Hriech vstupuje do manželstva a mení jeho podstatu. Žena namiesto toho, aby bola mužovi pomocníčkou v dobrom, zviedla ho k hriechu zlého.
A muž, namiesto toho, aby bránil svoju ženu, žaluje na ňu a pripisuje jej vinu: „Ženu, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol.“ (Gn 3,12)
V hriechu je prítomný už aj trest. Trest sa dotýkal v prvom rade duše. Zakusujú v sebe boj nezriadenej žiadostivosti: „otvorili sa obom oči“. Ale inakšie, ako to mysleli, „spoznali, že sú nahí“, a nastáva u nich boj telesného človeka proti duchovnému. K tomuto pristupuje ďalší trest, a to strach pred Bohom. A napokon je to snaha vyhovoriť sa. „Had ma naviedol, i jedla som.“ (Gn 3,13)

Starý zákon nepozná mytologickú sakralizáciu manželstva a rodiny, čo však vôbec nevylučuje, že manželstvo a rodina sú vo vzťahu k Bohu. Manželstvo a rodina sú prestavované, ako chcené ustanovizne Bohom. V tejto súvislosti proroci prirovnávajú zmluvu, ktorú Boh uzavrel s vyvoleným národom, k manželskému vzťahu medzi mužom a ženou. Ako Boh požehnal Adama, tak teraz po potope požehnáva Noema, hlavu nového ľudstva, a dáva mu nadvládu nad všetkým, čo žije na zemi. „A Boh hovoril ďalej: „Toto bude znakom zmluvy, ktorú uzavieram na večné pokolenia medzi mnou a vami a všetkými živými bytosťami, čo sú s vami. Svoj oblúk umiestňujem v oblakoch, aby bol znakom zmluvy medzi mnou a zemou.“ (Gn 9,12-13)

Túto zmluvu Boh potvrdzuje znamením, znakom, akoby pečaťou. Dúha bude znamením pokoja a Božieho milosrdenstva. Neskôr, pri Abrahámovi bude to obriezka.
Je to vonkajší znak zmluvy k Bohu, aby každý mal na pamäti povinnosti a záväzky voči Bohu a bola upamätovaním na vyvolenie Božie – z potomstva Abrahámovho narodí sa Mesiáš. Táto obriezka bola predobrazom sviatosti krstu, stať sa členom Božieho ľudu a Kristovho kráľovstva, sv. Cirkvi. A podobná zmluva je uzatvorená aj v manželstve.

Zasnúbenie:
V kán. 782 CCEO sa hovorí o zasnúbení, ktoré sa koná pred manželstvom, že sa riadi partikulárnym právom (§ 1). Kánon však spresňuje, že prísľub manželstva nedáva nárok na vymáhanie manželského sľubu. V stáročnej praxi dodržiavanej v mnohých cirkvách aj dnes sa zasnúbenie veľa ráz nazýva “obrad prsteňov” a je obyčajne slávené spolu s manželským obradom, ktorý sa nazýva aj “obrad korunovania”.

Presný význam obradu zasnúbenia je v tom, že má vyjadriť súhlas budúcich manželov, zatiaľ čo v obrade korunovania sa chce podčiarknuť uvedenie do plnosti manželského života. Obsahom obradu zasnúbenia nie je len jednoduchý sľub, ale definitívny záväzok. Preto nie je vhodné, aby sa zasnúbenie slávilo povrchne alebo na začiatku plánov na manželstvo. Bohoslužobné obrady pri prvých krokoch uskutočňovania týchto plánov - menej slávnostné a menej definitívne - jestvujú v mnohých cirkvách a patria k ich tradícii, hoci v iných cirkvách sa bežne nepraktizujú. Lepšie pochopenie a ich eventuálna obnova by mohla poslúžiť na posvätenie rozličných momentov na ceste kresťanských párov až k jej plnému uskutočneniu.