Kedy a kým bolo zavedené do liturgie prikladanie častíc za svätých, za živých a mŕtvych, v prvopočiatkoch Cirkvi nie je vidno jasného svedectva, jednako ich pôvod možno vzťahovať ku samým začiatkom histórie. Prvotní kresťania mali vo veľkej vážnosti v dobrej povesti zomierajúcich kresťanov zo svojích spoločenstiev, osobitne mučeníkov, takže ich tela ukladali do hrobov s veľkou nábožnosťou /Sk 8,2/ a ich hroby navštevovali s láskou a srdečnosťou a udržovali pri nich, zvlášť v deň ich umučenia, slavnostné slávenia /ako píšu aj Dionýz Areopagita, historik Euzebius, Tertulián/. Tu čítali spomienky o ich umučení, hovorili Božie slovo, povzbudzovali sa navzájom ich vierou a mužnosťou, nakoniec konali na ich hroboch, ktoré slúžili ako svätý stôl, Eucharistiu, prinášali na ich pamiatku obety, t.j. chleby alebo pre množstvo mien častice vyrezané z chlebov, aby tak povediac, osobne urobiť ich prítomnými pri tejto svätej obete a zo zvyšku z týchto darov na obetu sa robili pre všetkých prítomných "agapé". Aj sv.Cyprián napomína duchovenstvo, aby pamätali na tých, ktorí zomierajú, aby sa mohla spomínať ich pamiatka medzi mučeníkmi a tak sláviť ich a dávať za nich od nás vďakyvzdávania a obety.

Po skončení kladenia častíc kňaz berie kadidelnicu a kladie tymián na uhlie a požehnáva ho ako duchovnú ľubovôňu, prosiac prijať ho na nebeský žertvenik a poslať milosť Svätého Ducha. Ako píše sv. apoštol Ján v /Zjv 8,3/, videl na nebi zlatý prestol, ku ktorému vystupoval tymián, t.j. modlitby svätých /Zjv 5,8/, jeho dym sa vznášal k Bohu. Ako píše sv. Irenej Lyonský v 4. knihe o herézach, hl. 34, že existuje prestol na nebesiach, naše modlitby a obety sú naň nasmerované. Sv. Ján Zlatoústy /K Židom, hl. 11/, píše o tomto prestole: "Hore máme svätyňu, hore veľkňaza, hore obetu. Nech prinášame také žertvy, ktoré sa môžu vznášať na tento prestol." Okiadza hviezdu a pokrovce a stavia hviezdu na diskos nad dary: 1. aby sa pokrovce nedotýkali svätého chleba, 2. lebo ona predstavuje hviezdu, ktorá zasvietila nad novonarodeným Spasiteľom v Betleheme. Potom sa pokrýva diskos a čaša pokrovcami: 1. z ostražitosti, 2. na oslavu toho, že sila a všemohúcnosť Ježiša Krista od prvých rokov jeho života do čias, keď Boh Otec vydal o ňom svedectvo /Mt 3,17/, boli ukryté pod šatom ľudského tela, ale od vzkriesenia sa jeho tajomné Posolstvo zjavilo celému svetu.

Nikolaj Kabasila /Výklad liturgie, hl. 11/: "Pokrytie darov pokrovcami a okiadzanie značí, že hoci bola skrytá sila vteleného Boha až do času zázrakov a svedectva z neba o jeho božstve / Mt 3,17/, no tí, ktorí vedeli o ňom a poznali ho, ako Bohu sa mu poklonili."
Okiadzanie svätých darov tri krát znamená: 1. pre ich posvätenie, 2. ako znak aromatických látok, ktoré boli prinesené k pochovaniu tela Ježiša Krista /Jn 19,40/, 3. spomienka na dary kadilo, myrhu, ktoré priniesli mudrci novonarodenému Kristovi /to isté spomína aj patriarcha sv. Germán/. Okiadzaním kňaz ďakuje a oslavuje Boha za tajomstvo vtelenia, utrpenia a vykúpenia: "Požehnaný Boh náš, ktorému sa tak zapáčilo". Ponúknutie, alebo predkladanie pripravených darov na obetu koná v záverečnej modlitbe, keď s nábožnosťou sa modlí a okiadza dary, hovorí modlitbu sv. Jakuba, brata Pánovho, ktorou volá k Bohu Otcovi, ktorý dal celému svetu za pokrm nebeský chlieb, Jednorodeného Syna Ježiša Krista, od ktorého sme prijali požehnanie a osvietenie /Sk 3,26 a Ef 1,3/, a prosí Ho požehnať ponúknuté dary na svoj nebeský prestol a spomenúť si na tých, ktorý priniesli dary a za ktorých sú prinesené vo svojej starostlivej prozreteľnosti.

V Barberinskom euchologióne č.336/77 / 8. stor./ sa liturgia začína predložením eucharistických darov, spojením s osobitnou modlitbou, kedy na liturgii Bazila Veľkého kňaz kladúc chlieb na diskos, čítal modlitbu: “ Bože, Bože náš...”. Potom diakon okiadza oltár a chrám podľa poriadku, aby: 1. očistil zhromaždených na liturgiu od nečistôt sveta /Lv 16,12.13.16/, 2. vyhnal duchov tmy, ktorí nám chcú zlými myšlienkami zabrániť myslieť na Boha /1 Pt 2,11 a 5,8/. Sv. patriarcha Germán píše, že okiadzanie znamená čistú modlitbu dobrých skutkov, z ktorých pochádza ľubovôňa, ako hovorí sv. Pavol: “... sme Kristovou ľubovôňou pre Boha”. / 2Kor 2,15 / Toto okiadzanie na začiatku liturgie je starobylým zvykom ako svedčia aj pápež Inocent, sv. Jakub, brat Pána, Dionýz Areopagita vo svojich dielach. Vznik obradu prinesenia obetných darov v jednoduchšej forme môžeme datovať s rozvojom stavby chrámov, kde boli prinášané na určené miesto, do 4.storočia.
Použitá literatúra :
Teológ. zborník č. 18/3 - 1995, str. 56
I. Dmitrijevskij, Istoričeskoje dogmatičeskoje i tajinnstvennoje izjasnenie božestvennoj liturgii, Moskva 1993, str. 156
V. Krasnopevkov, Novaja skrižaľ, Peterburg 1899, str. 148
N. Uspenskyj, Vizanťijskaja liturgia, Bogoslovskije trudy, Moskva 1975, č. 22, str. 93
K. Nikolskyj, Ustav bogosluženia, Peterburg, 1907