Malá ekténija – Na niektorých miestach je sled liturgie a rovnako i ostatných bohoslužieb akoby prerušený “malou ekténiou”, ktorá začína slovami: “Znova a znova modlime sa v pokoji k Pánovi.” Je to druhý prostriedok, ktorý používa liturgia, okrem požehnávania, aby prebudila človeka, ktorý je možno nesústredený. Pozornosť účastníka upriamuje na svätých, ktorí sa celý život bez prestania obracali na Boha. Iba Božia milosť je potrebná pre spásu človeka, nie ľudské plány niečo robiť.
Liturgia Východu je svojou štruktúrou postavená pre spoluslúženie kňaza, diakona, ostatných stavov /subdiakon, čtec, svieconosič, kantor, spevák/ za aktívnej účasti ľudu /sústredené modlitby a horlivý spev/. Kňaz predstavuje Najvyššieho a Prvého liturga – Krista a diakon zasa anjela, ktorý posluhuje, pripravuje všetko na dôstojné a ničím nerušené slúženie kňaza, upozorňuje ľud rôznymi výzvami a v neposlednej rade je prednášateľom ich prosieb, keď sa zaradzuje medzi nich.
Nezanedbateľným znakom celej liturgie je jej dialogický charakter. Je to neustály dialóg, kontakt kňaza a prítomných cez výzvy, modlitby, odpovede a spevy. Preto liturgia nepoužíva žiaden umelý nástroj na oslavu Boha iba prirodzený hudobný nástroj, ktorý má každý človek, a to ľudský hlas.

Slúženie kňaza chrbtom k ľudu má tiež svoju symboliku, význam a je prejavom duchovnosti Východu. Zatiaľ čo Cirkev západného obradu po Druhom vatikánskom sneme prešla od podobného slúženia k postoju tvárou k ľudu na znak lepšieho vytvorenia spoločenstva, predstavenia úkonov zraku ľudí, Východ zostáva naďalej verný svojej teológii. Svoj vzťah k Bohu chápe zakaždým nie cez rozum, ale v prvom rade cez srdce. Je si vedomý, že ani v najbližšom kontakte s oltárom nie je schopný vidieť svojim telesným zrakom a pochopiť, čo sa deje. Zároveň vyjadruje postoj kňaza, ktorý je na čele zástupu ľudí, vedie ich k Bohu a je sprostredkovateľom Božích výziev k ľudu. To aj kňaz vykonáva zakaždým, keď sa na chvíľu otočí k ľuďom.

Úvodné časti liturgie
Kňaz po príchode do chrámu sa modlí s diakonom vstupné modlitby. Prosí v nich o dar Svätého Ducha, odpustenie hriechov, o milosti, potrebné k sláveniu a s radosťou vstupuje do svätyne, pripravený na začatie liturgie. Počas sprievodných modlitieb sa s diakonom obliekajú do bohoslužobných rúch, aby aj viditeľne vyčlenení spomedzi ľudu sa postavili len k službe oltára.

Proskomídia
Proskomídia /proskomidzein – prinášať/ je vstupná časť liturgie. Počas nej kňaz s diakonom pripravujú pri bočnom oltári – žertveniku, dary na premenenie. Celý rítus má osobitnú štruktúru s mnohými symbolickými úkonmi. Kňaz z pripravených prosfor /kvasených chlebov/ vyrezáva Baránka /časticu, znázorňujúcu Ježiša Krista, ktorý sa má obetovať/, Bohorodičník /časticu predstavujúcu Presvätú Bohorodičku/, deväť častíc anjelských zborov, častice za zosnulých a živých. Všetky častice kňaz ukladá na diskos /patenu/, ktorý predstavuje svojim okrúhlym tvarom celý kozmos. Myšlienka celého obradu sa sústreďuje okolo Ježišovho narodenia. Používa sa symbolická hviezdica, tri zvláštne prikrývky, predstavujúce zároveň jaskyňu i plienky, do ktorých bol malý Ježiško zavinutý. Takto prikryté dary sú ponechané na žertveniku až do “veľkého vchodu”, kedy sú prenesené na sv. prestol.

Liturgia katechumenov.
Kňaz pristupuje k sv. prestoli / obetný oltár / a diakon sa postaví pred cárske dvere / hlavné dvere medzi ikonami/, pričom volá: “Požehnaj Vladyka!” Týmto vyzýva kňaza požehnávať t.j. chváliť a oslavovať Boha. Na túto výzvu odpovedá kňaz zvolaním: “Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha teraz i vždycky i na veky vekov.” Je to začiatok slávenia liturgie akoby v Nebeskom kráľovstve. A ľud odpovie: “Amen.”
Teraz diakon prednáša mirnu – pokojnú ekténiu, lebo ju začína slovami: ô Modlime sa v pokoji k Pánovi.” V nej sa v dvanástich prosbách modlí za všetky potreby. Za pokoj z hora, spásu duší, mier na celom svete, za svätý chrám, za cirkevných a svetských predstavených, za priaznivé počasie, úrodu, za chorých, cestujúcich, trpiacich. Jednoducho povedané za všetko. Na každú z týchto prosieb ľud odpovedá: “ Pane zmiluj sa.” Je to všeobecné volanie ľudu, ktorý pozná hĺbku svojich pokleskov, preto prosí o odpustenie od Večného Sudcu.

Po skončení prosieb, ktoré zakončí kňaz zvolaním, ktoré je oslavou Najsvätejšej Trojice, ľud spieva antifóny – protispevy. Do Cirkvi ich zaviedol sv. Ignác Bohonosec. V starozákonnom chráme ich prednášali léviti, rozdelení na dva chóry. Sú to verše vybrané zo žalmov, rozdelené na tri časti.
Po skončení druhej antifóny zbor spieva hymnus Jednorodený Synu i Božie Slovo. Jeho autorom je podľa tradície cisár Justinián, ktorý postavil v Konštaninopole veľkolepý chrám Hagie Sofie. Tento hymnus obsahuje v sebe hlbokú náuku o predvečnom zrodení Božieho Syna. On, hoci nesmrteľný, predsa prijal telo – podobu človeka a dal sa ukrižovať. Svojou smrťou však smrť premohol. V skratke obsahuje základne pravdy viery.
Tretiu antifónu tvoria Žalmy 103 a 145, alebo sa spievajú Blahoslavenstvá. Je to začiatok Ježišovej reči na hore, ktorú predniesol na začiatku svojho účinkovania. Pár vetami zhrňujú celé posolstvo evanjelia a veriacich pozývajú k uskutočňovaniu.