Pred začiatkom samotnej liturgie katechumenov kňaz s diakonom pristupujú pred prestol a modlia sa so zdvihnutými rukami (1 Tim 2,8), zvolávajúc Sv. Ducha k dôstojnému vykonaniu nasledujúceho činu. Lebo Sv. Duch je učiteľ a vychovávateľ modlitby (Rim 2,8). Potom vyznávajú Božie meno tým, že radostným spevom anjelov vzdávajú slávu Bohu (Lk 2,14), ktorý blahosklonne zmieril pozemských s nebeskými (Kol 1,20) skrze tajomstvo vtelenia Ježiša Krista, ktoré teraz tiež budú spomínať. Modlia sa k Nemu inšpirovanými slovami 50. žalmu, aby im daroval silu a výrečnosť skrze pôsobenie Sv. Ducha, podobne ako sa modlí sv. Pavol :"... aby mi bola daná reč, keď otvorím ústa, a aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia (Ef 6, 19). Ako svedčí sv. Ján Zlatoústy, že slavoslovie " Sláva vo vyšnich Bohu i na zemli mir, v čelovicich blahovolenie" sa v prvotnej Cirkvi spievalo na liturgii veriacich pred samotným sv. prijímaním.
Pred zvolaním kňaza " Požehnané kráľovstvo..." sa odkrýva Oltár odtiahnutím závesu. U nás to bolo zrušené. Sv. Ján Zlatoústy hovorí, že " keď vidíš odtiahnutý záves vo dverách Oltára, vtedy si pomysli, že sa otvárajú horné nebesia a zostupujú anjeli".

Liturgia sa začína tak, že diakon stojaci pred sv. dverami zvolá :" Požehnaj, Vladyka!". Tým oznamuje kňazovi, aby požehnal, t.j. chválil a oslavoval Boha. Liturgia sa začína slovami" Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha...", kde sa jasne rozdeľujú osoby Božstva. Sv. Germán hovorí, že kňaz na liturgii vyzdvihuje trojičnosť Boha a nie jednotu, lebo nehovorí" Požehnaný Boh..." alebo " Požehnané Božie kráľovstvo...". Zároveň vysvetľuje, že ľudia prvý krát uznali Boha v troch osobách skrze vtelenie Pána a táto liturgia uskutočňuje spomienku na vtelenie Pána a jeho smrť, preto i patrilo sa v samom začiatku zvestovať svetu a vyznávať Trojicu. Zároveň pokračuje, že kňaz robí znak kríža s evanjeliárom, nielen pre zachovanie všeobecného kresťanského zvyku začínať každý čin prežehnaním sa, ale zvlášť označujúc tým, že ním (krížom) začínajúcu bohoslužbu bude kňaz vzdávať Bohu, v troch osobách, podľa príkazu Ježiša Krista, pre ďakovné spomínanie jeho spasiteľného života, činov a smrti na kríži, touto svätou knihou zvestované.

Nasleduje veľká ekténia (ektenes megále) alebo tiež sa prekladá (synapté megále) veľké spojenie, pretože sa v nej spájajú a vypočítavajú mnohé a rôzne prosby za celú Cirkev všeobecne a oddelene za všetkých jej členov a ich potrebách. Podľa spisu Grottaferratskej bibliotéky č. 319(12.stor.) veľká ekténia spievala sa na začiatku liturgie. Podľa spisu Sinajskej bibliotéky č. 1040 (12. stor.) sa na liturgii sv. Bazila Veľkého, po vchode do Trojsvätého, a na liturgii sv. Jána Zlatoústeho spievala na začiatku. Sv. Bazil Veľký začínal liturgiu modlitbou Trojsvätého a preto najlepšie bolo umiestniť ekténiu pred Trojsvätým. Celá táto ekténia sa nachádza v liturgii sv. Klimenta (Apoštolské Ustanovenia, kn. 8, hl. 10) a zreteľne je stará a v cirkvi sa používala ešte pred sv. Bazilom Veľkým. Ako svedčí sv. Ján Zlatoústy, že to čo diakon prednáša na liturgii, je vnuknuté samým Sv. Duchom, keď ešte veriacim boli udeľované rôzne dary Ducha, medzi ktorými bol dar modlitby.
Modlime sa v pokoji k Pánovi - pomodlime sa v pokoji s Bohom, s pravou vierou v Neho, s čistým svedomím a v pokoji so všetkými blížnymi. Lebo nielen bez pravej viery v Boha a bez čistého svedomia, ale i bez vzájomného súladu s blížnymi nemôžeme pristupovať k modlitbe, ako píše sv. Pavol: "Chcem teda, aby sa muži modlili na každom mieste a dvíhali čisté ruky bez hnevu a hádok" (1 Tim 2,8)

Nasledujú prosby za nebeský pokoj a za spásu našich duší, aby Pán vložil do nás pokoj a upokojil naše svedomie a urobil nás účastníkmi Božieho pokoja: "Nechcem bratia, aby ste nevedeli, že som už veľa ráz pomýšľal ísť k vám, aby som aj u vás mal nejaké ovocie tak, ako u ostatných národov, - ale až doteraz sa mi v tom prekážalo" (Rim 15,13) "A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi" (Flp 4,7), ktorý nám daroval Ježiš Kristus, dávajúc nám službu zmierenia: "ale to všetko je od Boha, ktorý skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia" (Kor 5,18). A tak prosiac o nebeský pokoj, prosíme nielen dar, ktorý je potrebný pre dovŕšenie modlitby, no i za spásu duše a hnaný kresťanskou láskou sa nemodlíme iba za seba, ale i za spásu celej zeme a pokoj celého sveta: "Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovanie a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí. Toto je dobré a milé pred Bohom, našim Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu " (1Tim 2, 1.3-4): "Preto sa radujeme, keď sme my slabí a vy ste silní. Aj sa modlíme za to - za vaše zdokonalenie" (2 Kor 13,9).

"A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi" (Flp 4,7), o ten pokoj, ktorý ospievali anjeli pri narodení Spasiteľa: "Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle" (Lk 2,14).
Modlíme sa za dobré postavenie svätých Božích cirkví a zjednotenie všetkých, čiže modlíme sa za všetkých, ktorý nemajú s nami jednotu, komunikáciu a nepatria pravovernej Cirkvi, aby sme boli jeden duch vo zväzku pokoja: "...a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja" (Ef 4,3).
Ďalej sa modlíme tak isto za svätý chrám ..., aby Pán chránil chrám a v milosti prijímal modlitby a obety od prichádzajúcich vo viere, s vďakyvzdávaním a v božej bázni. Po prosbách za chrám, mieste modlitby, nasledujú prosby za celú hierarchiu Cirkvi - pápeža, biskupov, kňazov, diakonov a ostatných posluhujúcich v chráme, aby spoločnou modlitbou vyprosili im milosť Božiu v plnení ležiaceho na nich spoločenského slúženia.

Potom podľa slov apoštola, odkazujúc predovšetkým konať modlitby, prosby a vďakyvzdávania za všetkých ľudí a predstavených našej vlasti a strážiacich našu vlasť. Táto prosba za toto miesto, v ktorom žijeme, za každé mesto, krajinu i veriacich v ňom: "Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých! " (Ef 6,18), t.j. za ich záchranu, spásu a časné blaho pre nich.
Za priaznivé počasie ..., za tie dobrá, v ktorých človek pociťuje nedostatok od tých čias, ako bolo povedané zemi ...: "A Adamovi povedal: "Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: - Nesmieš z neho jesť! -, nech je prekliata zem pre teba: s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné byliny" (Gen 3,17-18).

Potom sa modlíme za ľud, ktorý nemôže s nami prebývať na modlitbe a potrebuje Božiu pomoc, najmä za určitých podmienok, osobitne sa modlíme za plaviacich sa a cestujúcich, aby Pán im daroval pokojnú cestu a dobré podmienky, a tiež za chorých: "Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého" (Jak 5,16), aby ich uzdravil, trpiacich a uväznených, aby zmiernil ich zármutok, daroval radosť im a za spásu všetkých. Pretože i s nami sa môžu stať a stávajú sa rôzne nešťastia, urážky, súženia, ktoré nám narušujú pokoj, blahobyt a prekážajú našej spáse, preto prosíme Boha zbaviť nás od každého zármutku, hnevu a núdze: "A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého" (Mt 6,13)
Pri zakončení prosieb diakon zvoláva k Bohu: "Zastaň sa, spas nás...". Slovom "Zastaň sa" prosí o milosť predchádzajúcu nás, t.j. o takom pôsobení Svätého Ducha, ktoré by nás podržalo a zachránilo vo všetkých nebezpečenstvách a nástrahách života, slovami "Spas nás a zmiluj sa" prosí o milosť, posilňujúcu nás v našich slabostiach a skoro prichádzajúcu k nám v činoch milých Bohu, slovom "Zachráň nás" prosí o milosť zachovávajúcu a robiacu nás hodnými, ktorá by zachovala nás v živote nepoškvrnených, voviedla do večného kráľovstva. Posledná prosba zakončená slovami "...Kristu Bohu oddajme" sa zakladá na učení apoštola Petra, ktorý prikázal veriacim odporúčať svoje duše ochrane a starostlivosti vždy blahej Prozreteľnosti: "...odporúčajú svoje duše vernému Stvoriteľovi" (1 Pt 4,19) a "Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará" (1 Pt 5,7).