PROSKOMÍDIA
Božská liturgia - kulminujúci moment všetkého kresťanského bohoslúženia, je Kristovou obetou, ktorú sprítomňujeme. Patristická tradícia kladie veľký dôraz práve na tento aspekt liturgie. Nazýva liturgiu obetou, ktorá je "nekrvavá", "zmysluplná", atď. Táto obeta nie je nič iné než Kristova smrť na kríži, ktorého Telo a Krv sa obetujú "za mnohých" /Mk 14,24, Mt 26,28/. Teda Telo a Krv spôsobujú oslobodenie od hriechov, čiže prechod zo smrti do života, ktoré sú "zotrené" vďaka tejto obeti a "účasti mnohých" na nej, čo je žriedlom večného života. Pri liturgii nám treba vychádzať z príbehu Poslednej večere, kde Kristus sa stotožňuje s paschálnym baránkom /por.1 KOR 5,7/, lebo Kristus ako Žid slávil židovskú veľkonočnú večeru, takže nie náhodou sa začala v jazyku liturgie Cirkvi tá časť eucharistického chleba, ktorá sa pri Božskej liturgii stáva Kristovým Telom, nazývať Baránkom. Obetu Pána na kríži nemôžeme spájať len s minulosťou, akoby sa zdalo v liturgii, ale treba nám ju spájať s eschatologickým významom, pretože odpustenie hriechov cez obetu kríža spája v sebe vzkriesenie každého jedného z nás a tým zároveň príchod Božieho kráľovstva /Mt 6,11, Lk 11,4/. Preto je Kristus ten víťazný Baránok, ktorý sa obetoval za život sveta /Zjv 5,6-12, Zjv 12,11/ a my túto obetu a zmŕtvychvstanie sprítomňujeme v každej božskej liturgii s očakávaním druhého slávneho Kristovho príchodu.

Prvé svedectvo o štruktúre liturgie nám podáva apologét kresťanskej viery sv. Justín /2. st./ v jeho spise Apológia I. 65,67: zhromaždenie veriacich v deň slnka, čítanie SZ a NZ, homília, prosby veriacich, bozk pokoja, prenesenie darov, pripravenie obetného stola, anafora, lámanie chleba, prijímanie. Z toho vidíme jednoduchú štruktúru prvokresťanskej liturgie.
Istý teológ liturgiky píše, že liturgia prvých čias kresťanstva nemala vstupné modlitby presbyterov, ani pri obliekaní, ani pri proskomidii žiadne úkony s modlitbami. Keďže nebolo spievanie antifón, tak nebol malý a veľký vchod. Spievanie antifón, striedajúcich sa s ekténiami, vzniklo na základe slávnostných celomestských krížových pochodov z chrámu do chrámu, ktoré viedol v Carihrade ešte sv. Ján Zlatoústy. Carihrad ako hlavné mesto kresťanského cisárstva a účasť cisára na bohoslužbách sa odrazila na obradovej stránke bohoslužby. Pod vplyvom dvornej etikety vstup cisára do chrámu dostáva charakter pompézneho vchodu. Ešte väčšiu slávnosť nadobúda prenesenie chleba a vína na prestol, v ktorom sám cisár vypĺňa skromnú funkciu sviečkonosiča. Slávnostná udalosť bohoslužby potrebuje náležitý vzhľad kňazkých rúch a tiež náležitej duchovnej prípravy. Tak vznikajú vstupné modlitby a úkon obliekania s modlitbami. Tak isto príprava chleba a vína na liturgiu nadobúda charakter samostatného činu s modlitbami. Prvotná liturgia získava nový vzhľad a stáva známa ako byzantská.

Všeobecne v prvokresťanských časoch sa liturgia rozdeľovala na dve časti: liturgia slova a liturgia obety a postupom času a vývojom katechumenátu v 3.-4. st. na liturgiu katechuménov, kde sa čítalo božie slovo a liturgiu veriacich, kde sa konalo premenenie a prijímanie.
Teraz rozdeľujeme liturgiu na 3 časti:proskomídia, liturgia katechuménov, liturgia veriacich, podľa troch periód Kristovho života - od narodenia po krst v Jordáne, od krstu po smrť na kríži, od vzkriesenia po nanebovstúpenie.

Prvá časť je proskomídia a začína prípravnými modlitbami kňaza s diakonom pred ikonostasom, kde zvolávaním Svätého Ducha očisťujú a pripravujú svoje vnútro na službu. Cez južné dvere vstupujú do oltára a obliekajú sa v miestnosti - diakoniku, ktorá je z pravej strany svätého stola. Pri obkiekaní rúch sa obracajú smerom na východ. Je to starobylý kresťanský zvyk, o ktorom píšu Justín Filozof, Klement Alexandrijský, Bazil Veľký, Gregor Nysský. Hľadenie smerom na východ znamená: 1. Ježiš Kristus sa nazýva v Sv. Písme Východom /Jer 23,5/,Svetlo /Iz 9,2 a 42,6/, Slnko Pravdy /Mal 4,2/ 2. na východe bol vysadený raj, z ktorého sme boli vyhnaný a preto získaním strateného raja a túžiac znovu ho vlastniť, pozeráme sa na východ v našich modlitbách 3. svätyňa Mojžišova i dvere Šalamúnovho chrámu boli smerom na východ.

Kňaz si oblieka stichár , ktorý je na spôsob Áronovej tuniky /Ex 28,39/. V minulosti bol vždy bielej farby na znak nepoškvrnenosti života a duchovnej radosti. Potom pás, podľa Áronovho pása /Ex 28,39/, zodpovedá zlatým pásom anjelov prepásaných cez prsia /Zjv 15,6/, na znak sily svojej prirodzenosti, čistoty a česti a bezúhonnosti k službe, podľa výkladu sv. Andreja Cézarejského. Nasleduje epitrachil, ktorý podľa Simeona Solúnskeho znamená vyliatie milosti Svätého Ducha, ktorého dostáva ku vykonaniu sviatosti. Nárukavnice sú znakom pripravenosti bojovať s vrahom ľudskej duše a znakom oslavy všemohúcnosti a sily pravice Pánovej, ako v SZ konala zázraky /Ex 15,16/, tak i teraz premieňajúca chlieb a víno na Telo a Krv Ježiša Krista. Nasleduje nabedernik ako čestné vyznamenanie za horlivosť a bdelosť pri obrane viery, symbol duchovného meča. Nakoniec si oblieka felon, ktorý predstavuje vrchný odev apoštolov, ktorý bol u Židov bežným oblečením, zvrchu pliec položeným plášťom.

Po tomto kňaz pristupuje k stolu, ktorý sa nazýva predloženie, alebo žertvenik, ktorý je po ľavej strane svätého stola. Na žertveník sa kladie chlieb a víno, pripravené na litrugiu. Podľa výkladu patriarchu sv. Germana, on označuje jaskyňu, kde sa narodil Spasiteľ, rovnako aj Golgotu. Pretože na ňom v čase proskomídie býva nad darmi spomínanie i narodenia i jeho utrpenia. V prvotnej cirkvi sa toto predloženie nachádzalo nie vo vnútri Oltára, ale von, v osobitnej miestnosti z ľavej strany Oltára, kde národ prinášal na obetu chlieb, víno, olej do lampád, atď. Sv. Cyprián nazýval to aj skladiskom pre prinesené dary. Ako píše sv. Justín v Apológii I. a Tertulián v diele Veniec mučeníkov, ľudia prinášali podľa príkazu Boha /Ex 23,15, Dt 16,16/ dary na liturgiu - chlieb, víno a iné produkty a tie sa potom rozdeľovali podľa potreby v miestnej cirkvi chudobným, núdznym, vdovám, cestujúcim, atď. Predloženie, alebo žertvenik teda znamená miesto, kde sa prinášajú dary, predložené na nekrvavú obetu.