List Rimanom
List tvorí veľmi intenzívna a náročná úvaha, ktorá zaberá 11 kapitol, kým zvyšok listu (kapitoly 12 – 16) má skôr pastoračný, morálny a vecný charakter. Základná téza listu je vytvorená prostredníctvom vety proroka Habakuka, citovanej v 1, 17: „Spravodlivý bude žič z viery.“ Cez Ducha Svätého sa tak zrodí oživené „nové stvorenie“, osvojené Božie dieťa, ktoré má účasť na vykúpení. Vykúpenie sa týka celého bytia. Na to ústredné teologické jadro listu sa zaštiepili aj iné dôležité témy ako téma vzťahu medzi kresťanstvom a židovstvom (kap. 9 – 11); Pavlovi zvlášť drahá téma: vzťah kresťanov medzi sebou (kap. 12), vzťah k politickej moci Rímskej ríše (13, 1 – 7), vzťah k slabým viere (kap. 14). Jeho výklad evanjelia nie je systematickou teológiou, nie je to zhrnutie kresťanského náboženstva, ale sústreďuje sa predovšetkým na vzťah k Zákonu. Pavlova argumentácia smeruje vlastne proti jeruzalemským kresťanským bratom, ktorí lipli na predpisoch Zákona. Jeho teológia je predovšetkým kritikou ich výkladu viery a súčasne výrazom toho, ako mu na nich a na vzťahu k Jeruzalemu záležalo. V tomto liste sa nachádzajú rôzne výzvy kresťanom, aby prežívali vieru v občianskom živote (por. Rim 13, 1 – 7). Povzbudzovania a normy pre stavovské povinnosti v občianskom, rodinnom a spoločenskom živote Pavol vždy prezentuje s motiváciou, ktorá sa zakladá na živote z viery, a odvodzuje ich z toho istého princípu, ktorý upravuje bratské vzťahy (por. 13, 7 – 8).

Prvý list Korinťanom
Pavol sa v tomto liste podrobne venoval najpálčivejším problémom. Robí narážky na konkrétnu situáciu, zdajú sa byť niektoré tvrdenia prísne a len čiastkové: nemáme pred sebou všeobecnú teologickú úvahu, ale sériu pastoračných znakov, ktoré sa viažu na vymedzené otázky a problémy. Napriek tomu spis obsahuje mnoho dôležitých bodov pre život a vieru celej Cirkvi a odhaľuje pastoračného ducha tohto apoštola. Pavlovi priamo ide o to, ukázať Korinťanom, akým veľkým bohatstvom sú v podstate rôzne obdarovávania a smery v obci. Obec potrebuje pluralitu. Pavol sa stavia proti nadutosti Korinťanov a ironizuje ich duchovnú sebestačnosť, ktorá ich predstavuje ako nasýtených, bohatých, mocných, múdrych, silných a vážených. No práve takáto situácia potvrdzuje účinnosť a platnosť apoštolskej služby, lebo tvorí súčasť logiky kríža. Pavol odpovedá na rozličné problémy Korinťanov a začína nový bohatý odsek, v ktorom sa venuje rozličným životným stavom: manželstvu, panenstvu, otrokom, slobode, vdovstvu. V písanom styku s Cirkevnou obcou v Korinte Pavol zdôrazňuje predovšetkým autoritu svojho povstania vyplývajúcu z jeho otcovstva, ktorá preto prevyšuje autoritu ostatných kazateľov. (por. 1 Kor 4, 15).

Druhý list Korinťanom
Pavlove vzťahy s cirkvou v Korinte boli skôr nepokojné. Tento nový list to vyslovene dokumentuje. Jasne sa objavujú niektorí Pavlovi protivníci, ktorí ako sa zdá sú významnými kresťanmi. Pavol ich ostro napomína kvôli ich správaniu, učeniu a arogancii. Ironicky ich pomenoval „veľaposťoli“ (2 Kor 12, 11). Cieľom Pavlovho listu je predovšetkým vykresliť v prvých 7 kapitolách postavu pravého apoštola, jeho úlohu a poslanie, ktoré stelesňuje práve samostatný Pavol. Pavol dobrovoľne, obetavo a oddane, uprostred skúšok a útrap spojených s apoštolátom vyzdvihuje a aktualizuje logiku kríža: prejav Božej moci v ľudskej slabosti (POR. 2 Kor 6, 3 – 10; 12, 9 – 10; 13, 4). S týmto životným štýlom súvisí rozhodnutie obetovať sa misionárskej a pastoračnej práci. Z toho istého princípu sa odvodzuje aj Pavlovo rozhodnutie ohlasovať evanjelium pohanom: univerzálnosť. Ak je evanjelium prejavom nezištnej Božej lásky, tak je určené všetkým bez rozdielu a bez diskriminácie. Uprednostnenie pohanov tak zapadá do tejto perspektívy (por. 2 Kor 10, 15 - 16). Pavol pochopil, že v apoštolskom živote má hodnotu len to, keď človek jestvuje pre iných. Zrejme, že Pavla veľmi bolelo, keď niekto o ňom hovoril, akoby bol neúprimný, akoby hovoril raz tak, raz inak. Preto s odvolaním sa na čistú pravdivosť Ježiša Krista, ktorý – celý, aký je – znamená jednoznačné „áno“ všetkým prísľubom, všetkým ľudským túžbam, celému kresťanskému rozmachu po šťastí a pravde, vkladá i on, Pavol celou svojou osobnosťou do toho istého súhlasného a univerzálneho „áno“.

List Galaťanom
V rámci vlastnej autobiografie apoštol ukazuje na priame poverenie, ktoré prijal: poverenie ohlasovať evanjelium pohanom. Ústredná téza Pavlovho evanjelia je formulovaná v 2, 16: „Človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista.“ Apoštol obrátiac sa priamo na Galaťanov, im pripomína ich vlastnú duchovnú skúsenosť veriacich, preniknutých Duchom Svätým; pýta sa, ako môžu myslieť, že obrad, ako obriezka alebo zachovávanie verejného zákona ich môže zmeniť? Pri dôkladnej analýze zisťujeme, že cieľom pastoračnej činnosti apoštola Pavla je priviesť kresťanov k duchovnej zrelosti, ktorá spočíva v napodobňovaní Ježiša Krista a prejavuje vieru a pravdu v bratskej láske (por. Gal 4, 19). Pavlove listy nie sú teda teologickými traktátmi, ale listami s náukovými smernicami na bezprostredné použitie pri riešení aktuálnych a naliehavých problémov príslušných cirkevných obcí. V tvrdých skúškach misionárskeho života Pavol pochopil, že apoštol musí stále revidovať svoj spôsob myslenia a konania, usilovať sa o spoznanie Božej vôle a konať v súlade s ňou.

List Filipanom
List, ktorý nesie označenie Filipanom, píše z väzenia. Z dôverného osobného tónu reči Pavol prechádza k rozprávaniu o niektorých konkrétnych situáciách, ktoré prežíva. Hovorí o sebe, že je v „okovách Krista“. Apoštol prejavuje svoju hlbokú dôveru napriek situácii, v ktorej sa nachádza. Máme tu teda muža, ktorý sa úplne zasvätil ohlasovaniu Krista a je mysticky a existencionálne spojený so svojim Pánom. Je si plne vedomý svojho osudu, v ktorom sa spája námaha a nádej, smrť a sláva, ktoré ho očakávajú. V sile svojho svedectva sa obracia na svojich milovaných Filipanov, aby ich povzbudil horlivo a vytrvalo prežívať svoje kresťanské skúsenosti, aby žili pevne a zodpovedne svojmu povolaniu. Apoštol im pred očami predstavuje seba ako príklad: on bojuje: on bojuje za evanjelium, nikdy sa nebál a ani nebude báť nijakej formy opozície, a bude vždy pokračovať v ohlasovaní Kristovho slova. Apoštol vždy ubezpečuje veriacich o svojej modlitbe za nich, najmä aby ich Boh urobil hodnými svojho povolania, aby ich láska čoraz viac rástla (por. Flp 1, 9). Práve v tejto ťažkej situácii sa apoštol raduje a povzbudzuje veriacich k radosti, pričom uvádza celý rad dôvodov alebo motívov, prečo sa kresťan môže a musí radovať (por. 1,4.18.25; 2, 2.17.18.28.29; 3, 1; 4, 1.4.10).