Nakoniec všetci s dôverou a bez strachu z odsúdenia jednomyseľne prednášajú modlitbu modlitieb – Otče náš. Sv. Augustín hovorí, že ona tak ako krst, zmýva naše hriechy. Je to každodenná modlitba, v ktorej nachádzame každodenný krst. po tejto vznešenej modlitbe nasleduje modlitba, počas ktorej majú všetci sklonené hlavy. Tzv. hlavopriklonenné – modlitby sa nachádzajú vo všetkých bohoslužbách východného obradu a svedčia o starodávnom pôvode danej modlitby. Nakoniec kňaz pozdvihuje Baránka a na diakonovú výzvu – Vnímajme – volá: “Sväté svätým!” Tieto Sväté dary môžu byť podávané naozaj iba svätým. Len čistým od hriechu, lebo iba ľudia čistého srdca uvidia pod viditeľnými spôsobmi chleba a vína pravého Boha. Ľud vyznáva: “Jediný je Svätý, iba jeden je Pán, Ježiš Kristus, na slávu Boha Otca. Amen.”

Teraz kňaz láme baránka tak ako aj Kristus lámal chlieb pri Tajomnej večeri. Rozdeľuje ho na štyri časti. z nich jednu vkladá do čaše, hovoriac – Plnosť Svätého Ducha – Živá prirodzenosť si totiž sama vyžaduje, aby bolo telo spojené s krvou. Telo oddelené od krvi predstavovalo smrť Spasiteľa. mocou Ducha bol však vzkriesený, čo sa naznačuje týmto zmiešaním. Druhú čiastočku prijíma kňaz sám a ostatné dve dáva do čaše pre veriacich na znak, že všetci veríme a prijímame živého Krista, ktorý už neumiera a smrť už viac nad ním nepanuje.
Ľud sa medzitým pripravuje modlitbou k Bohu na prijatie týchto životodárnych sviatostí, uvedomujúc si množstvo svojich nedokonalostí, ale i veľkosť Božieho milosrdenstva.
Diakon potom vyzve ľud: “S Božou bázňou a vierou pristúpte!” Aby ľud pristupoval k prijatiu nesmrteľného Kráľa so všetkou úctou, bázňou a vedomím si vlastnej nehodnosti pre hriešnosť.

Nasleduje sväté prijímanie. Sväté dary sa podávajú zlatou lyžičkou. Zobrazuje sa tu videnie proroka Izaiáša, ktorý videl Serafína, ako kliešťami vzal z nebeského oltára žeravý uhlík, dotkol sa ním prorokových úst a povedal: “Hľa, čo sa dotklo tvojich perí, sníma tvoje neprávosti a očisťuje ťa od hriechov.” tie isté slová vyslovuje kňaz potom, čo všetci nábožne prijali a žehná čašou ľud slovami: “Spas, bože, svoj ľud a požehnaj svoje dedičstvo.” potom položí čašu na prestol, okadí ju hovoriac: “Bože vznes sa nad nebesia a tvoja sláva nech je nad celou zemou!” A ešte raz, poslednykrát, pozdvihuje svätú čašu a ukazuje ju veriacim, ako sa aj Kristus poslednýkrát zjavil učeníkom a pred ich očami sa vzniesol do neba.
Ľud spieva ďakovnú pieseň za prijatie Svätých darov. Ďakovný charakter sa ďalej stupňuje prosbami, ktoré prednáša diakon. Aj apoštoli po skončení Tajomnej večere zaspievali chválospev a odišli na horu. Tak to robí Cirkev v liturgii dodnes. nestačí predsa iba prosiť. Svoje miesto tu má aj Vzdávanie vďaky ako základný charakter liturgie Eucharistie.

Blíži sa koniec liturgie. Kňaz volá: “ V pokoji sa rozíďme!” na znaj, že po prijatí Krista sa majú prítomní rozísť a cez skutky ho zvestovať svetu. Ľud mu na to odpovedá: “ V mene Pánovom!”, že iba v jeho mene sú toho schopní. A tak kňaz odchádza za ambón, aby sa ako slúžiaci tuná na jedinom mieste v liturgii zaradil medzi ľud a prosil za neho. Prednáša zaambónnu modlitbu sv. Bazila, v ktorej sa nad ľuďmi modlí v zmysle, že všetky dary i svedectvo života prichádzajú od Boha; preto prosí o požehnanie pre všetkých veriacich. Ľud trikrát volá: “Nech je požehnané Pánovo meno odteraz až naveky!” Kňaz udelí všetkým požehnanie a osobitnou modlitbou – prepustením – ich prepustí.
Svätá služba sa skončila. Kňaz s diakonom si vyzliekajú počas súkromných záverečných modlitieb chvál a vďaky bohoslužobné rúcha a spolu so Simeonom sa modlia: “ Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji. Lebo moje oči videli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov, svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.”