JEDNORODENÝ SYNU A BOŽIE SLOVO
Táto pieseň obsahuje najvyššie učenie o predvečnom rodení Božieho Syna a jeho diele, ktoré uskutočnil v tele. Druhá osoba Sv. Trojice sa volá Jednorodeným Božím Synom, pretože je rodený pred všetkými vekmi od predvečného Otca, z vnútra Božstva, jeden z jedného, jediné z jediného ( sv. Gregor Teológ), preto je odbleskom slávy a obrazom jeho podstaty ( por. Heb 1, 3). Volá sa Slovo ( Jn 1, 1), čo vyjadruje transendentný obraz jeho čistého rodenia. " Tak ako moje slovo sa rodí v mojej duši, tak je aj Syn rodený z Otca" ( sv. Ján Zlatoústy). Toto slovo je vnútorný hlas Boží a spolupodstatný rozum ( myšlienka ), skrze ktorý sú stvorené všetky veci. Je to Slovo, ktoré Otec rodí predvečne v sebe samom a je dokonalým obrazom ( pečaťou ) pravdy.

NESMRTEĽNÝ, KTORÝ SI SA PRE NAŠU SPÁSU ROZHODOL BEZ ZMENY VZIAŤ NA SEBA ĽUDSKÉ TELO ZO SVATEJ BOHORODIČKY A VŽDY PANNY MÁRIE
Kristus, ktorý je zo svojej prirodzenosti nesmrteľný, ten, ktorý je u Otca a spočíva v jeho vnútri, podľa zámeru trojosobného Božstva a pre spásu ľudí rozhodol sa prijať ľudské telo z čistej krvi nepoškvrnenej a svätej Panny Márie. Ju, Matku Božieho Slova musíme uctievať a zvelebovať ako Bohorodičku a nie ako Kristobohorodičku. Ona počala vo svojom tele Boha bez telesného oddania sa mužovi a tak pri počatí, pri narodení zostala a vždy je neporušená v čistote svojho Panenstva. "Čistá pred pôrodom, pri pôrode a po pôrode- skutočne." Takto ju pre jej bezhraničnú oddanosť a vernosť Bohu oslavuje cirkev a túto skutočnosť vyjadruje na ikonách, kde ju zobrazuje s tromi hviezdami, dve na ramenách a jedna na čele.

A STAL SA SKUTOČNÝM ČLOVEKOM
Boží Syn, ktorý je sám v sebe nemeniteľný, súhlasil a vtelil sa prijmúc obraz a podobu človeka. Aj keď si tým prisvojil cudziu prirodzenosť, nezmenil sa vo svojej Božskej prirodzenosti a nič z nej nestratil. Božstvo v ňom prebýva pevne a prijatím človečenstva sa neznižuje, práve tak, ako sa človečenstvo nerozplýva v božstve. " Nezmenil to, čím bol, pretože je nezmeniteľný, ale prijal to čím nebol" ( sv. Gregor Teológ).
BOL SI UKRIŽOVANÝ, KRISTE BOŽE, SMRŤOU SI ZVÍŤAZIL NAD SMRŤOU
Kristus svojou smrťou na kríži zničil večnú, duchovnú smrť, ktorou boli obremenení všetci ľudia. Za prestúpenie zákona sa celý ľudský rod odsúdil na večné odlúčenie od Božej slávy:" Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva..." ( Rim 3,23 ), alebo, čo je to isté, predali sa večnej smrti. Spasiteľ však svojou krvou, vyliatou na kríži, zmyl hriechy celého sveta, zbavil nás odsúdenia, zaslúžil nám ospravedlnenie a dedičstvo večného života. " On zničil smrť a zjavil život a nesmrteľnosť " ( 1 Tim 1,10 ).

JEDEN SI ZO SVATEJ TROJICE, OSLAVOVANÝ S OTCOM A SO SV. DUCHOM
Syn Boží, druhá spolupodstatná a rovnako vládnuca osoba Sv. Trojice kraľuje a je oslavovaná spolu s Otcom a Sv. Duchom, ako to sám Ježiš vo svojej veľkňazskej modlitbe vyjadril:" A teraz Ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u Teba skôr, ako bol svet, lebo si ma miloval pred stvorením sveta " ( Jn 17, 5 a 24 ).
SPAS NÁS

Týmto zvolaním a prosbou sa ukončuje hymnus, ktorý sa celý obracia k osobe Božieho Syna, oslavuje ho a prosí za našu spásu:" Jednorodený Synu, spas nás!"
Treťou antifónou k zobrazujúcim antifónam sú Blaženstvá. Sú to verše (Mt 5,3-12) vzaté z rečí Ježiša Krista, prednesenej na hore k učeníkom na začiatku Jeho účinkovania. Začínajú sa prosbou k Spasiteľovi o darovanie blaženosti:" Vo carstvii Tvojem..." a v nich sa vymenúvajú čnosti - duchovná chudoba, pokora, hlad a smäd po pravde, milosrdenstvo, čistota srdca, milovanie pokoja, veľkodušné utrpenie a prenasledovanie, potupenie pre meno Kristovo, lebo ony vytvárajú na zemi Božie kráľovstvo, formujú ľudí hodných tohto kráľovstva. Simeon Solúnsky hovorí, že ich obsah pozostáva v tom, že sa v nich sám Pán predstavuje jediný blažený, skutočne za nás strýznený miernym a pokorným srdcom, jediný spravodlivý, smädný a hladný po pravde, milosrdným, štedrým a čistým srdcom, svätým, nepoškvrneným, darcom pokoja, samotný pokoj, podľa prirodzenosti Božím Synom, kvôli pravde odvrhnutý, prenasledovaný, nespravodlivo ponižovaný, trpiaci za nás kvôli sláve svojho Otca a pre našu spásu, majúci nevýslovnú radosť a veselosť. Blaženstvá svedčia, že nasledovníci týchto čností budú potešení od Pána.
V čase spevu antifón kňaz, stojaci v Oltári, modlí sa modlitby antifón, ktorými prosí Vládcu zhliadnuť milosrdne na sv. chrám i na veriacich v ňom, zoslať na nich svoju milosť a zachovať plnosť Cirkvi a aby prijal ich prosby a obrátil ich na úžitok modliacich sa, daroval im poznanie pravdy svojho Slova k dosiahnutiu večného života. Tieto modlitby boli zostavené a uvedené sv. Bazilom Veľkým, ktoré tiež prijal aj sv. J. Zlatoústy.

Ako uvádza Barberinský rukopis ( 8.-9. stor.), s antifónami súvisia aj ich tri modlitby, ktoré sa odlišujú navzájom ich štruktúrou. Prof. Mateos vidí v týchto modlitbách zodpovedajúce tým, ktoré zhodne 19. pravidlu Laodicejského snemu, čítali sa na konci liturgie katechumenov po ich prepustení a tiež kajúcnikov, ako uvádza toto pravidlo: Je potrebné, aby najprv bola po biskupských homíliach zvlášť vykonaná modlitba za katechumenov a po ich odchode za kajúcnikov. Keď i títo prídu pre položenie ruky a odídu, vtedy treba konať tri modlitby za veriacich. Prvú v mlčanlivosti, druhú a tretiu nahlas. Potom už podávať pokoj a keď kňazi dávajú pokoj biskupovi, vtedy i veriaci si navzájom podávajú pokoj a tak sa koná sväté prinášanie. Toľko snem. Prof. Mateos píše, že tie tri modlitby, ktoré sa teraz nachádzajú v liturgii sv. Bazila Veľkého, javia sa starými modlitbami veriacich tamtej liturgie a modlitbou požehnania, ktorou sa vtedy zakončovala liturgia katechumenov. Vychádzajúc z tohto predpokladu, že pôvodne prvé miesto mala súčasná tretia modlitba a že ona v pohľade svojho pôvodného určenia nemala doxológiu. Druhé miesto zaujala súčasná prvá modlitba tretie súčasná druhá. Avšak toto pôvodné rozloženie modlitieb sa mohlo zmeniť a dostať súčasné rozloženie po sformovaní troch antifón, ktorých formovanie sa konalo postupne.

Modlitby, ktoré sa kňaz modlí potichu, v závere sú nahlas zaspievané a ľud odpovedá "Amen". Tieto zvolané zakončenia modlitieb obsahujú v sebe dôvody, prečo prosíme Boha, aby naše prosby splnil. Takémuto spôsobu modlitby nás naučil Ježiš Kristus v modlitbe "Otče náš"- ona sa zakončuje slávoslovím, vzťahujúce sa k Bohu Otcu: "Lebo Tvoje je kráľovstvo...". Potom, keď sa modlitbou vyznáva Jeho sláva, všemohúcnosť, moc a kráľovstvo, je zvolanie: "Lebo tebe patrí..." alebo "Aby sme pod ustavičnou ochranou...", keď sa vyprosuje posvätenie veriacich:" Veď ty si naše posvätenie...", keď sa dovolávame jeho milosti a štedrôt:" Lebo ty si Boh milostivý a láskavý...". Keď sa modlíme za pokoj a blaženosť zomretých:" Lebo ty si vzkriesenie a život a pokoj...". (Nikolaj Kabasila).
Ku koncu tretej antifóny býva vchod so sv. evanjeliom. Tento vchod v prvotnej cirkvi bol ustanovený na prenesenie evanjeliára z miestnosti, kde sa uchovávali posvätné veci k bohoslužbe, do zhromaždeného spoločenstva, keď prichádzal čas jeho čítania.