Počas spevu tretej antifóny sa koná malý vchod. Je to sprievod s evanjeliom. V prvotnej Cirkvi v tento čas prinášali evanjelium z vedľajšej miestnosti do chrámu, kde sa malo z neho čítať. V dnešnej praxi kňaz podá evanjeliár diakonovi, obidvaja obchádzajú oltár, vychádzajú zo svätyne severnými /ľavými / dverami a zastavujú sa pred cárskymi dverami. Po požehnaní vchodu do svätyne sa diakon postaví pred kňaza a zvolá: “Premúdrosť, stojme úctivo!” Je to výzva pre všetkých, aby stali dôstojne a tak pozorne vnímali tú Premúdrosť, ktorá bola zvestovaná svetu skrze evanjelium. Ľud spieva: “Poďte, pokloňme sa a padnime pred Kristom, spas nás Synu Boží,” na znak, že uznáva Krista ako Učiteľa a je ochotný počúvať. Lebo iba cez jeho slovo môže dôjsť k spáse.

Potom sa spievajú tropáre a kondáky – krátke piesne na oslavu Krista, Bohorodičky, svätého, ktorého je deň alebo príslušného sviatku. Sú opismi ich života, konkrétnych udalostí, teológie sviatkov a slúžia ako povzbudenie pre veriacich. Ukazujú svätých, ktorí poslúchli Ježiša a idúc za nim došli tam, kam chcem prísť aj my.
Keď kňaz zvolaním opäť oslávi Najsvätejšiu Trojicu, ľud spieva Trojsvätú pieseň: “Svätý Bože, Svätý Silný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami.” pôvod tejto piesne je zaujímavý. Podľa svedectva sv. Jána Damascénskeho, keď sa v Konštantinopole v čase zemetrasenia modlili ľudia s arcibiskupom Proklom, akýsi chlapec zo zástupu bol uchvátený do neba, kde počul spievať anjelov Trojsvätú pieseň. Poučený, že táto pieseň zaženie vždy podobné nešťastia, vrátil sa späť na zem, povedal o tom ľuďom a tí ju spoločne začali spievať. Zemetrasenie hneď prestalo. od tých čias je ustanovené cisárovnou Pulchériou a jej bratom Teodóziom spievať túto pieseň. Táto pieseň je vyznaním celej Najsvätejšej Trojice a jej oslavou.

Počas tejto piesne sa kňaz spolu s diakonom odoberie na hornoje sidališče – vrchný sedes odkiaľ zvolá: “ Vnímajme!” Kňaz. “ Pokoj všetkým!” A opäť diakon: “Premúdrosť vnímajme!” Nato ľud odpovedá prokimenom , veršom zo žalmu, ktorý je akýmsi úvodom k čítaniu apoštola A evanjelia. Výzva – Vnímajme! – je vždy naliehavým a vážnym pozvaním sústrediť sa na najbližší úkon, ktorý je veľmi dôležitý a jeho úspech v duši človeka závisí od jeho otvorenosti a pripravenosti.
Po skončení spevu sa číta v strede chrámu apoštol – čítanie zo Skutkov apoštolov alebo z nejakého listu apoštolov. Keď čitateľ / čtec / ukončí apoštol, ľud spieva: “aleluja !” Je to hebrejské slovo a znamená: “ Chváľte Pána!” Cirkev však toto slovo používa v pôvodine, nikdy ho neprekladá. Počas tohto spevu diakon okiadza oltár na znak toho, že milosť Svätého Ducha sa prostredníctvom Evanjelia rozliala do celého sveta a naplnila srdcia ľudí. V tom zmysle hovorí sv. apoštol Pavol: “Sme Kristovou ľúbeznou vôňou.” Potom diakon prednáša všetkým jasne a zrozumiteľne Evanjelium – radostnú blahozvesť, po ktorom nasleduje aj jeho výklad – homília. Odpoveď ľudu pred a po čítaní evanjelia: “ Sláva tebe Pane, sláva Tebe!” vyjadruje vieru, že iba Ten – ktorý zvestuje oslobodzujúce slovo pravdy, slovo, dávajúce život – Ježiš Kristus si zaslúži slávu.

po nej diakon opäť prichádza pred cárske dvere a prednáša úpenlivé prosby. Sú to tiež prosby za cirkevných a svetských predstavených i za prítomný ľud. Ľud zakaždým odpovedá jeden alebo tri krát “Pane zmiluj sa” k týmto prosbám sa pridávajú modlitby za katechumenov, t.j. za tých, čo sa pripravujú na krst. V prvotnej Cirkvi po týchto prosbách boli katechumeni z chrámu prepustení. Nemohli sa zúčastniť na tajomstvách Eucharistie. V súčasnosti už zriedkavejšie prijímajú sviatosť krstu dospelí ľudia, tak ako tomu bolo zvykom v prvotnej Cirkvi. Hoc aj skutoční katechumeni nie sú možno prítomní na slávení liturgii, Cirkev sa modlí za tých, ktorí sú inde vo svete.
Po odchode katechumenov – ohlásených čakateľov na krst – sa začína Liturgia veriacich. Kňaz prednáša modlitby za veriaci ľud. Ich obsahom sú prosby, aby Boh vo svojom milosrdenstve prijal naše modlitby a prosby, aby očistil naše duše i telá od každej telesnej i duchovnej škvrny a aby nám dal nevinne a bez odsúdenia predstúpiť pred svoj žertveník.

Po nich ľud spieva Cherubínsku pieseň: “My cherubínov tajomne ...” podľa tradície vznikla za cisára Justína preto, aby sa v čase prenášania darov zo žertvenika na prestol, duše modliacich sa naplnili samými nábožnými pocitmi. Počas tejto piesne sa kňaz s vystretými rukami modlí modlitbu sv. Bazila Veľkého a potom spolu s diakonom odchádza k žerveniku a okiadza dary. Táto modlitba je jediná v liturgii, ktorá sa týka bytostne iba kňaza. Modlí sa, aby ho ako hriešnika Boh skrze Svätého Ducha urobil dôstojným a schopným prinášať Najsvätejšiu obetu.

Nasleduje veľký vchod. Kňaz odovzdá diakonovi na plece vozduch a do rúk diskos, sám berie čašu a vychádzajú spolu severnými dverami pred cárske dvere. Znovu spomínajú pápeža, cirkevných predstavených i všetkých pravoverných kresťanov s prosbou, aby sa na všetkých rozpomenul Pán vo svojom kráľovstve. Potom kňaz kladie dary na oltár, hovoriac potichu tropár Veľkého piatku: “Ctihodný Jozef sňal z kríža tvoje prečisté telo, ovinul ho čistým plátnom, natrel voňavými masťami a uložil do nového hrobu.” Prikrytie darov tu znamená zavinutie mŕtveho Ježiša do plátna. Okiadzanie darov naznačuje jeho pomazanie pri pochovaní. Predložené dary sú prinesené. teraz kňaz s diakonom vo vzájomnom dialógu prosia jeden za druhého o modlitbu, lebo nastáva chvíľa, kedy treba priniesť nekrvavú obetu, úžasné tajomstvo i pre anjelov. Po modlitbe obetovania kňaz pozdraví ľud slovami: :Pokoj všetkým!” – aby takto v pokoji bez hnevu a predpojatosti mohli sa všetci pozdraviť starokresťanským bozkom pokoja. Výrazy – všetkým, všetko, na všetkých – v liturgii naznačujú kozmický charakter božskej liturgie, do slávenia ktorej sú prostredníctvom života Cirkvi zahrnutí aj tí, ktorí sa na nej nemohli zúčastniť, alebo momentálne vykonávajú inú činnosť. Diakon potom prednesie výzvu: “Milujme sa navzájom, aby sme jednomyseľne vyznávali!” Teraz sa všetci spoluslúžiaci pozdravujú svätým bozkom a hovoria jeden druhému: “ Kristus medzi nami!” a druhý odpovie: “ Je a bude!”