Úvod
Neexistuje nikto iný, kto by mohol sprostredkovať tak autentický pohľad do prvotného kresťanstva, ako to poskytuje apoštol Pavol- Patril k druhej generácii kresťanov. Bol povolaný samotným vzkrieseným Kristom, ale nepatril do kruhu dvanástich apoštolov. Jeho listy poskytujú náhľad do prvých pohansko-kresťanských cirkevných obcí, do ich štruktúry a organizácie, do ich problémov a potrieb, avšak tiež i do kontroverzií, ktoré povstali pri voľnom prijímaní pohanov do cirkvi, ktorá ešte platila za časť židovského spoločenstva.

Pavlove listy sú dopisy vo vlastnom slova zmysle, v ktorých apoštol Pavol udržuje spojenie so svojimi obcami. Skrze tieto listy obciam účinne pomáha i v období svojej neprítomnosti (napr. 2 Kor 2, 1 – 4; 10, 10). Listy sú osobnou spomienkou a poďakovaním za stav obce (napr. 1 Sol 1 – 3), útechou v naliehavých otázkach (1ˇSol 4: osud zosnulých), odpoveďou na otázky (zvlášť 1 Kor), stanoviskom k tomu, čo obec ohrozuje (Gal: spor o pravé evanjelium), vyučovaním, výkladom a prehľadom jeho evanjelia (Rim), prosbou za zbehlého otroka (Flm). Podľa týchto zámerov sú obsahy listov skôr náhodné.
Z 21 listov NZ je 13 tradične pripisovaných apoštolovi Pavlovi. Všeobecne sa tieto listy rozdeľujú nasledujúcim spôsobom: veľké listy, napísané behom apoštolského pôsobenia apoštola (Rim, 1 a 2 Kor, Gal a 1 a 2 Sol); listy napísané vo väzení (Flp, Kol, Flm a Ef); pastorálne listy (1 a 2 Tim a Tit). Pavlove listy sa delia na protopavlovské a deuteropavlovské. Protopavlovské listy sú tie, u ktorých autorstvo je nesporné: 1 Sol; 1 a 2 Kor; Gal; Rim; Flp; Flm. Deuteropavlovské listy sú nasledovné: Kol; Ef; 2 Sol; 1 a 2 Tim; Tit.

Forma a účel protopavlovských listov
Pavol vo svojich listoch používa rôznorodé literárne formy vyjadrovania a argumentácie: antitézy, typológia, prirovnania, iróniu, podobenstvá, inklúzie, digresiu, chiazmus, katalógy nerestí a zvládaní ťažkostí, citáty LXX, Pánove slová a iní. Pavlove listy sú formou komunikácie, pri ktorej partneri od seba sú miestne a časovo vzdialení. List tak slúži ako narážka priameho rozhovoru. V Pavlových listoch môžeme objaviť: chválu, pokarhanie, vyhrážky, utešujúce slová, obranné reči... Listy nemajú v úmysle popísať systematický prehľad vierouky, ale poskytujú konkrétne odpovede na otázky, ktoré povstali v novovzniknutých cirkevných obciach.

Pastoračná metóda apoštola Pavla
„Robte to, čo ste sa naučili a prijali, počuli a videli na mne!“ A Boh pokoja bude s vami“ (Flp 4, 9). Tieto slová vynikajúcim spôsobom zhŕňajú celé učenie a pastoračnú prax apoštola Pavla, vkladajú sa do úst dona Bosca, otca a učiteľa mládeže, aby podčiarkli jeho pastoračnú lásku, definovanú ako originálny spôsob života a činnosti – saleziánsky duch. Tento saleziánsky duch má svoj vzor a prameň v samom srdci Krista, Otcovho apoštola a osobitným spôsobom je vyjadrený v črtách a postojoch Krista, Dobého pastiera, ktorému sa salezián musí pripodobňovať: jeho prednostnej láske k maličkým a úbohým, horlivosti kázať, vychovávať a zachraňovať, podmaňujúcej láskavosti a obetovaniu seba samého.

Svätý Ján Chryzostom vyjadril tajomstvo Pavlovej neúnavnej a odvážnej, misionárskej a pastoračnej práce nádherným a výstižným označením: „Cor Christi – cor Pauli“. Apoštol Pavol, jeho osobnosť, jeho náuka a jeho príklad nás pozývajú a pobádajú, aby sme študovali jeho metódu a pastoračný štýl, rozjímali o nich, napodobňovali ich v saleziánskej interpretácii, uplatňovali a prispôsobili ich tak, aby to zodpovedalo špecifickým potrebám pastorácie mladistvých v historickej, sociálno-kultúrnej a náboženskej situácii dneška doby na prahu tretieho tisícročia.

Rozmery pastoračnej činnosti apoštola Pavla
1)Prvým rozmerom pastoračnej činnosti, ktorý možno odvodiť z Pavlových listov, je výchova a systematická formácia, ktorou apoštol so svojimi učeníkmi pomáha kresťanom žiť dôsledne a verne v rôznych podmienkach života Cirkvi a v rôznych kultúrnych a sociálnych pomeroch. Základom tohto procesu a postupnej formácie je životne dôležitý vzťah k Bohu Otcovi skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom. To by bolo možné nazvať „teologickým a kristologickým rozmerom Pavlovej pastorácie“.
2)Druhým rozmerom, ktorý charakterizuje Pavlovu pastoračnú činnosť je jeho osobný prístup. Pavol nadväzuje dynamický a trvalý ľudský vzťah so svojimi spolupracovníkmi a kresťanmi mladých cirkevných obcí. O svojich spolupracovníkoch hovorí ako o milovaných a vážnych synoch, bratoch a priateľoch. V tomto zmysle možno hovoriť o „personalizovanej“ pastorácii apoštola Pavla, ktorá má rozmer komunitný a ekleziálny.
3)Tretím rozmerom Pavlovej pastoračnej činnosti ja trvalé a dynamické pôsobenie, ktoré sa rozvíja progresívnym a integrálnym spôsobom od ohlasovania evanjelia pri zakladaní obcí až po zaangažovanosť v živote Cirkvi a kresťanské svedectvo v ľudskej spoločnosti.
List Rimanom
List tvorí veľmi intenzívna a náročná úvaha, ktorá zaberá 11 kapitol, kým zvyšok listu (kapitoly 12 – 16) má skôr pastoračný, morálny a vecný charakter. Základná téza listu je vytvorená prostredníctvom vety proroka Habakuka, citovanej v 1, 17: „Spravodlivý bude žič z viery.“ Cez Ducha Svätého sa tak zrodí oživené „nové stvorenie“, osvojené Božie dieťa, ktoré má účasť na vykúpení. Vykúpenie sa týka celého bytia. Na to ústredné teologické jadro listu sa zaštiepili aj iné dôležité témy ako téma vzťahu medzi kresťanstvom a židovstvom (kap. 9 – 11); Pavlovi zvlášť drahá téma: vzťah kresťanov medzi sebou (kap. 12), vzťah k politickej moci Rímskej ríše (13, 1 – 7), vzťah k slabým viere (kap. 14). Jeho výklad evanjelia nie je systematickou teológiou, nie je to zhrnutie kresťanského náboženstva, ale sústreďuje sa predovšetkým na vzťah k Zákonu. Pavlova argumentácia smeruje vlastne proti jeruzalemským kresťanským bratom, ktorí lipli na predpisoch Zákona. Jeho teológia je predovšetkým kritikou ich výkladu viery a súčasne výrazom toho, ako mu na nich a na vzťahu k Jeruzalemu záležalo. V tomto liste sa nachádzajú rôzne výzvy kresťanom, aby prežívali vieru v občianskom živote (por. Rim 13, 1 – 7). Povzbudzovania a normy pre stavovské povinnosti v občianskom, rodinnom a spoločenskom živote Pavol vždy prezentuje s motiváciou, ktorá sa zakladá na živote z viery, a odvodzuje ich z toho istého princípu, ktorý upravuje bratské vzťahy (por. 13, 7 – 8).

Prvý list Korinťanom
Pavol sa v tomto liste podrobne venoval najpálčivejším problémom. Robí narážky na konkrétnu situáciu, zdajú sa byť niektoré tvrdenia prísne a len čiastkové: nemáme pred sebou všeobecnú teologickú úvahu, ale sériu pastoračných znakov, ktoré sa viažu na vymedzené otázky a problémy. Napriek tomu spis obsahuje mnoho dôležitých bodov pre život a vieru celej Cirkvi a odhaľuje pastoračného ducha tohto apoštola. Pavlovi priamo ide o to, ukázať Korinťanom, akým veľkým bohatstvom sú v podstate rôzne obdarovávania a smery v obci. Obec potrebuje pluralitu. Pavol sa stavia proti nadutosti Korinťanov a ironizuje ich duchovnú sebestačnosť, ktorá ich predstavuje ako nasýtených, bohatých, mocných, múdrych, silných a vážených. No práve takáto situácia potvrdzuje účinnosť a platnosť apoštolskej služby, lebo tvorí súčasť logiky kríža. Pavol odpovedá na rozličné problémy Korinťanov a začína nový bohatý odsek, v ktorom sa venuje rozličným životným stavom: manželstvu, panenstvu, otrokom, slobode, vdovstvu. V písanom styku s Cirkevnou obcou v Korinte Pavol zdôrazňuje predovšetkým autoritu svojho povstania vyplývajúcu z jeho otcovstva, ktorá preto prevyšuje autoritu ostatných kazateľov. (por. 1 Kor 4, 15).

Druhý list Korinťanom
Pavlove vzťahy s cirkvou v Korinte boli skôr nepokojné. Tento nový list to vyslovene dokumentuje. Jasne sa objavujú niektorí Pavlovi protivníci, ktorí ako sa zdá sú významnými kresťanmi. Pavol ich ostro napomína kvôli ich správaniu, učeniu a arogancii. Ironicky ich pomenoval „veľaposťoli“ (2 Kor 12, 11). Cieľom Pavlovho listu je predovšetkým vykresliť v prvých 7 kapitolách postavu pravého apoštola, jeho úlohu a poslanie, ktoré stelesňuje práve samostatný Pavol. Pavol dobrovoľne, obetavo a oddane, uprostred skúšok a útrap spojených s apoštolátom vyzdvihuje a aktualizuje logiku kríža: prejav Božej moci v ľudskej slabosti (POR. 2 Kor 6, 3 – 10; 12, 9 – 10; 13, 4). S týmto životným štýlom súvisí rozhodnutie obetovať sa misionárskej a pastoračnej práci. Z toho istého princípu sa odvodzuje aj Pavlovo rozhodnutie ohlasovať evanjelium pohanom: univerzálnosť. Ak je evanjelium prejavom nezištnej Božej lásky, tak je určené všetkým bez rozdielu a bez diskriminácie. Uprednostnenie pohanov tak zapadá do tejto perspektívy (por. 2 Kor 10, 15 - 16). Pavol pochopil, že v apoštolskom živote má hodnotu len to, keď človek jestvuje pre iných. Zrejme, že Pavla veľmi bolelo, keď niekto o ňom hovoril, akoby bol neúprimný, akoby hovoril raz tak, raz inak. Preto s odvolaním sa na čistú pravdivosť Ježiša Krista, ktorý – celý, aký je – znamená jednoznačné „áno“ všetkým prísľubom, všetkým ľudským túžbam, celému kresťanskému rozmachu po šťastí a pravde, vkladá i on, Pavol celou svojou osobnosťou do toho istého súhlasného a univerzálneho „áno“.

List Galaťanom
V rámci vlastnej autobiografie apoštol ukazuje na priame poverenie, ktoré prijal: poverenie ohlasovať evanjelium pohanom. Ústredná téza Pavlovho evanjelia je formulovaná v 2, 16: „Človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista.“ Apoštol obrátiac sa priamo na Galaťanov, im pripomína ich vlastnú duchovnú skúsenosť veriacich, preniknutých Duchom Svätým; pýta sa, ako môžu myslieť, že obrad, ako obriezka alebo zachovávanie verejného zákona ich môže zmeniť? Pri dôkladnej analýze zisťujeme, že cieľom pastoračnej činnosti apoštola Pavla je priviesť kresťanov k duchovnej zrelosti, ktorá spočíva v napodobňovaní Ježiša Krista a prejavuje vieru a pravdu v bratskej láske (por. Gal 4, 19). Pavlove listy nie sú teda teologickými traktátmi, ale listami s náukovými smernicami na bezprostredné použitie pri riešení aktuálnych a naliehavých problémov príslušných cirkevných obcí. V tvrdých skúškach misionárskeho života Pavol pochopil, že apoštol musí stále revidovať svoj spôsob myslenia a konania, usilovať sa o spoznanie Božej vôle a konať v súlade s ňou.

List Filipanom
List, ktorý nesie označenie Filipanom, píše z väzenia. Z dôverného osobného tónu reči Pavol prechádza k rozprávaniu o niektorých konkrétnych situáciách, ktoré prežíva. Hovorí o sebe, že je v „okovách Krista“. Apoštol prejavuje svoju hlbokú dôveru napriek situácii, v ktorej sa nachádza. Máme tu teda muža, ktorý sa úplne zasvätil ohlasovaniu Krista a je mysticky a existencionálne spojený so svojim Pánom. Je si plne vedomý svojho osudu, v ktorom sa spája námaha a nádej, smrť a sláva, ktoré ho očakávajú. V sile svojho svedectva sa obracia na svojich milovaných Filipanov, aby ich povzbudil horlivo a vytrvalo prežívať svoje kresťanské skúsenosti, aby žili pevne a zodpovedne svojmu povolaniu. Apoštol im pred očami predstavuje seba ako príklad: on bojuje: on bojuje za evanjelium, nikdy sa nebál a ani nebude báť nijakej formy opozície, a bude vždy pokračovať v ohlasovaní Kristovho slova. Apoštol vždy ubezpečuje veriacich o svojej modlitbe za nich, najmä aby ich Boh urobil hodnými svojho povolania, aby ich láska čoraz viac rástla (por. Flp 1, 9). Práve v tejto ťažkej situácii sa apoštol raduje a povzbudzuje veriacich k radosti, pričom uvádza celý rad dôvodov alebo motívov, prečo sa kresťan môže a musí radovať (por. 1,4.18.25; 2, 2.17.18.28.29; 3, 1; 4, 1.4.10).
Prvý list Solúnčanom
Pavol sa považoval akoby za matku a otca týchto kresťanov, pripravený obetovať za nich aj vlastný život (kap. 2). V Solúne s odvahou dovŕšil svoje misionárske dielo. Počúva však, že je obviňovaný zo žiadostivosti a pochlebovania. Pavol čelí týmto obvineniam pravdepodobne zo strany solúnskych Hebrejov, ktorí ho donútili nečakane opustiť mesto. Znovu potvrdzuje vlastnú úprimnosť a veľkodušnosť a vyhlasuje, že bol akoby matkou a otcom, pripraveným obetovať vlastný život za kresťanov, ktorých považoval za vlastné deti. Ovocie však nechýbalo, lebo Solúnčania prijali apoštolské ohlasovanie s vierou a vytrvalosťou, aj napriek skúškam, ktoré podnietili Hebreji, aby zasiahli veriacich v Krista. Pavol používa veľmi ostré výrazy voči židovskému svetu, akoby vzplanul v polemike voči opozícii. Apoštol Pavol predkladá aj princípy praktického života, ktorých centrom je láska (por. 1 Sol 4,1–9).Nachádzame tu rôzne výzvy kresťanom, aby prežívali vieru v práci (1 Sol 4, 11-12). Pavol pochopil, že v apoštolskom živote má hodnotu len to, keď človek jestvuje pre iných (por. 1 Sol 1, 4-5). Ďalej v tomto liste apoštol uvádza prirovnanie matke, ktorá kŕmi a láska svoje deti a apoštol vyhlasuje, že z lásky by bol dal svojim veriacim nielen Božie evanjelium, ale aj vlastný život (por. 2, 7-8).

List Filemonovi
Pavol už ako „starec a väzeň“ (1, 9) píše tento krátky text, tento kratučký list, ktorý istý exegéta nazval „skutočným vrcholným dielom plným taktnosti a srdca“. Pavol ho adresuje Filemonovi, bohatému a šľachetnému priateľovi, „spolupracovníkovi“ pri ohlasovaní evanjelia, v ktorého dome sa schádzalo spoločenstvo kresťanov. Apoštol ho žiada o pomerne prekvapujúcu službu. Počas svojho väzenia stretol a „splodil“ v kresťanskej viere otroka menom Onezim. A práve Onezim ušiel z Filemonovho domu a podľa rímskeho práva mal byť vrátený svojmu pánovi, ktorý by rozhodol o jeho osude podľa toho, ako by to jemu najlepšie vyhovovalo. Pavlov návrh je významný z hľadiska nového pohľadu, ktorý kresťanstvo vnášalo do spoločenských vzťahov. Apoštol teda navrhuje pôvodnému pánovi otroka Onezima, aby ho prijal už nie ako „otroka“, ale ako „milovaného brata“, pretože v Kristovi už niet „ani otroka, ani slobodného“, ale všetci sú v ňom jedno (Gal 3, 28). List sa tak stáva výzvou na lásku, na pravú kresťanskú slobodu, na bratstvo, ktoré presahuje spoločenské a triedne rozdiely.

Záver
V dnešných dňoch, keď si v Cirkvi a v Kongregácii začíname hlbšie uvedomovať význam apoštolátu a keď sa hľadajú nové cesty v pastoračnej činnosti, bude dozaista pozitívnym krokom, keď sa zameriame na svätého Pavla, pastiera duší všetkých, čias par excellence, s cieľom lepšie poznať jeho pastoračný štýl a spôsob jeho uplatňovania v praxi. Jeho príklad môže viesť každého kňaza a povolaného do pastorácie k tomu, aby napodobňoval misionárskeho ducha apoštola národov, aby sa usiloval poznať „znamenia času“ ako on, inšpirovať sa „vzormi“, ktoré on úspešne vyskúšal, a napokon, aby sa snažil objavovať alebo vytvárať nové metódy a prístupy pre vhodnejšie programové zameranie a účinnejšiu pastoračný činnosť „novej evanjelizácie“ v súčasných sociálno-kultúrnych pomeroch.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Pedagogika apoštola Pavla v protopavlovských listoch