V 13.-14. stor. v Carihrade, obrad malého vcodu a Trojsvätého nadobúda vrcholnú formu prevedenia.
Počas vchodu pred evanjeliárom nesie sa svieca, ktorá označuje 1., Jána Krstiteľa podľa žalmu 131,17 2., s ním druhých prorokov, ktorí predpovedali príchod Ježiša Krista, ktorý je pravé svetlo, osvecujúce každého človeka prichádzajúceho na svet 3., Boží zákon, hlásaný v sv. evanjeliu, je svetlo pre naše nohy, ako povedal Ježiš:"...choďte, dokiaľ máte svetlo, aby vás nezastihla tma, lebo kto chodí po tme, nevie kam ide". ( Jn 12, 35 ).

Sv. Hieroným píše, že vo všetkých Východných Cirkvách, keď sa číta sv. evanjelium, zapaľujú sa sviece, aj pri slnečnom počasí, na znak radosti, aby sa pod obrazom vidiaceho svetla sviece ukázalo to Svetlo, o ktorom čítame v žalme 119, 105: " Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch".
Pred otvorenými cárskymi dverami kňaz modlí sa modlitbu vchodu. Táto je zložená a zavedená sv. Bazilom Veľkým, keď Oltár bol už oddelený od lode chrámu priehradami, s tým úmyslom, aby tento vchod do svätého Oltára bol predobrazom vchodu do Svätyne svätých a do samého neba. Tak ako na nebesiach sú pred Božím prestolom zástupy anjelov a archanjelov, ktorí neprestajne spievajú chvály, tak i kňaz, túžiac vojsť do svätého Oltáru ako do Svätyne svätých a do neba, aby priniesol Pánovi obetu chvály a vďaky, modlí sa, aby spolu s anjelmi oslavoval božiu dobrotu a hneď za tým začína oslavovať Boha trojsvätou piesňou - " Svätý Bože...".

Vchod s evanjeliárom zobrazuje putovanie Ježiša Krista na hlásanie Posolstva. Sv. evanjelium predstavuje osobu samotného Ježiša Krista. Sv. Germán hovorí, že zobrazuje prvý príchod Ježiša Krista na svet. Diakon alebo kňaz zvolá:" Premudrosť, prosti". V prvotnej Cirkvi týmto zvolaním dávalo sa vedieť, aby kresťania, sediaci v chráme, vstali zo svojich miest a pozorne prenikli do tej múdrosti a tých nasledujúcich poučení, ktoré objasňovali sv. evanjelium. Nikolaj Kabasila píše, že slová "Premudrosť, prosti" pripomínajú nám, aby sme skrze vidiace a počuté konané činy v liturgii rozumeli a pochopili v nich skrytú Božiu múdrosť a stáli priamo, jednoducho, aj keď s námahou, lebo chceme pristúpiť k Bohu a jeho Tajomstvám. Preto nie s nedbanlivosťou, no so všetkou dôkladnosťou a nábožnosťou musíme konať všetko, čo rozprávame, počúvame, pozeráme, keď sme hodní týchto sv. Tajomstiev. Prvým znakom tejto našej dôkladnosti a nábožnosti je priama a bedliaca pozícia nášho tela. Je to múdrosť (sv. evanjelium), patriaca k tajomstvám uvažovania, s akou treba vnímať a počúvať uskutočňujúce sa a hovoriace Tajomstvá. Takáto je múdrosť kresťanov a takúto silu má na liturgii mnohokrát od kňaza povedané k veriacim slovo "premúdrosť" - napomínanie o takýchto uvažovaniach.
Na dni veľkých sviatkov Pánových, a to: Narodenie, Zjavenie, Stretnutie, Pascha, Nanebovstúpenie, Päťdesiatnica, Premenenie a Pozdvihnutie svätého Kríža, po zvolaní diakona "Premúdrosť, prosti" pridáva sa verš zo žalmu "Vchodnoje" - zvolanie, spievané v čase vstupu do Oltára s evanjeliárom. Ono zahrňuje: 1. Zakončenie spievaných antifón v ten deň, z ktorých potom býva aj zostavený, 2.

Slávnostný pozdrav od Cirkvi, vzdávaný Božiemu Synovi, ktorá uskutočňuje v ten deň oslavované tajomstvo z Jeho života, ktoré sa hneď spieva v tropároch. V bežné dni a nedele spieva sa "Poďte, pokloňme sa ..." , keď vidiac Božie Slovo, veriaci povzbudzujú sa spievať túto pieseň zostavenú zo žalmových spevov. Nasledujú tropáre a kondáky, oslavujúce sviatok Pána, Bohorodičky, alebo svätého dňa.

Svätý Nikolaj Solúnsky usudzuje, že ako cez nesenie Svätého Evanjelia na vchode sa predstavuje Kristus, tak po uvidení sv. evanjelia (zjavení sa Ježiša Krista) už prestávajú prorocké hlasy, spievame piesne Nového Zákona, alebo Presvätej Božej Matke, svätým, ale aj samému Kristovi. Po skončení kňaz začína vyznávať svätosť Pána zvolaním "Lebo Svätý si ..." Nasleduje Trojsväté. Ako svedčí jeden pisateľ prvotnej Cirkvi, že kňazi nevstupovali do Oltára skôr, než bol vchod s evanjeliárom a potom stojac okolo prestola spievali na oslavu Boha Trojsvätú pieseň. Tak dnes biskup vstupuje takýmto spôsobom do Oltára. V prvotnej Cirkvi začínal biskup slúžiť liturgiu až zvolaním a spievaním Trojsvätého, ako píše svätý Germán.
Sv. Ján Damascénsky (O pravej viere, kn. 3,hl.10) dáva svedectvo vzniku Trojsvätej piesne, ktorá má pôvod v Carihrade za arcibiskupa Prokla a cisára Theodózia a sestry Pulchérie. Od toho času začala sa používať neprestajne vo všetkých modlitbách. Simeon Solúnsky píše, že nasledujúc činy anjelov i my, cirkev z pohanov spievame, trojsvätú pieseň Bohu a tým ukazujeme, že tvoríme jednu cirkev založenú Kristom, a že Boh sa rovnako oslavuje anjelmi aj ľuďmi - spievanie trojsväté v klirosach označuje ľudí a spievanie v Oltári - anjelov.

Na sviatky narodenia Ježiša Krista, Zjavenia a v sobotu - Lazára a Veľkú a tiež cez Svetlý týždeň a deň Päťdesiatnice sa spieva namiesto trojsvätého "Ktorí ste v Kristovi pokrstení ..." ( Gal. 3,27), pretože v prvotnej cirkvi v tých dňoch krstili katechumenov. Pripomína sa, aké tajomstvo dostali, cirkev ich povzbudzuje zachovávať krstné sľuby, dary milosti a radostne pozdravuje a víta ich takýmto výrokom zo Sv. písma: "Ktorí ste v Kristovi pokrstení ...".
Nikolaj Kabasila píše, že táto pieseň, hoci je prijatá od anjelov, no je vybratá z kníh Sv. písma, prevzatá Kristovou cirkvou a zasvätená oslave Trojice. Slovo "svätý", ktoré spievame trikrát, je od anjelov, slová "Bože silný a nesmrteľný" sú od Dávida a pridaná prosba "zmiluj sa" je od cirkvi, poznajúcej trojicu jedného Boha.
Čo znamená pieseň Trojsvätého, píše jeden cirkevný učiteľ: "Svätý sa nazýva Pán, lebo tým sa označuje jeho dokonalosť, veľkosť a skvelosť od úbohých modiel a bôžikov, Silný - nazýva sa, lebo náš Boh je Boh bohov a Pán pánov (Dt. 10,17), Boh veľký, mocný a strašný oproti nemým a slabým modlám, Nesmrteľný - sa nazýva, lebo tie modly nemajú ducha konania a každého života, ale On v sebe samom má vždy prúdiaci prameň života a nesmrteľnosti ako hovorí Sv. Pavol: "... veď On dáva všetkým život, dych a všetko ..." ( Sk. 17,25)".