Po skončení bozku pokoja diakon volá: “Dvere, Dvere, premúdrosť vnímajme!” A ľud proklamuje symbol – nicejsko-carihradské vyznanie viery. Touto výzvou v prvotnej cirkvi dával diakon znamenie, aby sa zatvorili dvere chrámu, aby už nik nemohol výjsť alebo vojsť, lebo nastáva svätá chvíľa, na ktorej mohli byť prítomní iba zasvätení kvôli /disciplina arcani – zatajovanie tajomstiev Cirkvi pred tými, ktorí neboli pokrstení alebo nepatrili do cirkevného spoločenstva/. Keďže v súčasnosti tieto slová stratili svoj patričný význam, učitelia Cirkvi im dali duchovný zmysel. Niektorí prirovnávajú tieto dvere k našim myšlienkam, iný k ušiam a iný k citom. Toto všetko v tejto chvíli sa má zatvoriť pred svetom a otvoriť jedine Bohu, ktorý za malú chvíľu zostúpi do podoby chleba a vína.
V čase recitovania symbolu kňaz sníma z darov prikrývku a ovieva ňou dary. Toto gesto znamená osvietenie, pôsobenie Božieho Ducha, ktorý je svojou silou a milosťou vždy prítomný pri slávení tajomstiev ako “tichý vánok” zo zjavenia prorok Eliáša . Diakon po skončení symbolu vyzýva prítomných v chráme: “stojme dôstojne a v bázni, pozorne vnímajme, aby sme v pokoji prinášali sväté vďakyvzdávanie.” Je to hlas Cirkvi, ktorý zaznieva od apoštolských čias až do dnešných dní. podľa slov. sv. Jakuba, i sv. Jána Zlatoústeho máme stáť tak, ako treba stáť pred Bohom, s bázňou, pokorou a láskou.

Kňaz pozdraví ľud slovami sv. apoštola Pavla: “ Milosť nášho Pána, Ježiša Krista, a láska Boha Otca i spoločenstvo Svätého Ducha, nech je s vami všetkými.” Ľud odpovie: “ I s tvojím duchom.” Kňaz pozdvihujúc ruky spieva: “Hore srdcia !” Sv. Cyprián hovorí – Kňaz hovorí preto Hore srdcia, aby ľudia, ktorí odpovedia – Máme ich u Pána – boli si istá, že už nie je čas myslieť na nič iné, len na Pána. Ďalšie kňazove slová sú: “Vzdávajme vďaky Pánovi!” Počas spevu ľudu sa modlí potichu modlitbu sv. Bazila Veľkého, ktorá je vďakou a vypočítaním Božích dobrodení.
Táto modlitba vyústi do Serafínskej piesne – Svätý, Svätý, Svätý – je Boh, ktorý bol pred všetkým. Sv. Ján Zlatoústy i sv. Ambróz komentujú túto pieseň takto: “ Cherubíni a serafíni bez prestania chvália Boha a hovoria - Svätý, Svätý, Svätý, Pán zástupov. Nehovoria to raz, aby si neveril v Boha v jednej Osobe, ani nie dvakrát, aby si v ňom nevidel množstvo podstát, ale to isté volajú trikrát, aby si v tejto piesni poznal rozdielnosť Osôb v Trojici a jediné Božstvo. Svätý je Otec, ktorý chcel, aby bol Baránok obetovaný; Svätý je Syn a Baránok, vždy obetovaný a vždy živý; Svätý je Utešiteľ, Svätý Duch, ktorý dokonáva obetu”
Počas spevu Serafínskej piesne kňaz vyznáva a velebí Božiu velebu a potom nahlas hovorí slová ustanovenia, na ktoré ľud odpovedá hlasitým “Amen!” Je to výraz hlbokej a pevnej viery v Božské tajomstvo Eucharistie. Toto zvolanie je pečaťou každej modlitby. nato kňaz spomína spásonosné Božie skutky, ktoré sa stali pre nás: “Kríž, hrob, vzkriesenie na tretí deň, vystúpenie na nebesia, zasadnutie po pravici a druhý slávny príchod.” Potom diakon mierne pozdvihne sväté dary a kňaz volá: “Tvoje z Tvojho, tebe prinášame za všetkých a pre všetko.” A pokračuje zvolávaním Presvätého Ducha na predložené dary. Sv. Germán o tom hovorí: “ Svätý Duch z vôle Otca a Syna je neviditeľne prítomný pri božskom dianí, ukazuje a rukou kňaza spečaťuje a posväcuje predložené dary na Telo a Krv nášho Pána Ježiš Krista.” Je to svätá chvíľa, o ktorej sv. Ján Zlatoústy hovorí takto: “ vtedy aj anjeli stoja okolo kňaza, celý priestor okolo kňaza je naplnený anjelskými silami na počesť predloženého. Toto tajomstvo mení zem na samotné nebo.

Táto nekrvavá obeta sa prináša za všetkých a za všetko. Najprv za Cirkev oslávenú. Kňaz spomína prorokov, apoštolov, mučeníkov, rôzne hierarchie svätých, ktorí vo viere ukončili svoj život. Osobitné miesto medzi nimi zaujíma Presvätá Bohorodička, ktorú všetci oslavujú, lebo ona je čestnejšie ako Cherubíni a neporovnateľne slávnejšie ako Serafíni. Potom sa kňaz modlí za trpiacu Cirkev. Spomína zosnutých a prosí pre nich pokoj tam, kde žiari svetlo Božej tváre. Modlitba za zomrelých je v Cirkvi od počiatku a svoj základ má vo Svätom písme. A napokon sa kňaz modlí za putujúcu Cirkev. To sme my všetci, ktorí ešte žijeme v pozemskom tele.
Opäť spomína svetských a cirkevných predstavených, všetky mestá a krajiny a veriacich, čo v nich žijú. Ďalej chorých, trpiacich, zajatých i dobrodincov. Cirkev naozaj pamätá na všetkých, lebo sme všetci dielom Božích rúk a všetci sme povolaní k spáse. Celý Eucharistický kánon je zakončený vozhlasom – hlasným zvolaním na oslavu Najsvätejšej Trojice.
Keď sa teda ukončili modlitby za všetkých a za všetko, diakon vyzýva k modlitbe za predložené dary. V prositeľnej ekténii prosí, aby ju náš Boh prijal ako ľúbeznú, duchovnú vôňu a nám zoslal svoju milosť a dar Svätého Ducha.