Prvý list Solúnčanom
Pavol sa považoval akoby za matku a otca týchto kresťanov, pripravený obetovať za nich aj vlastný život (kap. 2). V Solúne s odvahou dovŕšil svoje misionárske dielo. Počúva však, že je obviňovaný zo žiadostivosti a pochlebovania. Pavol čelí týmto obvineniam pravdepodobne zo strany solúnskych Hebrejov, ktorí ho donútili nečakane opustiť mesto. Znovu potvrdzuje vlastnú úprimnosť a veľkodušnosť a vyhlasuje, že bol akoby matkou a otcom, pripraveným obetovať vlastný život za kresťanov, ktorých považoval za vlastné deti. Ovocie však nechýbalo, lebo Solúnčania prijali apoštolské ohlasovanie s vierou a vytrvalosťou, aj napriek skúškam, ktoré podnietili Hebreji, aby zasiahli veriacich v Krista. Pavol používa veľmi ostré výrazy voči židovskému svetu, akoby vzplanul v polemike voči opozícii. Apoštol Pavol predkladá aj princípy praktického života, ktorých centrom je láska (por. 1 Sol 4,1–9).Nachádzame tu rôzne výzvy kresťanom, aby prežívali vieru v práci (1 Sol 4, 11-12). Pavol pochopil, že v apoštolskom živote má hodnotu len to, keď človek jestvuje pre iných (por. 1 Sol 1, 4-5). Ďalej v tomto liste apoštol uvádza prirovnanie matke, ktorá kŕmi a láska svoje deti a apoštol vyhlasuje, že z lásky by bol dal svojim veriacim nielen Božie evanjelium, ale aj vlastný život (por. 2, 7-8).

List Filemonovi
Pavol už ako „starec a väzeň“ (1, 9) píše tento krátky text, tento kratučký list, ktorý istý exegéta nazval „skutočným vrcholným dielom plným taktnosti a srdca“. Pavol ho adresuje Filemonovi, bohatému a šľachetnému priateľovi, „spolupracovníkovi“ pri ohlasovaní evanjelia, v ktorého dome sa schádzalo spoločenstvo kresťanov. Apoštol ho žiada o pomerne prekvapujúcu službu. Počas svojho väzenia stretol a „splodil“ v kresťanskej viere otroka menom Onezim. A práve Onezim ušiel z Filemonovho domu a podľa rímskeho práva mal byť vrátený svojmu pánovi, ktorý by rozhodol o jeho osude podľa toho, ako by to jemu najlepšie vyhovovalo. Pavlov návrh je významný z hľadiska nového pohľadu, ktorý kresťanstvo vnášalo do spoločenských vzťahov. Apoštol teda navrhuje pôvodnému pánovi otroka Onezima, aby ho prijal už nie ako „otroka“, ale ako „milovaného brata“, pretože v Kristovi už niet „ani otroka, ani slobodného“, ale všetci sú v ňom jedno (Gal 3, 28). List sa tak stáva výzvou na lásku, na pravú kresťanskú slobodu, na bratstvo, ktoré presahuje spoločenské a triedne rozdiely.

Záver
V dnešných dňoch, keď si v Cirkvi a v Kongregácii začíname hlbšie uvedomovať význam apoštolátu a keď sa hľadajú nové cesty v pastoračnej činnosti, bude dozaista pozitívnym krokom, keď sa zameriame na svätého Pavla, pastiera duší všetkých, čias par excellence, s cieľom lepšie poznať jeho pastoračný štýl a spôsob jeho uplatňovania v praxi. Jeho príklad môže viesť každého kňaza a povolaného do pastorácie k tomu, aby napodobňoval misionárskeho ducha apoštola národov, aby sa usiloval poznať „znamenia času“ ako on, inšpirovať sa „vzormi“, ktoré on úspešne vyskúšal, a napokon, aby sa snažil objavovať alebo vytvárať nové metódy a prístupy pre vhodnejšie programové zameranie a účinnejšiu pastoračný činnosť „novej evanjelizácie“ v súčasných sociálno-kultúrnych pomeroch.