vedomá toho, že vie, čo od nej požaduje sám Spasiteľ. A jej poslaním a povinnosťou je evanjelizácia. Spomína sa, že pre cirkev je to misionársky mandát. Preto je aj na nás, aby sme chránili poklad, pravdy a milosti, ktoré sme dostali ako dedičstvo kresťanskej tradície. Keď vlastníme takýto majetok, ,tak sa od nás žiada, aby tento poklad dávali ďalej a šírili ho aj iným ľuďom ,,Choďte teda a učte všetky národy“
Tento čin sa v dnešnej dobe nazýva- dialóg. Cirkev teda musí pristúpiť k takémuto dialógu so svetom, v ktorom žije. Tento dialóg charakterizuje náš apoštolský úrad .Musíme vyjsť von a so všetkou starostlivosťou, láskou ponúkať dary pravdy a milosti a podeliť sa o nádherný údel spásy a nadeje vo večný život s Kristom.

Transcendentný pôvod dialógu:
Pôvod dialógu spočíva v zámeroch Božích, lebo náboženstvo je vzťah Boha a človeka, modlitba vyjadruje tento vzťah cestou dialógu. Cez zjavenie sa Boh dáva spoznávať človekovi, poodhaľuje niečo zo seba, tajomstvo svojho života, lebo hovorí o tom, ako chce, aby sme ho spoznávali, uctievali a slúžili mu. A práve tu sa dialóg stáva úplne dôverným.
Dialóg Boha s ľudstvom ako príklad dialógu Cirkvi
Je pre nás dôležité, aby sme mali na zreteli , aby iniciatíva vychádzala od nás, aby sme nečakali na to, že nás niekto zavolá. Vidíme, že dialóg vzišiel z lásky, Božej dobroty:,, Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ Tento náš dialóg nemá byť iba vtedy, že si to nikto zaslúži , lebo lekára potrebujú všetci chorí bez ohľadu na zásluhy. Naše poslanie nesmie byť sprevádzaná nejakým donucovaním, ako to možno vidieť u niektorých východných náboženstiev, ale kresťanské poslanie je cestou vnútorného presvedčenia, spoločného rozhovoru, vždy v úcte voči osobnej a občianskej slobody. Čiže i náš dialóg musí byť podaný každému, okrem toho, kto to absolútne odmietne.

III. Dialóg ako prostriedok evanjelizácie

Tu v tejto časti sa hovorí o tom, že vzťah Cirkvi so svetom, by sa mohol najlepšie predstaviť ako dialóg, nie ako jednosmerný, ale prispôsobený povahe spoločníka a okolností(lebo je iné viesť dialóg s dospelým, a iné s dieťaťom).poukazuje sa na úmysel korektnosti, úcty, sympatie, dobroty zo strany toho, kto naväzuje rozhovor. V plnej sa neodporúča predpojaté odsudzovanie a zbytočné slová, tých ba sme sa mali chrániť azda najviac, lebo je to citelne aj teraz, a vidíme to aj vo vlastnom živote. Teda sa predpokladá naše vnútorné rozpoloženie, a ten úmysel preniesť a povzbudiť k životu s Kristom.

Charakteristiky dialógu
Ako teda vidíme, rozhovor je spôsobom vykonávania apoštolského poslania, je to umenie duchovnej komunikácie. Charakteristiky dialógu sú následovne:
Jasnosť - rozhovor si vyžaduje zrozumiteľnosť
Miernosť – dialóg je pokojamilovný
Dôvera – vylučuje egoistický zámer
Pedagogická rozvážnosť – berie do úvahy psychol. i morálne podmienky počúvajúceho
Užitočnosť, ťažkosť a nebezpečenstvá dialógu
V tejto časti sa dozvieme, že rozhovor prináša so sebou učenie sa trpezlivosti, počúvaniu iných názorov, prinášanie zásluh za to, že sme sa usilovali vystaviť sa námietkam iných- spraví nás múdrymi aj učiteľmi.

Forma vysvetľovania
Ide o to, aby sme hľadali nové spôsoby komunikácie a nedržali sa starých spôsobov vyjadrovania. Kladie sa nám tu otázka do akej miery sa má Cirkev prispôsobiť, aby sa vyhla nebezpečenstvu číhajúceho z vonku.? Najlepším prostredím rozhovoru je priateľstvo, kedy sme ochotný počúvať hlas aj srdce človeka. Tak isto majme na pamäti, že to, čo robíme je služba.

Nezastupiteľne prvenstvo ohlasovania
Pre nás je dôležité, aby sme si uvedomili, ako som to už vyššie spomínal, že ohlasovanie je prvý apoštolát. Je to služba slova. Katechéza nech je vždy skúsená v jazyku, múdra v metóde, podporená svedectvom reálnych cnosti, priviesť poslucháčov k istote viery, k intuícii zhody medzi Božím slovom a životom a k jasu živého Boha.

IV. Na koho sa obracia dialóg cirkvi

Vo všeobecnosti
V tejto časti sa dozvieme niečo o tom ku komu sa obracia Cirkev pri rozhovore. Dozvedáme sa, že Cirkev musí byt stále pripravená udržiavať dialóg so všetkými ľuďmi dobrej vôle, vo vnútri, ale i mimo jej vlastného okruhu. Keďže toto poslanie je pre nás službou, tak nik nemôže byť nášmu srdcu cudzí, alebo dokonca nepriateľom, pokiaľ to sám nechce. Vieru, ktorú sme dostali je darom od Boha. A teda Cirkev má posolstvo pre všetky kategórie ľudí: pre deti, má ho pre mládež, pre svet práce, pre umelcov, politikov, ale osobitne pre chudobných, vydedencov, trpiacich, dokonca i pre zomierajúcich – čiže pre všetkých.
Prvým okruhom dialógu je ľudstvo, ktorého hranice nedokážeme vyčleniť, lebo ide o cely svet. V každom jednom z nás je spoločná prirodzenosť – život. Ten život, v ktorom máme problémy, radosti a my kresťania dôležité pravdy, blahodárne pre všetkých, lebo ak v človekovi existuje,, duša od prirodzenosti kresťanská“, chceme si ju uctiť tým, že si ju budeme vážiť a viesť rozhovor. Je pravda a treba si to priznať, že vo svete sa stretneme aj s tým, že nám niekto odpovie, že je ateista, že je neveriaci, alebo že on neverí v Boha, ale i napriek tomu sa nesmieme vzdávať nenadviazať kontakt s týmto človekom. Viem, že ja to ťažké, ale netreba si povedať nemožný, lebo „pre toho, kto miluje pravdu, dialóg je vždy možný.

Druhým okruhom sú veriaci, ktorí sa predovšetkým klaňajú jedinému a najvyššiemu Bohu. Som rád, že teraz budeme hovoriť o nás, lebo aj ja sa poznám iba jediného Boha.
Tretím okruhom sú kresťania , ktorí nesú Kristovo meno. Hovorí sa tu o ekumenizme, kde zdôrazňujeme predovšetkým to , čo máme spoločné a nie to, čo nás delí. Dozvedáme sa, že cirkev sa už chopila iniciatívy dať do kopy jeden ovčinec, a to Kristov ovčinec. Katolícka Cirkev sa neprestane modlitbou a pokáním robiť schopnou a hodnou túženého zmierenia. Odlúčení bratia vytvárajú aj také hypotézy, že všetko by bolo v poriadku, keby na čele cirkvi nestal pápež, ako viditeľná hlava Cirkvi, ale sv. Hieronym o tom hovorí toto „bolo by v Cirkvi toľko schiziem, koľko je kňazov“ My však kresťania musíme podotknúť to, že ústredný pilier Cirkvi nechce predstavovať nadradenosť duchovnej pýchy, ale primát služby, ministéria a lásky. Tu by som rád pripomenul, ako sv. otec Pavol VI. objal Jeruzalemského patriarchu Atenagorasa.

Dialóg v Cirkvi
Táto časť je posledná, a je tu zreteľne vidno, aké je potrebne byť poslušnými voči autoritám, a to kvôli tomu, aby vo vnútri medzi nami vládla láska a pokoj. Prečo by sme mali byť poslušní voči autorite? No, preto, lebo je ustanovením Krista a ona Ho reprezentuj, šíri jeho slovo a nekonečnosť lásky. On sám prijal poslušnosť voči svojmu Otcovi a „ stal sa poslušným až na smrť“

Záver

Cirkev žije, a jej práca sa ešte vonkoncom nekončí, lebo od svojho ženícha dostala jedno poslanie, ktoré jej zaručuje prácu -službu po celý jej čas trvania. Je teda na každom jednom z nás, aby sme videli, že my sme tá Cirkev a že toto poslanie je naším poslaním, lebo máme dedičstvo, s ktorým sa treba deliť a poukázať na lásku Boha voči nám ľuďom.