Bohoslužbu je možno nazvať i považovať za ústredný bod duchovného života kresťana. Ťažisko celej bohoslužby je Svätá Božská liturgia ako vrchol života Cirkvi, kedy sa nebo akoby znieslo na zem, kde ľud Cirkvi vidí duchovnými očami znovu prichádzajúceho vteleného Krista – Učiteľa a Spasiteľa. Božská liturgia je večne opakovanie veľkého objatia lásky, ktoré sa skrze Ježiša udialo pre spásu nás všetkých. Preto má každé jej slávenie kozmický charakter, uchovávajúc prítomných ľudí spolu s prosbami za všetkých na celom svete k eschatologickej účasti na nebeskej liturgii. Ľud pri vyzdvihovaní a oslave faktu Ježišovho vzkriesenia má počas liturgie zažiť Paschu – prechod od života smrti, vlastnej hriešnosti do života nového človeka, nakloneného Svätým Duchom, podľa vzoru samého Krista. Liturgia je najdokonalejšou príležitosťou človeka stať sa Božím dieťaťom v zmysle teológie zbožštenia, ktorá tak silno zaznieva vo Východnej cirkvi.
Nato, aby každý prítomný mal čo najväčší duchovný zážitok zo slávenia, aby sa čo najviac odtrhol od všetkých svetských vplyvov, starostí a problémov, má Božská liturgia Východných cirkví široký rozmer. vedie človeka postupne cez množstvo silných modlitieb a hymnou, chápanie Božieho slova, poznanie vlastnej hriešnosti i veľkej lásky Boha a privádza ho k prijatiu jediného Prameňa šťastného života – k Eucharistii. Liturgia, premieňajúc srdce, je cestou k lepšiemu prežívaniu každodenného života.

K lepšiemu chápaniu symbolických úkonov, ktoré Východ využíval pre lepšiu sústredenosť účastných a hodnotnejšie prežívaniu, je potrebné im rozumieť. K tomu ponúkame vysvetlenie najdôležitejších miest Božskej liturgie.
Najčastejšie symboly v liturgii.
Všetky úkony, štýl prostredia, štruktúra liturgie sú charakteristické pre orientálnych ľudí, lepšie vnímajúcich skutočnosti cez symboly. Je to tradícia odlišnej mentality ľudí Východu a Západu. Žiadna z týchto tradícií nemá za cieľ potierať hodnotu tých ostatných, ale naopak. Slúžia pre vzájomné obohatenie obradov a duchovné pozadie úkonov iných obradov môže povzbudiť človeka k horlivejšiemu prežívaniu tých svojich.

Okiadzanie – Počas liturgie sa na mnohých miestach užíva kadidlo, symbolizujúce svojim voňavým dymom prítomnosť sv. Ducha na slávení. Tak ako sa dym po chvíli rozplynie, ale v miestnosti zostáva vôňa, tak aj Svätý Duch je síce neviditeľný, ale jeho účinkovanie je citeľné cez vonkajšie prejavy milosti a skutky lásky.
Prežehnanie – Rovnako sa ľud veľakrát prežehnáva. Pri každom požehnávaní kňaza a pri spomínaní Najsvätejšej Trojice. vyjadruje tým vieru v jediného pravého Boha v Troch Osobách, skrze ktorého sa všetko vo svete uskutočňuje a že všetko prichádzajúce od Boha skrze kňaza je pre ľud nesmiernym požehnaním. Rovnako sa vo Východnej liturgii chápe symbol kríža a prežehnávania ako mocná zbraň proti diablovi, ktorý sa snaží odviesť pozornosť človeka aj počas modlitby. Takto liturgia myslí na človeka a ťažkosť byť plne vnímavým počas celej liturgie, preto mu sporadicky ponúka tento silný vonkajší úkon s vnútorným úmyslom byť prítomný len pre Boha.

Úklon – Počas určených modlitieb i pri prežehnávaní robí ľud mierny úklon na znak pokory, pripravenosti a otvorenosti pre veci, prichádzajúce od Boha.
V prvej časti – Liturgii katechumenov – všetko – ekténie / prosby /, modlitby, spev – má za úlohu pripraviť človeka pre počúvanie Božieho slova podľa príkladu Bohorodičky a svätých. V nich ako otvorených sa toto slovo počalo a prinieslo viditeľnú úrodu. Vo veľkej úcte sa preto vyzdvihuje Evanjeliár – okrášlená kniha štyroch evanjelií, symbolizujúca Krista Učiteľa.
V druhej časti - Liturgii veriacich / verných / sa všetko sústreďuje okolo spasiteľného diela Ježiša Krista. to sa po trojročnom verejnom účinkovaní začalo chýliť k záveru, kvôli ktorému Ježiš prišiel. Smrť, zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie, zoslanie Svätého Ducha s milosťami a darmi. Všetko toto sa nachádza v patričnej následnosti svoje miesto v tejto druhej časti a človek je pre ne pripravený.
Malá ekténija – Na niektorých miestach je sled liturgie a rovnako i ostatných bohoslužieb akoby prerušený “malou ekténiou”, ktorá začína slovami: “Znova a znova modlime sa v pokoji k Pánovi.” Je to druhý prostriedok, ktorý používa liturgia, okrem požehnávania, aby prebudila človeka, ktorý je možno nesústredený. Pozornosť účastníka upriamuje na svätých, ktorí sa celý život bez prestania obracali na Boha. Iba Božia milosť je potrebná pre spásu človeka, nie ľudské plány niečo robiť.
Liturgia Východu je svojou štruktúrou postavená pre spoluslúženie kňaza, diakona, ostatných stavov /subdiakon, čtec, svieconosič, kantor, spevák/ za aktívnej účasti ľudu /sústredené modlitby a horlivý spev/. Kňaz predstavuje Najvyššieho a Prvého liturga – Krista a diakon zasa anjela, ktorý posluhuje, pripravuje všetko na dôstojné a ničím nerušené slúženie kňaza, upozorňuje ľud rôznymi výzvami a v neposlednej rade je prednášateľom ich prosieb, keď sa zaradzuje medzi nich.
Nezanedbateľným znakom celej liturgie je jej dialogický charakter. Je to neustály dialóg, kontakt kňaza a prítomných cez výzvy, modlitby, odpovede a spevy. Preto liturgia nepoužíva žiaden umelý nástroj na oslavu Boha iba prirodzený hudobný nástroj, ktorý má každý človek, a to ľudský hlas.

Slúženie kňaza chrbtom k ľudu má tiež svoju symboliku, význam a je prejavom duchovnosti Východu. Zatiaľ čo Cirkev západného obradu po Druhom vatikánskom sneme prešla od podobného slúženia k postoju tvárou k ľudu na znak lepšieho vytvorenia spoločenstva, predstavenia úkonov zraku ľudí, Východ zostáva naďalej verný svojej teológii. Svoj vzťah k Bohu chápe zakaždým nie cez rozum, ale v prvom rade cez srdce. Je si vedomý, že ani v najbližšom kontakte s oltárom nie je schopný vidieť svojim telesným zrakom a pochopiť, čo sa deje. Zároveň vyjadruje postoj kňaza, ktorý je na čele zástupu ľudí, vedie ich k Bohu a je sprostredkovateľom Božích výziev k ľudu. To aj kňaz vykonáva zakaždým, keď sa na chvíľu otočí k ľuďom.

Úvodné časti liturgie
Kňaz po príchode do chrámu sa modlí s diakonom vstupné modlitby. Prosí v nich o dar Svätého Ducha, odpustenie hriechov, o milosti, potrebné k sláveniu a s radosťou vstupuje do svätyne, pripravený na začatie liturgie. Počas sprievodných modlitieb sa s diakonom obliekajú do bohoslužobných rúch, aby aj viditeľne vyčlenení spomedzi ľudu sa postavili len k službe oltára.

Proskomídia
Proskomídia /proskomidzein – prinášať/ je vstupná časť liturgie. Počas nej kňaz s diakonom pripravujú pri bočnom oltári – žertveniku, dary na premenenie. Celý rítus má osobitnú štruktúru s mnohými symbolickými úkonmi. Kňaz z pripravených prosfor /kvasených chlebov/ vyrezáva Baránka /časticu, znázorňujúcu Ježiša Krista, ktorý sa má obetovať/, Bohorodičník /časticu predstavujúcu Presvätú Bohorodičku/, deväť častíc anjelských zborov, častice za zosnulých a živých. Všetky častice kňaz ukladá na diskos /patenu/, ktorý predstavuje svojim okrúhlym tvarom celý kozmos. Myšlienka celého obradu sa sústreďuje okolo Ježišovho narodenia. Používa sa symbolická hviezdica, tri zvláštne prikrývky, predstavujúce zároveň jaskyňu i plienky, do ktorých bol malý Ježiško zavinutý. Takto prikryté dary sú ponechané na žertveniku až do “veľkého vchodu”, kedy sú prenesené na sv. prestol.

Liturgia katechumenov.
Kňaz pristupuje k sv. prestoli / obetný oltár / a diakon sa postaví pred cárske dvere / hlavné dvere medzi ikonami/, pričom volá: “Požehnaj Vladyka!” Týmto vyzýva kňaza požehnávať t.j. chváliť a oslavovať Boha. Na túto výzvu odpovedá kňaz zvolaním: “Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha teraz i vždycky i na veky vekov.” Je to začiatok slávenia liturgie akoby v Nebeskom kráľovstve. A ľud odpovie: “Amen.”
Teraz diakon prednáša mirnu – pokojnú ekténiu, lebo ju začína slovami: ô Modlime sa v pokoji k Pánovi.” V nej sa v dvanástich prosbách modlí za všetky potreby. Za pokoj z hora, spásu duší, mier na celom svete, za svätý chrám, za cirkevných a svetských predstavených, za priaznivé počasie, úrodu, za chorých, cestujúcich, trpiacich. Jednoducho povedané za všetko. Na každú z týchto prosieb ľud odpovedá: “ Pane zmiluj sa.” Je to všeobecné volanie ľudu, ktorý pozná hĺbku svojich pokleskov, preto prosí o odpustenie od Večného Sudcu.

Po skončení prosieb, ktoré zakončí kňaz zvolaním, ktoré je oslavou Najsvätejšej Trojice, ľud spieva antifóny – protispevy. Do Cirkvi ich zaviedol sv. Ignác Bohonosec. V starozákonnom chráme ich prednášali léviti, rozdelení na dva chóry. Sú to verše vybrané zo žalmov, rozdelené na tri časti.
Po skončení druhej antifóny zbor spieva hymnus Jednorodený Synu i Božie Slovo. Jeho autorom je podľa tradície cisár Justinián, ktorý postavil v Konštaninopole veľkolepý chrám Hagie Sofie. Tento hymnus obsahuje v sebe hlbokú náuku o predvečnom zrodení Božieho Syna. On, hoci nesmrteľný, predsa prijal telo – podobu človeka a dal sa ukrižovať. Svojou smrťou však smrť premohol. V skratke obsahuje základne pravdy viery.
Tretiu antifónu tvoria Žalmy 103 a 145, alebo sa spievajú Blahoslavenstvá. Je to začiatok Ježišovej reči na hore, ktorú predniesol na začiatku svojho účinkovania. Pár vetami zhrňujú celé posolstvo evanjelia a veriacich pozývajú k uskutočňovaniu.
Počas spevu tretej antifóny sa koná malý vchod. Je to sprievod s evanjeliom. V prvotnej Cirkvi v tento čas prinášali evanjelium z vedľajšej miestnosti do chrámu, kde sa malo z neho čítať. V dnešnej praxi kňaz podá evanjeliár diakonovi, obidvaja obchádzajú oltár, vychádzajú zo svätyne severnými /ľavými / dverami a zastavujú sa pred cárskymi dverami. Po požehnaní vchodu do svätyne sa diakon postaví pred kňaza a zvolá: “Premúdrosť, stojme úctivo!” Je to výzva pre všetkých, aby stali dôstojne a tak pozorne vnímali tú Premúdrosť, ktorá bola zvestovaná svetu skrze evanjelium. Ľud spieva: “Poďte, pokloňme sa a padnime pred Kristom, spas nás Synu Boží,” na znak, že uznáva Krista ako Učiteľa a je ochotný počúvať. Lebo iba cez jeho slovo môže dôjsť k spáse.

Potom sa spievajú tropáre a kondáky – krátke piesne na oslavu Krista, Bohorodičky, svätého, ktorého je deň alebo príslušného sviatku. Sú opismi ich života, konkrétnych udalostí, teológie sviatkov a slúžia ako povzbudenie pre veriacich. Ukazujú svätých, ktorí poslúchli Ježiša a idúc za nim došli tam, kam chcem prísť aj my.
Keď kňaz zvolaním opäť oslávi Najsvätejšiu Trojicu, ľud spieva Trojsvätú pieseň: “Svätý Bože, Svätý Silný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami.” pôvod tejto piesne je zaujímavý. Podľa svedectva sv. Jána Damascénskeho, keď sa v Konštantinopole v čase zemetrasenia modlili ľudia s arcibiskupom Proklom, akýsi chlapec zo zástupu bol uchvátený do neba, kde počul spievať anjelov Trojsvätú pieseň. Poučený, že táto pieseň zaženie vždy podobné nešťastia, vrátil sa späť na zem, povedal o tom ľuďom a tí ju spoločne začali spievať. Zemetrasenie hneď prestalo. od tých čias je ustanovené cisárovnou Pulchériou a jej bratom Teodóziom spievať túto pieseň. Táto pieseň je vyznaním celej Najsvätejšej Trojice a jej oslavou.

Počas tejto piesne sa kňaz spolu s diakonom odoberie na hornoje sidališče – vrchný sedes odkiaľ zvolá: “ Vnímajme!” Kňaz. “ Pokoj všetkým!” A opäť diakon: “Premúdrosť vnímajme!” Nato ľud odpovedá prokimenom , veršom zo žalmu, ktorý je akýmsi úvodom k čítaniu apoštola A evanjelia. Výzva – Vnímajme! – je vždy naliehavým a vážnym pozvaním sústrediť sa na najbližší úkon, ktorý je veľmi dôležitý a jeho úspech v duši človeka závisí od jeho otvorenosti a pripravenosti.
Po skončení spevu sa číta v strede chrámu apoštol – čítanie zo Skutkov apoštolov alebo z nejakého listu apoštolov. Keď čitateľ / čtec / ukončí apoštol, ľud spieva: “aleluja !” Je to hebrejské slovo a znamená: “ Chváľte Pána!” Cirkev však toto slovo používa v pôvodine, nikdy ho neprekladá. Počas tohto spevu diakon okiadza oltár na znak toho, že milosť Svätého Ducha sa prostredníctvom Evanjelia rozliala do celého sveta a naplnila srdcia ľudí. V tom zmysle hovorí sv. apoštol Pavol: “Sme Kristovou ľúbeznou vôňou.” Potom diakon prednáša všetkým jasne a zrozumiteľne Evanjelium – radostnú blahozvesť, po ktorom nasleduje aj jeho výklad – homília. Odpoveď ľudu pred a po čítaní evanjelia: “ Sláva tebe Pane, sláva Tebe!” vyjadruje vieru, že iba Ten – ktorý zvestuje oslobodzujúce slovo pravdy, slovo, dávajúce život – Ježiš Kristus si zaslúži slávu.

po nej diakon opäť prichádza pred cárske dvere a prednáša úpenlivé prosby. Sú to tiež prosby za cirkevných a svetských predstavených i za prítomný ľud. Ľud zakaždým odpovedá jeden alebo tri krát “Pane zmiluj sa” k týmto prosbám sa pridávajú modlitby za katechumenov, t.j. za tých, čo sa pripravujú na krst. V prvotnej Cirkvi po týchto prosbách boli katechumeni z chrámu prepustení. Nemohli sa zúčastniť na tajomstvách Eucharistie. V súčasnosti už zriedkavejšie prijímajú sviatosť krstu dospelí ľudia, tak ako tomu bolo zvykom v prvotnej Cirkvi. Hoc aj skutoční katechumeni nie sú možno prítomní na slávení liturgii, Cirkev sa modlí za tých, ktorí sú inde vo svete.
Po odchode katechumenov – ohlásených čakateľov na krst – sa začína Liturgia veriacich. Kňaz prednáša modlitby za veriaci ľud. Ich obsahom sú prosby, aby Boh vo svojom milosrdenstve prijal naše modlitby a prosby, aby očistil naše duše i telá od každej telesnej i duchovnej škvrny a aby nám dal nevinne a bez odsúdenia predstúpiť pred svoj žertveník.

Po nich ľud spieva Cherubínsku pieseň: “My cherubínov tajomne ...” podľa tradície vznikla za cisára Justína preto, aby sa v čase prenášania darov zo žertvenika na prestol, duše modliacich sa naplnili samými nábožnými pocitmi. Počas tejto piesne sa kňaz s vystretými rukami modlí modlitbu sv. Bazila Veľkého a potom spolu s diakonom odchádza k žerveniku a okiadza dary. Táto modlitba je jediná v liturgii, ktorá sa týka bytostne iba kňaza. Modlí sa, aby ho ako hriešnika Boh skrze Svätého Ducha urobil dôstojným a schopným prinášať Najsvätejšiu obetu.

Nasleduje veľký vchod. Kňaz odovzdá diakonovi na plece vozduch a do rúk diskos, sám berie čašu a vychádzajú spolu severnými dverami pred cárske dvere. Znovu spomínajú pápeža, cirkevných predstavených i všetkých pravoverných kresťanov s prosbou, aby sa na všetkých rozpomenul Pán vo svojom kráľovstve. Potom kňaz kladie dary na oltár, hovoriac potichu tropár Veľkého piatku: “Ctihodný Jozef sňal z kríža tvoje prečisté telo, ovinul ho čistým plátnom, natrel voňavými masťami a uložil do nového hrobu.” Prikrytie darov tu znamená zavinutie mŕtveho Ježiša do plátna. Okiadzanie darov naznačuje jeho pomazanie pri pochovaní. Predložené dary sú prinesené. teraz kňaz s diakonom vo vzájomnom dialógu prosia jeden za druhého o modlitbu, lebo nastáva chvíľa, kedy treba priniesť nekrvavú obetu, úžasné tajomstvo i pre anjelov. Po modlitbe obetovania kňaz pozdraví ľud slovami: :Pokoj všetkým!” – aby takto v pokoji bez hnevu a predpojatosti mohli sa všetci pozdraviť starokresťanským bozkom pokoja. Výrazy – všetkým, všetko, na všetkých – v liturgii naznačujú kozmický charakter božskej liturgie, do slávenia ktorej sú prostredníctvom života Cirkvi zahrnutí aj tí, ktorí sa na nej nemohli zúčastniť, alebo momentálne vykonávajú inú činnosť. Diakon potom prednesie výzvu: “Milujme sa navzájom, aby sme jednomyseľne vyznávali!” Teraz sa všetci spoluslúžiaci pozdravujú svätým bozkom a hovoria jeden druhému: “ Kristus medzi nami!” a druhý odpovie: “ Je a bude!”
Po skončení bozku pokoja diakon volá: “Dvere, Dvere, premúdrosť vnímajme!” A ľud proklamuje symbol – nicejsko-carihradské vyznanie viery. Touto výzvou v prvotnej cirkvi dával diakon znamenie, aby sa zatvorili dvere chrámu, aby už nik nemohol výjsť alebo vojsť, lebo nastáva svätá chvíľa, na ktorej mohli byť prítomní iba zasvätení kvôli /disciplina arcani – zatajovanie tajomstiev Cirkvi pred tými, ktorí neboli pokrstení alebo nepatrili do cirkevného spoločenstva/. Keďže v súčasnosti tieto slová stratili svoj patričný význam, učitelia Cirkvi im dali duchovný zmysel. Niektorí prirovnávajú tieto dvere k našim myšlienkam, iný k ušiam a iný k citom. Toto všetko v tejto chvíli sa má zatvoriť pred svetom a otvoriť jedine Bohu, ktorý za malú chvíľu zostúpi do podoby chleba a vína.
V čase recitovania symbolu kňaz sníma z darov prikrývku a ovieva ňou dary. Toto gesto znamená osvietenie, pôsobenie Božieho Ducha, ktorý je svojou silou a milosťou vždy prítomný pri slávení tajomstiev ako “tichý vánok” zo zjavenia prorok Eliáša . Diakon po skončení symbolu vyzýva prítomných v chráme: “stojme dôstojne a v bázni, pozorne vnímajme, aby sme v pokoji prinášali sväté vďakyvzdávanie.” Je to hlas Cirkvi, ktorý zaznieva od apoštolských čias až do dnešných dní. podľa slov. sv. Jakuba, i sv. Jána Zlatoústeho máme stáť tak, ako treba stáť pred Bohom, s bázňou, pokorou a láskou.

Kňaz pozdraví ľud slovami sv. apoštola Pavla: “ Milosť nášho Pána, Ježiša Krista, a láska Boha Otca i spoločenstvo Svätého Ducha, nech je s vami všetkými.” Ľud odpovie: “ I s tvojím duchom.” Kňaz pozdvihujúc ruky spieva: “Hore srdcia !” Sv. Cyprián hovorí – Kňaz hovorí preto Hore srdcia, aby ľudia, ktorí odpovedia – Máme ich u Pána – boli si istá, že už nie je čas myslieť na nič iné, len na Pána. Ďalšie kňazove slová sú: “Vzdávajme vďaky Pánovi!” Počas spevu ľudu sa modlí potichu modlitbu sv. Bazila Veľkého, ktorá je vďakou a vypočítaním Božích dobrodení.
Táto modlitba vyústi do Serafínskej piesne – Svätý, Svätý, Svätý – je Boh, ktorý bol pred všetkým. Sv. Ján Zlatoústy i sv. Ambróz komentujú túto pieseň takto: “ Cherubíni a serafíni bez prestania chvália Boha a hovoria - Svätý, Svätý, Svätý, Pán zástupov. Nehovoria to raz, aby si neveril v Boha v jednej Osobe, ani nie dvakrát, aby si v ňom nevidel množstvo podstát, ale to isté volajú trikrát, aby si v tejto piesni poznal rozdielnosť Osôb v Trojici a jediné Božstvo. Svätý je Otec, ktorý chcel, aby bol Baránok obetovaný; Svätý je Syn a Baránok, vždy obetovaný a vždy živý; Svätý je Utešiteľ, Svätý Duch, ktorý dokonáva obetu”
Počas spevu Serafínskej piesne kňaz vyznáva a velebí Božiu velebu a potom nahlas hovorí slová ustanovenia, na ktoré ľud odpovedá hlasitým “Amen!” Je to výraz hlbokej a pevnej viery v Božské tajomstvo Eucharistie. Toto zvolanie je pečaťou každej modlitby. nato kňaz spomína spásonosné Božie skutky, ktoré sa stali pre nás: “Kríž, hrob, vzkriesenie na tretí deň, vystúpenie na nebesia, zasadnutie po pravici a druhý slávny príchod.” Potom diakon mierne pozdvihne sväté dary a kňaz volá: “Tvoje z Tvojho, tebe prinášame za všetkých a pre všetko.” A pokračuje zvolávaním Presvätého Ducha na predložené dary. Sv. Germán o tom hovorí: “ Svätý Duch z vôle Otca a Syna je neviditeľne prítomný pri božskom dianí, ukazuje a rukou kňaza spečaťuje a posväcuje predložené dary na Telo a Krv nášho Pána Ježiš Krista.” Je to svätá chvíľa, o ktorej sv. Ján Zlatoústy hovorí takto: “ vtedy aj anjeli stoja okolo kňaza, celý priestor okolo kňaza je naplnený anjelskými silami na počesť predloženého. Toto tajomstvo mení zem na samotné nebo.

Táto nekrvavá obeta sa prináša za všetkých a za všetko. Najprv za Cirkev oslávenú. Kňaz spomína prorokov, apoštolov, mučeníkov, rôzne hierarchie svätých, ktorí vo viere ukončili svoj život. Osobitné miesto medzi nimi zaujíma Presvätá Bohorodička, ktorú všetci oslavujú, lebo ona je čestnejšie ako Cherubíni a neporovnateľne slávnejšie ako Serafíni. Potom sa kňaz modlí za trpiacu Cirkev. Spomína zosnutých a prosí pre nich pokoj tam, kde žiari svetlo Božej tváre. Modlitba za zomrelých je v Cirkvi od počiatku a svoj základ má vo Svätom písme. A napokon sa kňaz modlí za putujúcu Cirkev. To sme my všetci, ktorí ešte žijeme v pozemskom tele.
Opäť spomína svetských a cirkevných predstavených, všetky mestá a krajiny a veriacich, čo v nich žijú. Ďalej chorých, trpiacich, zajatých i dobrodincov. Cirkev naozaj pamätá na všetkých, lebo sme všetci dielom Božích rúk a všetci sme povolaní k spáse. Celý Eucharistický kánon je zakončený vozhlasom – hlasným zvolaním na oslavu Najsvätejšej Trojice.
Keď sa teda ukončili modlitby za všetkých a za všetko, diakon vyzýva k modlitbe za predložené dary. V prositeľnej ekténii prosí, aby ju náš Boh prijal ako ľúbeznú, duchovnú vôňu a nám zoslal svoju milosť a dar Svätého Ducha.
Nakoniec všetci s dôverou a bez strachu z odsúdenia jednomyseľne prednášajú modlitbu modlitieb – Otče náš. Sv. Augustín hovorí, že ona tak ako krst, zmýva naše hriechy. Je to každodenná modlitba, v ktorej nachádzame každodenný krst. po tejto vznešenej modlitbe nasleduje modlitba, počas ktorej majú všetci sklonené hlavy. Tzv. hlavopriklonenné – modlitby sa nachádzajú vo všetkých bohoslužbách východného obradu a svedčia o starodávnom pôvode danej modlitby. Nakoniec kňaz pozdvihuje Baránka a na diakonovú výzvu – Vnímajme – volá: “Sväté svätým!” Tieto Sväté dary môžu byť podávané naozaj iba svätým. Len čistým od hriechu, lebo iba ľudia čistého srdca uvidia pod viditeľnými spôsobmi chleba a vína pravého Boha. Ľud vyznáva: “Jediný je Svätý, iba jeden je Pán, Ježiš Kristus, na slávu Boha Otca. Amen.”

Teraz kňaz láme baránka tak ako aj Kristus lámal chlieb pri Tajomnej večeri. Rozdeľuje ho na štyri časti. z nich jednu vkladá do čaše, hovoriac – Plnosť Svätého Ducha – Živá prirodzenosť si totiž sama vyžaduje, aby bolo telo spojené s krvou. Telo oddelené od krvi predstavovalo smrť Spasiteľa. mocou Ducha bol však vzkriesený, čo sa naznačuje týmto zmiešaním. Druhú čiastočku prijíma kňaz sám a ostatné dve dáva do čaše pre veriacich na znak, že všetci veríme a prijímame živého Krista, ktorý už neumiera a smrť už viac nad ním nepanuje.
Ľud sa medzitým pripravuje modlitbou k Bohu na prijatie týchto životodárnych sviatostí, uvedomujúc si množstvo svojich nedokonalostí, ale i veľkosť Božieho milosrdenstva.
Diakon potom vyzve ľud: “S Božou bázňou a vierou pristúpte!” Aby ľud pristupoval k prijatiu nesmrteľného Kráľa so všetkou úctou, bázňou a vedomím si vlastnej nehodnosti pre hriešnosť.

Nasleduje sväté prijímanie. Sväté dary sa podávajú zlatou lyžičkou. Zobrazuje sa tu videnie proroka Izaiáša, ktorý videl Serafína, ako kliešťami vzal z nebeského oltára žeravý uhlík, dotkol sa ním prorokových úst a povedal: “Hľa, čo sa dotklo tvojich perí, sníma tvoje neprávosti a očisťuje ťa od hriechov.” tie isté slová vyslovuje kňaz potom, čo všetci nábožne prijali a žehná čašou ľud slovami: “Spas, bože, svoj ľud a požehnaj svoje dedičstvo.” potom položí čašu na prestol, okadí ju hovoriac: “Bože vznes sa nad nebesia a tvoja sláva nech je nad celou zemou!” A ešte raz, poslednykrát, pozdvihuje svätú čašu a ukazuje ju veriacim, ako sa aj Kristus poslednýkrát zjavil učeníkom a pred ich očami sa vzniesol do neba.
Ľud spieva ďakovnú pieseň za prijatie Svätých darov. Ďakovný charakter sa ďalej stupňuje prosbami, ktoré prednáša diakon. Aj apoštoli po skončení Tajomnej večere zaspievali chválospev a odišli na horu. Tak to robí Cirkev v liturgii dodnes. nestačí predsa iba prosiť. Svoje miesto tu má aj Vzdávanie vďaky ako základný charakter liturgie Eucharistie.

Blíži sa koniec liturgie. Kňaz volá: “ V pokoji sa rozíďme!” na znaj, že po prijatí Krista sa majú prítomní rozísť a cez skutky ho zvestovať svetu. Ľud mu na to odpovedá: “ V mene Pánovom!”, že iba v jeho mene sú toho schopní. A tak kňaz odchádza za ambón, aby sa ako slúžiaci tuná na jedinom mieste v liturgii zaradil medzi ľud a prosil za neho. Prednáša zaambónnu modlitbu sv. Bazila, v ktorej sa nad ľuďmi modlí v zmysle, že všetky dary i svedectvo života prichádzajú od Boha; preto prosí o požehnanie pre všetkých veriacich. Ľud trikrát volá: “Nech je požehnané Pánovo meno odteraz až naveky!” Kňaz udelí všetkým požehnanie a osobitnou modlitbou – prepustením – ich prepustí.
Svätá služba sa skončila. Kňaz s diakonom si vyzliekajú počas súkromných záverečných modlitieb chvál a vďaky bohoslužobné rúcha a spolu so Simeonom sa modlia: “ Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji. Lebo moje oči videli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov, svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.”
PROSKOMÍDIA
Božská liturgia - kulminujúci moment všetkého kresťanského bohoslúženia, je Kristovou obetou, ktorú sprítomňujeme. Patristická tradícia kladie veľký dôraz práve na tento aspekt liturgie. Nazýva liturgiu obetou, ktorá je "nekrvavá", "zmysluplná", atď. Táto obeta nie je nič iné než Kristova smrť na kríži, ktorého Telo a Krv sa obetujú "za mnohých" /Mk 14,24, Mt 26,28/. Teda Telo a Krv spôsobujú oslobodenie od hriechov, čiže prechod zo smrti do života, ktoré sú "zotrené" vďaka tejto obeti a "účasti mnohých" na nej, čo je žriedlom večného života. Pri liturgii nám treba vychádzať z príbehu Poslednej večere, kde Kristus sa stotožňuje s paschálnym baránkom /por.1 KOR 5,7/, lebo Kristus ako Žid slávil židovskú veľkonočnú večeru, takže nie náhodou sa začala v jazyku liturgie Cirkvi tá časť eucharistického chleba, ktorá sa pri Božskej liturgii stáva Kristovým Telom, nazývať Baránkom. Obetu Pána na kríži nemôžeme spájať len s minulosťou, akoby sa zdalo v liturgii, ale treba nám ju spájať s eschatologickým významom, pretože odpustenie hriechov cez obetu kríža spája v sebe vzkriesenie každého jedného z nás a tým zároveň príchod Božieho kráľovstva /Mt 6,11, Lk 11,4/. Preto je Kristus ten víťazný Baránok, ktorý sa obetoval za život sveta /Zjv 5,6-12, Zjv 12,11/ a my túto obetu a zmŕtvychvstanie sprítomňujeme v každej božskej liturgii s očakávaním druhého slávneho Kristovho príchodu.

Prvé svedectvo o štruktúre liturgie nám podáva apologét kresťanskej viery sv. Justín /2. st./ v jeho spise Apológia I. 65,67: zhromaždenie veriacich v deň slnka, čítanie SZ a NZ, homília, prosby veriacich, bozk pokoja, prenesenie darov, pripravenie obetného stola, anafora, lámanie chleba, prijímanie. Z toho vidíme jednoduchú štruktúru prvokresťanskej liturgie.
Istý teológ liturgiky píše, že liturgia prvých čias kresťanstva nemala vstupné modlitby presbyterov, ani pri obliekaní, ani pri proskomidii žiadne úkony s modlitbami. Keďže nebolo spievanie antifón, tak nebol malý a veľký vchod. Spievanie antifón, striedajúcich sa s ekténiami, vzniklo na základe slávnostných celomestských krížových pochodov z chrámu do chrámu, ktoré viedol v Carihrade ešte sv. Ján Zlatoústy. Carihrad ako hlavné mesto kresťanského cisárstva a účasť cisára na bohoslužbách sa odrazila na obradovej stránke bohoslužby. Pod vplyvom dvornej etikety vstup cisára do chrámu dostáva charakter pompézneho vchodu. Ešte väčšiu slávnosť nadobúda prenesenie chleba a vína na prestol, v ktorom sám cisár vypĺňa skromnú funkciu sviečkonosiča. Slávnostná udalosť bohoslužby potrebuje náležitý vzhľad kňazkých rúch a tiež náležitej duchovnej prípravy. Tak vznikajú vstupné modlitby a úkon obliekania s modlitbami. Tak isto príprava chleba a vína na liturgiu nadobúda charakter samostatného činu s modlitbami. Prvotná liturgia získava nový vzhľad a stáva známa ako byzantská.

Všeobecne v prvokresťanských časoch sa liturgia rozdeľovala na dve časti: liturgia slova a liturgia obety a postupom času a vývojom katechumenátu v 3.-4. st. na liturgiu katechuménov, kde sa čítalo božie slovo a liturgiu veriacich, kde sa konalo premenenie a prijímanie.
Teraz rozdeľujeme liturgiu na 3 časti:proskomídia, liturgia katechuménov, liturgia veriacich, podľa troch periód Kristovho života - od narodenia po krst v Jordáne, od krstu po smrť na kríži, od vzkriesenia po nanebovstúpenie.

Prvá časť je proskomídia a začína prípravnými modlitbami kňaza s diakonom pred ikonostasom, kde zvolávaním Svätého Ducha očisťujú a pripravujú svoje vnútro na službu. Cez južné dvere vstupujú do oltára a obliekajú sa v miestnosti - diakoniku, ktorá je z pravej strany svätého stola. Pri obkiekaní rúch sa obracajú smerom na východ. Je to starobylý kresťanský zvyk, o ktorom píšu Justín Filozof, Klement Alexandrijský, Bazil Veľký, Gregor Nysský. Hľadenie smerom na východ znamená: 1. Ježiš Kristus sa nazýva v Sv. Písme Východom /Jer 23,5/,Svetlo /Iz 9,2 a 42,6/, Slnko Pravdy /Mal 4,2/ 2. na východe bol vysadený raj, z ktorého sme boli vyhnaný a preto získaním strateného raja a túžiac znovu ho vlastniť, pozeráme sa na východ v našich modlitbách 3. svätyňa Mojžišova i dvere Šalamúnovho chrámu boli smerom na východ.

Kňaz si oblieka stichár , ktorý je na spôsob Áronovej tuniky /Ex 28,39/. V minulosti bol vždy bielej farby na znak nepoškvrnenosti života a duchovnej radosti. Potom pás, podľa Áronovho pása /Ex 28,39/, zodpovedá zlatým pásom anjelov prepásaných cez prsia /Zjv 15,6/, na znak sily svojej prirodzenosti, čistoty a česti a bezúhonnosti k službe, podľa výkladu sv. Andreja Cézarejského. Nasleduje epitrachil, ktorý podľa Simeona Solúnskeho znamená vyliatie milosti Svätého Ducha, ktorého dostáva ku vykonaniu sviatosti. Nárukavnice sú znakom pripravenosti bojovať s vrahom ľudskej duše a znakom oslavy všemohúcnosti a sily pravice Pánovej, ako v SZ konala zázraky /Ex 15,16/, tak i teraz premieňajúca chlieb a víno na Telo a Krv Ježiša Krista. Nasleduje nabedernik ako čestné vyznamenanie za horlivosť a bdelosť pri obrane viery, symbol duchovného meča. Nakoniec si oblieka felon, ktorý predstavuje vrchný odev apoštolov, ktorý bol u Židov bežným oblečením, zvrchu pliec položeným plášťom.

Po tomto kňaz pristupuje k stolu, ktorý sa nazýva predloženie, alebo žertvenik, ktorý je po ľavej strane svätého stola. Na žertveník sa kladie chlieb a víno, pripravené na litrugiu. Podľa výkladu patriarchu sv. Germana, on označuje jaskyňu, kde sa narodil Spasiteľ, rovnako aj Golgotu. Pretože na ňom v čase proskomídie býva nad darmi spomínanie i narodenia i jeho utrpenia. V prvotnej cirkvi sa toto predloženie nachádzalo nie vo vnútri Oltára, ale von, v osobitnej miestnosti z ľavej strany Oltára, kde národ prinášal na obetu chlieb, víno, olej do lampád, atď. Sv. Cyprián nazýval to aj skladiskom pre prinesené dary. Ako píše sv. Justín v Apológii I. a Tertulián v diele Veniec mučeníkov, ľudia prinášali podľa príkazu Boha /Ex 23,15, Dt 16,16/ dary na liturgiu - chlieb, víno a iné produkty a tie sa potom rozdeľovali podľa potreby v miestnej cirkvi chudobným, núdznym, vdovám, cestujúcim, atď. Predloženie, alebo žertvenik teda znamená miesto, kde sa prinášajú dary, predložené na nekrvavú obetu.
Takéto prinášanie darov z prvotných čias kresťanstva sa prerušilo. No cirkev zachovala pamiatku tohto starého zvyku. Ona určila určité číslo prosfor /chlebov/ a množstvo vína. Jednu prosforu prináša Bohu na obetu vďaky ako spomienku utrpení Ježiša Krista ako Baránka, zabitého na kríži za očistenie hriechov celého sveta /1 Jn 1,29/ a preto sa prvá prosfora nazýva Baránok - Ahnec. Na prosfore zhora je vtlačená pečať, zobrazujúca kríž, ktorá sa tlačí na všetky prosfory s pridaním slov označujúcich víťazstvo Ježiša Krista - IC XC NI KA. Tento názov sa začal používať od tej doby, ako cisár Konštantín Veľký dal urobiť tri kríže z drahocenných materiálov a dal ich postaviť na tri rôzne miesta v Carihrade. Na prvom kríži bol nápis IC - Ježiš, na druhom XC - Kristus a na treťom NI KA - Víťaz. Neskoršie Gréci tieto tri názvy spojili do jedného IC XC NI KA a tak ich písali na kríže.

Skôr ako kňaz vezme do rúk prvú prosforu na vyrezávanie, najprv si umýva ruky. V SZ Boh prikázal Mojžišovi postaviť v stánku veľké umývadlo, aby tí, ktorí prichádzajú k žertveniku, museli si umyť ruky i nohy, keď vstupovali do stánku svedectva /Ex 30,18-21 a Ex 40,30-32/. V NZ slúžiaci si umývajú ruky, aby ukázali čistotu svojej duše a svedomia, s ktorým pristupujú k obete. Ako píšu Apoštolské Ustanovenia v 8. knihe a 11. hl., kňazi si umývali ruky pred prenesením darov zo žertvenika na obetný stôl, tak ako to dnes robia biskupi na archijerejskej službe pred veľkým vchodom. Mimochodom, v starokresťanských chrámoch boli aj také umývadla pri dverách, kde vstupujúci si umývali ruky na znak toho, že sa idú klaňať Bohu v nepoškvrnenosti a čistote svedomia.
Ako píše sv. Ján Zlatoústy v 6. knihe v 108. besede: "Sú dve umývadlá pri dverách cerkvi, jedno s vodou, kde sa umývajú ruky a druhé - ruky chudobných, v ktorých očisťuješ svoju dušu."

Kňaz pristupujúc k žertveniku hovorí tropár Veľkého Piatku: "Svojou drahocennou krvou...", čím jasne ukazuje, že proskomidia je tiež spomienkou na utrpenie a smrť Ježiša Krista. Potom kňaz berie do rúk prvú prosforu, z ktorej vyrezáva Baránka a kopiju, s ktorou naznačuje nad prosforou znak kríža a hovorí: "Na pamiatku Pána, Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista." Tieto slová naznačujú, že tento chlieb je určený na prinesenie obety Pánovi, na spomienku utrpenia a smrti Ježiša Krista. Keď reže chlieb na štyroch stranách blízko pečate, prednáša slová, pripomínajúce utrpenie Ježiša Krista. Keď reže z pravej strany pečate, hovorí: "Ako ovča na zabitie ho vedú", z ľavej strany: "Ako nepoškvrnený Baránok...". Týmito rezmi kňaz zobrazuje Jeho pokoru a slobodné trpezlivé utrpenie. Pri rezaní vrchnej strany pečate hovorí: "Pre jeho miernosť vyrvali ho súdu" /prijal nespravodlivé odsúdenie na smrť a bol vzatý na ukrižovanie/ a pri spodnej strane pečate hovorí: "A kto pomyslí na jeho pokolenie" /označujú Mesiáša, trpiaceho v osobe Ježiša Krista, ktorý dáva svoj život za hriech všetkých ľudí/. Takýmto spôsobom oddeľuje vnútro chleba v tvare kocky a vyberá túto časť chleba hovoriac: "Lebo jeho život sa berie zo zeme" a vyberá Baránka, kladie ho na diskos tak, že znak pečate je otočený smerom na diskos a nadrezuje vyrezaný chlieb v tvare kríža. Chlieb, takto položený na diskos, zobrazuje Baránka, ktorý čaká na smrť. Týmto nadrezaním v tvare kríža vyrezaného Baránka v tvare kocky: 1. svätý chlieb sa posväcuje a pripravuje sa k lámaniu pred prijímaním, 2. ukrižovanie, alebo smrť Ježiša Krista na kríži je dokonané. Preto hovorí pri tomto úkone slová: "Obetuje sa Baránok Boží...". Aby celé utrpenie Kristovo na kríži bolo naznačené týmto chlebom, kňaz, obráti Baránka pečaťou hore a prebodáva ho z pravej strany pečate a tým naznačuje prebodnutie Kristovho boku na kríži a z neho vyjde krv a voda, ktoré sa zobrazujú takto spojením vody a vína, vlievaním v tom istom čase do čaše. Kňaz hovorí slová: "Jeden z vojakov..." /Jn 19,34-35/.

Nikolaj Kabasila o tomto hovorí: "Takéto vyrezávanie chleba robí kňaz, aby vybral Dar /Baránka/, zobrazujúc odchod Pána k Otcovi cestou smrti na kríži. Ako chlieb, ktorý je obetovaný Bohu je oddelený od ostatného všedného, tak i Pán je oddelený od ľudí, s ktorými sa zjednotil v prirodzenosti a ako ovča na smrť sa vedie a takým spôsobom je zničený jeho pozenský život."
Svätý patriarcha Germán v pripravení svätého chleba tajomne pozoruje počatie Ježiša Krista a jeho narodenie. Ako v útrobe Panny telo Syna Božieho, účinkom Svätého Ducha, sa vytvorilo z jej nepoškvrneného tela, tak i tu z prosfory vybratá vnútorná časť chleba sa premieňa na liturgii na Telo Ježiša Krista pôsobením Svätého Ducha. Preto prosfora označuje lono Panny Márie, rezy kopije - počatie, vyňatie vnútra chleba - narodenie Ježiša Krista, samotný vyňatý chlieb v tvare kocky - Telo Ježiša Krista, kňaz - Svätého Ducha, ktorý zatienil Máriu, diakon - archanjela Gabriela, sprostredkovateľa nevýslovného tajomstva vtelenia.
Iný profesor liturgiky píše, že v proskomídii sa zobrazuje narodenie Ježiša Krista, ktorý prijal telo, aby priniesol obetu za spásu sveta. Prosfora, z ktorej sa vyberá Baránok, označuje Presvätú Pannu / sv. patriarcha Germán /, žertvenik zobrazuje jaskyňu a Golgotu, diskos jasle, do ktorých bol položený chlapček Ježiš Kristus, hviezdica označuje tú hviezdu, ktorá viedla mudrcov do Betlehemu, pokrovce zobrazujú plienky. Čaša, kadidelnica a tymián v nej horiaci zobrazujú dary prinesené mudrcami – zlato, kadidlo a myrhu. Modlitby a doxológie predstavujú poklonu a oslavu Boha, ktoré vzdávali Spasiteľovi pastieri a mudrci / Simeon Solúnsky /. S týmto sa na proskomidii spomína, s vyrieknutím prorockých slov, utrpenie a smrť Pána. Tým sa naznačuje to, pre čo sa narodil, prišiel na zem – t.j. aby trpel a zomrel za hriechy ľudí.

Z druhej prosfory vykrajuje častičku na česť a pamiatku Preblahoslavenej Panny Márie a kladie ju na diskos po pravici svätého chleba, pretože Matka Božia je na nebesiach po pravici Boha, t.j. vo zvlášnej sláve jeho kráľovstva podľa prorockých slov, hovoriac pri tom: "Po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom." A ako hovorí o nej tropár 6. hodinky: "...lebo mocná je modlitba matky...", podľa učenia Cirkvi, tak pri kladení jej častičky na diskos kňaz prosí Pána, kvôli jej orodovaniu a modlitbám, aby prijal túto obetu na nebeský žertvenik.

Z tretej prosfory sa vykrajuje 9 častičiek za svätých: prorokov, apoštolov, hierarchov, mučeníkov, prepodobnych a všetkých spravodlivých a kladú sa po ľavej strane svätého chleba tri po tri rady, podľa obrazu deviatich činov nebeskej hierarchie, pretože i samé zástupy svätých pred prestolom Baránka sú pričlenené k zástupu anjelských síl a tvoria s nimi jednu oslavujúcu cirkev v nebesiach /Zjv 4,5,19/.
Nakoniec z ostatných prosfor sa prikladajú častičky za živých a mŕtvých, na ich pamiatku a odpustenie hriechov. Potom kladie kňaz za seba samého a modlí sa slovami sv. Bazila Veľkého:"Spomeň si, Pane, podľa svojho veľkého milosrdenstva...". A tak svätý Ahnec, ležiac na diskose uprostred všetkých vykrojených častičiek, ako Kráľ slávy a tajomná Hlava Cirkvi, na nebesiach oslavujúcej a na zemi pod znamením kríža sa namahajúcej, javí sa obklopený celým zástupom nebeských a pozemských duchovných síl.
Kedy a kým bolo zavedené do liturgie prikladanie častíc za svätých, za živých a mŕtvych, v prvopočiatkoch Cirkvi nie je vidno jasného svedectva, jednako ich pôvod možno vzťahovať ku samým začiatkom histórie. Prvotní kresťania mali vo veľkej vážnosti v dobrej povesti zomierajúcich kresťanov zo svojích spoločenstiev, osobitne mučeníkov, takže ich tela ukladali do hrobov s veľkou nábožnosťou /Sk 8,2/ a ich hroby navštevovali s láskou a srdečnosťou a udržovali pri nich, zvlášť v deň ich umučenia, slavnostné slávenia /ako píšu aj Dionýz Areopagita, historik Euzebius, Tertulián/. Tu čítali spomienky o ich umučení, hovorili Božie slovo, povzbudzovali sa navzájom ich vierou a mužnosťou, nakoniec konali na ich hroboch, ktoré slúžili ako svätý stôl, Eucharistiu, prinášali na ich pamiatku obety, t.j. chleby alebo pre množstvo mien častice vyrezané z chlebov, aby tak povediac, osobne urobiť ich prítomnými pri tejto svätej obete a zo zvyšku z týchto darov na obetu sa robili pre všetkých prítomných "agapé". Aj sv.Cyprián napomína duchovenstvo, aby pamätali na tých, ktorí zomierajú, aby sa mohla spomínať ich pamiatka medzi mučeníkmi a tak sláviť ich a dávať za nich od nás vďakyvzdávania a obety.

Po skončení kladenia častíc kňaz berie kadidelnicu a kladie tymián na uhlie a požehnáva ho ako duchovnú ľubovôňu, prosiac prijať ho na nebeský žertvenik a poslať milosť Svätého Ducha. Ako píše sv. apoštol Ján v /Zjv 8,3/, videl na nebi zlatý prestol, ku ktorému vystupoval tymián, t.j. modlitby svätých /Zjv 5,8/, jeho dym sa vznášal k Bohu. Ako píše sv. Irenej Lyonský v 4. knihe o herézach, hl. 34, že existuje prestol na nebesiach, naše modlitby a obety sú naň nasmerované. Sv. Ján Zlatoústy /K Židom, hl. 11/, píše o tomto prestole: "Hore máme svätyňu, hore veľkňaza, hore obetu. Nech prinášame také žertvy, ktoré sa môžu vznášať na tento prestol." Okiadza hviezdu a pokrovce a stavia hviezdu na diskos nad dary: 1. aby sa pokrovce nedotýkali svätého chleba, 2. lebo ona predstavuje hviezdu, ktorá zasvietila nad novonarodeným Spasiteľom v Betleheme. Potom sa pokrýva diskos a čaša pokrovcami: 1. z ostražitosti, 2. na oslavu toho, že sila a všemohúcnosť Ježiša Krista od prvých rokov jeho života do čias, keď Boh Otec vydal o ňom svedectvo /Mt 3,17/, boli ukryté pod šatom ľudského tela, ale od vzkriesenia sa jeho tajomné Posolstvo zjavilo celému svetu.

Nikolaj Kabasila /Výklad liturgie, hl. 11/: "Pokrytie darov pokrovcami a okiadzanie značí, že hoci bola skrytá sila vteleného Boha až do času zázrakov a svedectva z neba o jeho božstve / Mt 3,17/, no tí, ktorí vedeli o ňom a poznali ho, ako Bohu sa mu poklonili."
Okiadzanie svätých darov tri krát znamená: 1. pre ich posvätenie, 2. ako znak aromatických látok, ktoré boli prinesené k pochovaniu tela Ježiša Krista /Jn 19,40/, 3. spomienka na dary kadilo, myrhu, ktoré priniesli mudrci novonarodenému Kristovi /to isté spomína aj patriarcha sv. Germán/. Okiadzaním kňaz ďakuje a oslavuje Boha za tajomstvo vtelenia, utrpenia a vykúpenia: "Požehnaný Boh náš, ktorému sa tak zapáčilo". Ponúknutie, alebo predkladanie pripravených darov na obetu koná v záverečnej modlitbe, keď s nábožnosťou sa modlí a okiadza dary, hovorí modlitbu sv. Jakuba, brata Pánovho, ktorou volá k Bohu Otcovi, ktorý dal celému svetu za pokrm nebeský chlieb, Jednorodeného Syna Ježiša Krista, od ktorého sme prijali požehnanie a osvietenie /Sk 3,26 a Ef 1,3/, a prosí Ho požehnať ponúknuté dary na svoj nebeský prestol a spomenúť si na tých, ktorý priniesli dary a za ktorých sú prinesené vo svojej starostlivej prozreteľnosti.

V Barberinskom euchologióne č.336/77 / 8. stor./ sa liturgia začína predložením eucharistických darov, spojením s osobitnou modlitbou, kedy na liturgii Bazila Veľkého kňaz kladúc chlieb na diskos, čítal modlitbu: “ Bože, Bože náš...”. Potom diakon okiadza oltár a chrám podľa poriadku, aby: 1. očistil zhromaždených na liturgiu od nečistôt sveta /Lv 16,12.13.16/, 2. vyhnal duchov tmy, ktorí nám chcú zlými myšlienkami zabrániť myslieť na Boha /1 Pt 2,11 a 5,8/. Sv. patriarcha Germán píše, že okiadzanie znamená čistú modlitbu dobrých skutkov, z ktorých pochádza ľubovôňa, ako hovorí sv. Pavol: “... sme Kristovou ľubovôňou pre Boha”. / 2Kor 2,15 / Toto okiadzanie na začiatku liturgie je starobylým zvykom ako svedčia aj pápež Inocent, sv. Jakub, brat Pána, Dionýz Areopagita vo svojich dielach. Vznik obradu prinesenia obetných darov v jednoduchšej forme môžeme datovať s rozvojom stavby chrámov, kde boli prinášané na určené miesto, do 4.storočia.
Použitá literatúra :
Teológ. zborník č. 18/3 - 1995, str. 56
I. Dmitrijevskij, Istoričeskoje dogmatičeskoje i tajinnstvennoje izjasnenie božestvennoj liturgii, Moskva 1993, str. 156
V. Krasnopevkov, Novaja skrižaľ, Peterburg 1899, str. 148
N. Uspenskyj, Vizanťijskaja liturgia, Bogoslovskije trudy, Moskva 1975, č. 22, str. 93
K. Nikolskyj, Ustav bogosluženia, Peterburg, 1907

LITURGIA KATECHUMENOV
Liturgia katechumenov v prvotnej cirkvi zahrňovala v sebe časti bohoslužby, ktoré predchádzali modlitbám veriacich, a to: spev žalmov, čítanie SZ a NZ, poučenia veriacich a modlitby za katechumenov, kajúcnikov a posadnutých zlými duchmi. Najprv sa pozrieme do histórie tejto časti liturgie.
Už apoštol Pavol konal "pred lámaním chleba" dlhé besedy s veriacimi o Božom slove (por. Sk 20,7-9). Vyššie spomínaný sv. mučeník a apologét Justín o liturgii píše, že v deň slnka bolo zhromaždenie na jednom mieste všetkých žijúcich kresťanov v mestách a dedinách, kde sa čítali, koľko dovoľoval čas, rozprávania apoštolov, alebo písania prorokov. Potom, keď čítajúci prestal, predsedajúci zhromaždenia prostredníctvom slova robil poučenie a napomínanie nasledovať tieto prekrásne veci. Potom všetci spolu vstali a modlili sa.

V historickom prameni Sýrskej oblasti "Testamentum Domini Nostri Jesu Christi" môžeme pozorovať sviatočnú formu liturgie ako ju nazýva spis "Oslava na úsvite". Bohoslužba sa konala skoro, aby sa skončila do východu slnka. Biskup, okolo ktorého stáli presbyteri, diakoni, ostatní klerici a národ, zvolal: "Sláva Pánovi". Národ: "Je dôstojné a správne". Biskup čítal dlhotrvajúcu modlitbu, trojnásobnú doxológiu. Národ odpovedal na prvú a druhú časť doxológie zvolaním: "Tebe zvelebujeme, Tebe dobrorečíme, Tebe ďakujeme a Teba prosíme, Bože náš", a na tretiu časť odpovedal slovom "Amen". Po doxológii spievali žalmy a štyri biblické piesne - Mojžišovu, Šalamúnovu a dve z prorokov. Po vykonaní piesní predsedajúci predniesol slávoslovie, zakončujúce sa požehnaním: "Milosť nášho Pána so všetkými vami". Národ: "I s tvojim duchom". Biskup zvolal: "Ešte zvelebujme nášho Pána". Národ: "Dôstojne a správne". Biskup zvolal: "Nech sú hore vaše srdcia". Národ: "Máme k Pánovi". Začínalo sa záverečné slávoslovie. Predsedajúci predniesol dlhú, trojnásobnú doxológiu. Po prvej a druhej časti doxológie národ odpovedal predsedajúcemu vyššie spomenutou aklamáciou a po tretej časti slovom "Amen". Po skončení doxológie sa doplnila ešte nejaká modlitba a nasledovalo čítanie z Prorokov a iné. Potom diakon, alebo presbyter čítal sv. evanjelium a potom biskup, alebo presbyter poučoval zhromaždených. Predniesla sa ešte modlitba a katechumeni, prijímajúc položenie rúk od biskupa, opúšťali modlitebné zhromaždenie. Veriaci dostávali poučenie o sviatostiach, za ktorým nasledovala eucharistia.
V "Ustanoveniach Apoštolských" (2. kniha) sa zhromaždenie začínalo čítaním Sv. Písma.

Čítal sa Pentateuch, knihy historické, poučné a šestnásť prorokov. Potom spievali žalm a pokračovali čítania - Skutky Apoštolov, listov a sv. evanjelium. Nasleduje homilia, ktorú hovorili všetci presbyteri a zakončuje biskup.
Ďalšie svedectvo je zo 4. stor., čias sv. Jána Zlatoústeho. Skôr ako biskup vyšiel na svoj trón, poklonil sa ľudu a pozdravil ich " Pokoj všetkým". Keď sa posadil na trón, začínalo sa čítanie Svätých kníh. Tiež sa responzóriovým spevom prednášali žalmy. Čítajúci na ambóne čítal názov knihy a diakon vyzýval k pozornému počúvaniu a mlčaniu. Nasledovala homília, poučenie a modlitba za katechumenov, ktorí kľačali a po prepustení odchádzali. Potom nasledovala modlitba za veriacich, kajúcnikov a za posadnutých zlými duchmi.

Ďalšie svedectvo je pútničky Etérie (5. st.) vo Svätej Zemi na sviatok Narodenia Ježiša Krista. Pri jaskyni narodenia J.K. sa konala dlhotrvajúca nočná bohoslužba, zostavená z 11. čítaní zo SZ, ktoré sa striedali so spevom žalmov. Potom nasledovala liturgia, ktorá sa začínala responzóriovým spevom 2. žalmu s jeho antifónou. Nasledovalo čítanie z listu sv. Pavla k Títovi, potom aleluja - 1. verš 109. žalmu a sv. evanjelium od Matúša.

6. storočie znamenalo v sebe začiatok nového, dlhotrvajúceho obdobia v histórii kresťanského bohoslúženia, pretože sa začali objavovať v bohoslužbe nové obrady, ktoré dopĺňali a prehlbovali zmysel tejto časti liturgie. Charakteristickou črtou nového byzantského bohoslúženia bolo prehĺbenie bohosloveckého obsahu a významu jeho obradovej stránky. V liturgii sa táto obradovosť koncentrovala okolo vchodu biskupa do chrámu a momentu prenesenia pripravených chleba a vína k prestolu. Pridanie osobitnej slávnostnosti týmto dvom momentom bolo logické a múdre. Starokresťanská liturgia slova mala za svoj cieľ počúvanie Božieho slova a spoločnou modlitbou pripraviť veriacich k dôstojnému prijatiu sv. tajomstiev. V bohosloveckom chápaní sv. Maxima Vyznavača prvý vstup biskupa do cerkvi slúži obrazom prvého príchodu vteleného Boha Ježiša Krista do tohto sveta a tak táto časť liturgie nadobúda nový myšlienkový význam. Ešte s väčšou modlitbovou sústredenosťou musel byť sprevádzaný moment prenesenia chleba a vína k prestolu, pretože ako píše sv. Maxim Vyznavač, vstupom svätých tajomstiev sa označuje dokonalejšie a tajomnejšie nové učenie a poznanie o Božom diele spásy vo vzťahu k ľuďom. Účasťou na sv. prijímaní uskutočňuje sa to stretnutie a zjednotenie s Bohom, po ktorom sa človek stáva hodným zbožštenia.

Boj s arianizmom bol jednou z príčin k zavedeniu sv. J. Zlatoústym nočných pochodov s nesením kríža a spievaním hymnov. Druhou príčinou boli rôzne biedy z nešťastí (zemetrasenie, vojny). Pochod sprevádzalo spievanie žalmov, tropárov, ekténii a čítanie modlitieb. A toto sa označovalo názvom "lítija"- prosby, modlitby. Na ceste počas pochodu mohli byť jedna, dve alebo tri zastávky, nepočítajúc konečného bodu lítijného pochodu. Odtiaľ chrám, pri vchode ktorého sa zakončovala lítija, v liturgickej literatúre dostal názov stacionálny, konečný.

Uvediem dva príklady takýchto pochodov s jednou a tromi zastávkami. Lítija v deň založenia Carihradu mala jednu zastávku. Patriarcha prišiel do Veľkej Cerkvi ( chrám sv. Sofie) tak, že vošiel bočnými dverami do Oltára a tu čítal modlitbu Trojsvätého. Speváci spievali na ambóne tropár. Počas spevu tropára pochod smeroval do cerkvi na Fórum Konštantinum. Čítala sa tu modlitba a za ňou išli tri antifóny. Prvá zo žalmu 45, druhá zo žalmu 46 s dvojitým prípevom "Aleluja". Tretia antifóna bola zo žalmu 47 s tropárom 4. hl.. Patriarcha čítal zvyčajné modlitby a požehnával ľud. Potom prokimen, apoštol, aleluja a sv. evanjelium. Diakon predniesol veľkú ekténiu a speváci spievali tropár. Speváci sa vrátili do cerkvi spievať slávoslovie, ktorým sa zakončovala lítija, čiže malé slávoslovie "Sláva i teraz". Príduc do chrámu začínali liturgiu spievaním Trojsvätého. Lítija s tromi zastávkami predstavovala pochod na deň sv. mučeníkov Sergija a Bakcha a spomienku zemetrasenia v Carihrade za cisára Justiniána v roku 525. Po utreni vo Veľkej Cerkvi patriarcha s procesiou smeroval do cerkvi Vzkriesenia. Tu spievali tri antifony. Prvá antifona zo žalmu 119 s prípevom "Pomiluj mja, Hospodi, Čelovikoľubče" a "Spasi nas, Christe Bože náš". Druhá zo žalmu 120 s prípevom "Molitvami Bohorodicy..." a tretia zo žalmu 121 s prípevom "Aleluja". Po tretej antifone sa čítala modlitba Trojsvätého a speváci spievali lítijný tropár 6. hl. "Pomiluj nas, Hospodi, pomiluj nas...". Procesia smerovala na Fórum, speváci spievali slávoslovie, diakon veľkú ekténiu a po nej spievali tropár 5. hl. Príduc do cerkvi sv. Sergija, opäť spievali slávoslovie s tropárom 5. hl., potom Trojsväté a začala liturgia.
Pred začiatkom samotnej liturgie katechumenov kňaz s diakonom pristupujú pred prestol a modlia sa so zdvihnutými rukami (1 Tim 2,8), zvolávajúc Sv. Ducha k dôstojnému vykonaniu nasledujúceho činu. Lebo Sv. Duch je učiteľ a vychovávateľ modlitby (Rim 2,8). Potom vyznávajú Božie meno tým, že radostným spevom anjelov vzdávajú slávu Bohu (Lk 2,14), ktorý blahosklonne zmieril pozemských s nebeskými (Kol 1,20) skrze tajomstvo vtelenia Ježiša Krista, ktoré teraz tiež budú spomínať. Modlia sa k Nemu inšpirovanými slovami 50. žalmu, aby im daroval silu a výrečnosť skrze pôsobenie Sv. Ducha, podobne ako sa modlí sv. Pavol :"... aby mi bola daná reč, keď otvorím ústa, a aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia (Ef 6, 19). Ako svedčí sv. Ján Zlatoústy, že slavoslovie " Sláva vo vyšnich Bohu i na zemli mir, v čelovicich blahovolenie" sa v prvotnej Cirkvi spievalo na liturgii veriacich pred samotným sv. prijímaním.
Pred zvolaním kňaza " Požehnané kráľovstvo..." sa odkrýva Oltár odtiahnutím závesu. U nás to bolo zrušené. Sv. Ján Zlatoústy hovorí, že " keď vidíš odtiahnutý záves vo dverách Oltára, vtedy si pomysli, že sa otvárajú horné nebesia a zostupujú anjeli".

Liturgia sa začína tak, že diakon stojaci pred sv. dverami zvolá :" Požehnaj, Vladyka!". Tým oznamuje kňazovi, aby požehnal, t.j. chválil a oslavoval Boha. Liturgia sa začína slovami" Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha...", kde sa jasne rozdeľujú osoby Božstva. Sv. Germán hovorí, že kňaz na liturgii vyzdvihuje trojičnosť Boha a nie jednotu, lebo nehovorí" Požehnaný Boh..." alebo " Požehnané Božie kráľovstvo...". Zároveň vysvetľuje, že ľudia prvý krát uznali Boha v troch osobách skrze vtelenie Pána a táto liturgia uskutočňuje spomienku na vtelenie Pána a jeho smrť, preto i patrilo sa v samom začiatku zvestovať svetu a vyznávať Trojicu. Zároveň pokračuje, že kňaz robí znak kríža s evanjeliárom, nielen pre zachovanie všeobecného kresťanského zvyku začínať každý čin prežehnaním sa, ale zvlášť označujúc tým, že ním (krížom) začínajúcu bohoslužbu bude kňaz vzdávať Bohu, v troch osobách, podľa príkazu Ježiša Krista, pre ďakovné spomínanie jeho spasiteľného života, činov a smrti na kríži, touto svätou knihou zvestované.

Nasleduje veľká ekténia (ektenes megále) alebo tiež sa prekladá (synapté megále) veľké spojenie, pretože sa v nej spájajú a vypočítavajú mnohé a rôzne prosby za celú Cirkev všeobecne a oddelene za všetkých jej členov a ich potrebách. Podľa spisu Grottaferratskej bibliotéky č. 319(12.stor.) veľká ekténia spievala sa na začiatku liturgie. Podľa spisu Sinajskej bibliotéky č. 1040 (12. stor.) sa na liturgii sv. Bazila Veľkého, po vchode do Trojsvätého, a na liturgii sv. Jána Zlatoústeho spievala na začiatku. Sv. Bazil Veľký začínal liturgiu modlitbou Trojsvätého a preto najlepšie bolo umiestniť ekténiu pred Trojsvätým. Celá táto ekténia sa nachádza v liturgii sv. Klimenta (Apoštolské Ustanovenia, kn. 8, hl. 10) a zreteľne je stará a v cirkvi sa používala ešte pred sv. Bazilom Veľkým. Ako svedčí sv. Ján Zlatoústy, že to čo diakon prednáša na liturgii, je vnuknuté samým Sv. Duchom, keď ešte veriacim boli udeľované rôzne dary Ducha, medzi ktorými bol dar modlitby.
Modlime sa v pokoji k Pánovi - pomodlime sa v pokoji s Bohom, s pravou vierou v Neho, s čistým svedomím a v pokoji so všetkými blížnymi. Lebo nielen bez pravej viery v Boha a bez čistého svedomia, ale i bez vzájomného súladu s blížnymi nemôžeme pristupovať k modlitbe, ako píše sv. Pavol: "Chcem teda, aby sa muži modlili na každom mieste a dvíhali čisté ruky bez hnevu a hádok" (1 Tim 2,8)

Nasledujú prosby za nebeský pokoj a za spásu našich duší, aby Pán vložil do nás pokoj a upokojil naše svedomie a urobil nás účastníkmi Božieho pokoja: "Nechcem bratia, aby ste nevedeli, že som už veľa ráz pomýšľal ísť k vám, aby som aj u vás mal nejaké ovocie tak, ako u ostatných národov, - ale až doteraz sa mi v tom prekážalo" (Rim 15,13) "A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi" (Flp 4,7), ktorý nám daroval Ježiš Kristus, dávajúc nám službu zmierenia: "ale to všetko je od Boha, ktorý skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia" (Kor 5,18). A tak prosiac o nebeský pokoj, prosíme nielen dar, ktorý je potrebný pre dovŕšenie modlitby, no i za spásu duše a hnaný kresťanskou láskou sa nemodlíme iba za seba, ale i za spásu celej zeme a pokoj celého sveta: "Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovanie a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí. Toto je dobré a milé pred Bohom, našim Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu " (1Tim 2, 1.3-4): "Preto sa radujeme, keď sme my slabí a vy ste silní. Aj sa modlíme za to - za vaše zdokonalenie" (2 Kor 13,9).

"A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi" (Flp 4,7), o ten pokoj, ktorý ospievali anjeli pri narodení Spasiteľa: "Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle" (Lk 2,14).
Modlíme sa za dobré postavenie svätých Božích cirkví a zjednotenie všetkých, čiže modlíme sa za všetkých, ktorý nemajú s nami jednotu, komunikáciu a nepatria pravovernej Cirkvi, aby sme boli jeden duch vo zväzku pokoja: "...a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja" (Ef 4,3).
Ďalej sa modlíme tak isto za svätý chrám ..., aby Pán chránil chrám a v milosti prijímal modlitby a obety od prichádzajúcich vo viere, s vďakyvzdávaním a v božej bázni. Po prosbách za chrám, mieste modlitby, nasledujú prosby za celú hierarchiu Cirkvi - pápeža, biskupov, kňazov, diakonov a ostatných posluhujúcich v chráme, aby spoločnou modlitbou vyprosili im milosť Božiu v plnení ležiaceho na nich spoločenského slúženia.

Potom podľa slov apoštola, odkazujúc predovšetkým konať modlitby, prosby a vďakyvzdávania za všetkých ľudí a predstavených našej vlasti a strážiacich našu vlasť. Táto prosba za toto miesto, v ktorom žijeme, za každé mesto, krajinu i veriacich v ňom: "Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých! " (Ef 6,18), t.j. za ich záchranu, spásu a časné blaho pre nich.
Za priaznivé počasie ..., za tie dobrá, v ktorých človek pociťuje nedostatok od tých čias, ako bolo povedané zemi ...: "A Adamovi povedal: "Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: - Nesmieš z neho jesť! -, nech je prekliata zem pre teba: s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné byliny" (Gen 3,17-18).

Potom sa modlíme za ľud, ktorý nemôže s nami prebývať na modlitbe a potrebuje Božiu pomoc, najmä za určitých podmienok, osobitne sa modlíme za plaviacich sa a cestujúcich, aby Pán im daroval pokojnú cestu a dobré podmienky, a tiež za chorých: "Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého" (Jak 5,16), aby ich uzdravil, trpiacich a uväznených, aby zmiernil ich zármutok, daroval radosť im a za spásu všetkých. Pretože i s nami sa môžu stať a stávajú sa rôzne nešťastia, urážky, súženia, ktoré nám narušujú pokoj, blahobyt a prekážajú našej spáse, preto prosíme Boha zbaviť nás od každého zármutku, hnevu a núdze: "A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého" (Mt 6,13)
Pri zakončení prosieb diakon zvoláva k Bohu: "Zastaň sa, spas nás...". Slovom "Zastaň sa" prosí o milosť predchádzajúcu nás, t.j. o takom pôsobení Svätého Ducha, ktoré by nás podržalo a zachránilo vo všetkých nebezpečenstvách a nástrahách života, slovami "Spas nás a zmiluj sa" prosí o milosť, posilňujúcu nás v našich slabostiach a skoro prichádzajúcu k nám v činoch milých Bohu, slovom "Zachráň nás" prosí o milosť zachovávajúcu a robiacu nás hodnými, ktorá by zachovala nás v živote nepoškvrnených, voviedla do večného kráľovstva. Posledná prosba zakončená slovami "...Kristu Bohu oddajme" sa zakladá na učení apoštola Petra, ktorý prikázal veriacim odporúčať svoje duše ochrane a starostlivosti vždy blahej Prozreteľnosti: "...odporúčajú svoje duše vernému Stvoriteľovi" (1 Pt 4,19) a "Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará" (1 Pt 5,7).
Nikolaj Kabasila hovorí ohľadom spomínania Panny Márie a svätých v tejto prosbe, že spomínať svätých znamená privolávať ich a modliť sa k nim a oni nám seba samých oddajú na pomoc k všetkému, čo je nám užitočné. Na prosby sa odpovedá "Pane, zmiluj sa". Je to všeobecné zvolanie ľudstva, spoznajúc celú hĺbku svojich priestupkov a prosiac Večného Sudcu o prepáčenie: "Zmiluj sa, neodovzdávaj nás odsúdeniu a trestu". Jeden cirkevný otec hovorí, že keď kresťania spájajú svoje hlasy na vysielanie týchto zvolaní k Bohu, vtedy treba v skrúšenom srdci vyjadriť podobné prežívanie: "Pane! Nemôžeme Tebe nikdy povedať - zmiluj sa, pre príčinu množstva hriechov, ktorými nie Tvoju milosť, ale jedine Tvoj spravodlivý hnev si zaslúžime, no nadchýna nás k tomu Tvoje nevýslovné milosrdenstvo, ktoré si ty sľuboval dať všetkým volajúcim k Tebe v pravde, ktoré i my očakávame od Tvojej milosti, predkladajúc pred Teba naše potreby a prosby." Tieto i druhé prosby vzdávané v liturgii v prvotnej Cirkvi boli konané na kolenách, po odchode katechumenov, a predstavovali spoločnú modlitbu veriacich ako vidno na Liturgii Apoštolskej (Apoštolské Ustanovenia kn. 8,hl.9). Potom so všetkou vernosťou možno zakončiť, že určite túto ekténiu prednášal na začiatku liturgie, lebo po časoch sv. J. Zlatoústeho, lebo už nebolo v Cirkvi kategórie katechumenov, lebo 1., stará litirgia katechumenov začínala nie ekténiou, ale spevom žalmov 2., sv. J. Zlatoústy hovorí, že prosby boli prednášané pred veriacimi, t.j. v čase liturgie veriacich a nie katechumenov.

Po skončení veľkej ekténie začínajú sa spievať tri antifóny. V 4.stor. sa spievali antifóny počas lítijneho pochodu, no keď sa vstúpilo do stacionálneho chrámu nasledovalo Trojsväté a v 10. stor. sa javia ako integrálna súčasť liturgie. Ako uvádza Atanáz Bibliotekár (9. stor.), žalmami ktoré sa spievali spolu s hymnom "Jednorodený" boli 92., 94., 91. žalm.

Pre predstavenie si procesu formovania trojice antifón ako integrálnej časti liturgie uvádzam začiatok liturgie sv. J. Zlatoústeho z rukopisu Leningradskej knižnice( 9.-10. stor.)-Po ukončení proskomídie a okadení darov, diakon: "Blahoslovi, Vladyko !". Kňaz:" Blahosloveno načalo i carstvo...". Diakon:" Mirom Hospodu pomolimsja", kňaz modlitbu prvej antifóny" Hospodi Bože naš, jehože deržava...". Diakon:" Zastupi, spasi...". Kňaz zvolanie:" Jako podobajet..." a prvá antifóna -91. žalm. Diakon:" Paki..." a kňaz modlitbu druhej antifóny " Hospodi Bože naš, spasi ľudi...". Diakon:" Zastupi, spasi..." a kňaz zvolanie:" Jako tvoja deržava...". Druhá antifóna 92. žalm. Diakon:" Paki..." a kňaz modlitbu tretej antifóny" Iže obščija sija...". Diakon:" Zastupi..." a kňaz :" Jako blah i čelovikoľubec..." a tretia antifóna 94. žalm. Spieva sa hymnus "Jedinorodnyj Syne...". V čase spevu hymnu "Jedinorodnyj..." diakon pozdvihuje evanjeliár i kadidlo a spolu s kňazom idú pred prestol a, hľadiac na kňaza, drží evanjeliár v rukách. Kňaz číta modlitbu vchodu "Blahoditeľu i vseja tvari..." a klania sa sv. evanjeliu. Vtedy diakon hovorí:" Premudrosť, prosti" a spev "Pridijte poklonimsja...". Počas spevu tohto veršu zo žalmu kňaz sa modlí modlitbu " Trisvjataho"( odlišnú od súčasnej):" Svjate svjatych, Bože naš, Jedin svjat...". Nasleduje Trojsväté. V čase jeho spevu kňaz bozká prestol, v mysli hovoriac" Blahosloveno carstvo...". Obrátiac sa k ľudu hovorí:" Voňmim, Mir vsim". Potom nasledovalo zaspievanie prokimenu, čítanie listov alebo zo Skutkov, spev aleluja a čítanie sv. evanjelia a za tým ekténia "Rcem vsi...".

Ako základ antifón zo žalmami tvorí hymnus " Jednorodený Synu...". Keďže v tom čase neexistoval vchod s evanjeliárom v dnešnej forme a nebol zvyk klásť evanjeliár na prestol, vtedy keď nastal čas čítania Sv. kníh, z vedľajšej miestnosti, kde sa uchovávali Sv. knihy, pri Oltári, išla procesia s evanjeliárom a bola doprevádzaná spevom hymnu " Jednorodený Synu..." (8.-9. stor.). V 10. stor. sa týmto hymnom v Carihrade zakončoval vchod patriarchu. Na prelome 11.- 12. stor. sa hymnus "Jednorodený" stal pevnou súčasťou druhej antifóny a verš " Prijdite poklonimsja..."na konci tretej antifóny.
Antifóny, obsahujúce chvály vteleniu Jednorodeného Syna Božieho, posväcujú prítomných a zvolávajú milosť Svätého Ducha na nich. Sv. Ján Zlatoústy hovorí, že nie iba cez prítomné tajomstvá (eucharistia), ale i skrze spievané piesne zo žalmov prichádza Duch.
Do prvotnej cirkvi boli antifóny zavedené sv. Ignácom Bohonoscom podľa podoby chválitebných piesní, ktoré v starozákonnom chráme spievali leviti, rozdelení na dva chóry. Antifóny sú verše vybraté zo žalmov a rozdelené na tri časti, podľa čísla Sv. Trojice a spievané striedavo obidvoma chórmi. Spievaním žalmov sa začínali modlitbové zhromaždenia prvotných kresťanov, zvlášť eucharistia. To dosvedčuje sv. Dionýz Aeropagita: "...Po okadení celého chrámu sa kňaz vrátil k prestolu a začínal sväté spievanie žalmov, ktoré sú skrášlené jeho žalmovým slávoslovím." Tiež, ako píše sv. Hieroným, že po 9. hodine sa schádzalo na spoločné zhromaždenie a začínali hrmieť žalmy.

Antifóny - vyjadrujú poznanie vteleného Slova, ktoré bolo utajené mnohým ľuďom, no prorokom a praotcom ono bolo odkryté, od nich bolo očakávané a ospevované. Prečo sa toto staré proroctvo vždy spieva na začiatku liturgie, niekto to tak objasnil: "Prorocké slová spievané na začiatku liturgie, označujú čas existujúci do sv. Jána Krstiteľa. Tak, ako pripravené sväté dary, označujúce Krista, ešte nie sú do zhromaždenia prinesené a ukázané, no ležia pokryté na žertveníku, tak i antifóny vyjadrujú prvé časy príchodu Ježiša, v ktorých, hoci On i žil, no ešte od mnohých bol nepoznaný, preto bolo nevyhnutné o ňom prorokovať." Sv. German hovorí: "Antifóny sú predpovede prorokov, predpovedajúce príchod Božieho Syna na zem z Panny , ktorý je prijatý a uznaný skrze hlásanie od apoštolov. Narodil sa v posledných dňoch, aby sme ho mohli poznať, že On je Boh a Pán, Kristus."

Simeon Solúnsky hovorí, že speváci spievajú antifóny, zobrazujúc tým zástup prorokov, v ktorých najprv spievajú verše vybrané zo žalmov a potom piesne z Novej Zmluvy. Slovami žalmov zvestujú predpovedané vtelenie Slova Božieho a slovami z Novej Zmluvy poukazujú už na samotnú milosť uskutočňujúcu sa na vtelenom Ježišovi Kristovi i na všetkom, čo pre nás urobil. Preto najprv oslavujú Presvätú Bohorodičku, panensky porodiacu Krista, a prosia Ju o naše orodovanie, hovoriac - modlitbami Bohorodičky spas nás. Potom, spomínajúc svätých, sväto konajúcich v námahách, voláme ich na modlitbu. Nakoniec, velehlasne ospevujeme Prvorodeného, Vodcu i Zavŕšiteľa našej spásy, Krista, hovoriac - spas nás Synu Boží. Podľa Simeona Solúnskeho antifóny vyjadrujú proroctvá, ktoré hovorili o vtelenení Ježiša Krista, preto v deň veľkého sviatku sa osobitne vyberajú verše obsahujúce oslavované tajomstvo a v novozákonnej piesni vyrozpráva sa už uskutočnené vtelenie Ježiša Krista. Po druhej antifóne (na "I teraz") sa spieva vždy pieseň "Jednorodený Synu..." na česť Božieho Syna, ktorý sa vtelil od Svätej Bohorodičky a vždy Panny Márie. Táto pieseň pripomína čas, keď hlas Boha Otca slávnostne svedčil na Jordáne o Synovi, že On je Jeho milovaný Syn. Tento hymnus, podľa svedectva G. Kedrina, bol napísaný cisárom Justiniánom I. Veľkým v 6. st. proti heréze Nestória, ktorý tvrdil, že Panna Mária porodila nie Bohočloveka, ale len obyčajného človeka.
JEDNORODENÝ SYNU A BOŽIE SLOVO
Táto pieseň obsahuje najvyššie učenie o predvečnom rodení Božieho Syna a jeho diele, ktoré uskutočnil v tele. Druhá osoba Sv. Trojice sa volá Jednorodeným Božím Synom, pretože je rodený pred všetkými vekmi od predvečného Otca, z vnútra Božstva, jeden z jedného, jediné z jediného ( sv. Gregor Teológ), preto je odbleskom slávy a obrazom jeho podstaty ( por. Heb 1, 3). Volá sa Slovo ( Jn 1, 1), čo vyjadruje transendentný obraz jeho čistého rodenia. " Tak ako moje slovo sa rodí v mojej duši, tak je aj Syn rodený z Otca" ( sv. Ján Zlatoústy). Toto slovo je vnútorný hlas Boží a spolupodstatný rozum ( myšlienka ), skrze ktorý sú stvorené všetky veci. Je to Slovo, ktoré Otec rodí predvečne v sebe samom a je dokonalým obrazom ( pečaťou ) pravdy.

NESMRTEĽNÝ, KTORÝ SI SA PRE NAŠU SPÁSU ROZHODOL BEZ ZMENY VZIAŤ NA SEBA ĽUDSKÉ TELO ZO SVATEJ BOHORODIČKY A VŽDY PANNY MÁRIE
Kristus, ktorý je zo svojej prirodzenosti nesmrteľný, ten, ktorý je u Otca a spočíva v jeho vnútri, podľa zámeru trojosobného Božstva a pre spásu ľudí rozhodol sa prijať ľudské telo z čistej krvi nepoškvrnenej a svätej Panny Márie. Ju, Matku Božieho Slova musíme uctievať a zvelebovať ako Bohorodičku a nie ako Kristobohorodičku. Ona počala vo svojom tele Boha bez telesného oddania sa mužovi a tak pri počatí, pri narodení zostala a vždy je neporušená v čistote svojho Panenstva. "Čistá pred pôrodom, pri pôrode a po pôrode- skutočne." Takto ju pre jej bezhraničnú oddanosť a vernosť Bohu oslavuje cirkev a túto skutočnosť vyjadruje na ikonách, kde ju zobrazuje s tromi hviezdami, dve na ramenách a jedna na čele.

A STAL SA SKUTOČNÝM ČLOVEKOM
Boží Syn, ktorý je sám v sebe nemeniteľný, súhlasil a vtelil sa prijmúc obraz a podobu človeka. Aj keď si tým prisvojil cudziu prirodzenosť, nezmenil sa vo svojej Božskej prirodzenosti a nič z nej nestratil. Božstvo v ňom prebýva pevne a prijatím človečenstva sa neznižuje, práve tak, ako sa človečenstvo nerozplýva v božstve. " Nezmenil to, čím bol, pretože je nezmeniteľný, ale prijal to čím nebol" ( sv. Gregor Teológ).
BOL SI UKRIŽOVANÝ, KRISTE BOŽE, SMRŤOU SI ZVÍŤAZIL NAD SMRŤOU
Kristus svojou smrťou na kríži zničil večnú, duchovnú smrť, ktorou boli obremenení všetci ľudia. Za prestúpenie zákona sa celý ľudský rod odsúdil na večné odlúčenie od Božej slávy:" Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva..." ( Rim 3,23 ), alebo, čo je to isté, predali sa večnej smrti. Spasiteľ však svojou krvou, vyliatou na kríži, zmyl hriechy celého sveta, zbavil nás odsúdenia, zaslúžil nám ospravedlnenie a dedičstvo večného života. " On zničil smrť a zjavil život a nesmrteľnosť " ( 1 Tim 1,10 ).

JEDEN SI ZO SVATEJ TROJICE, OSLAVOVANÝ S OTCOM A SO SV. DUCHOM
Syn Boží, druhá spolupodstatná a rovnako vládnuca osoba Sv. Trojice kraľuje a je oslavovaná spolu s Otcom a Sv. Duchom, ako to sám Ježiš vo svojej veľkňazskej modlitbe vyjadril:" A teraz Ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u Teba skôr, ako bol svet, lebo si ma miloval pred stvorením sveta " ( Jn 17, 5 a 24 ).
SPAS NÁS

Týmto zvolaním a prosbou sa ukončuje hymnus, ktorý sa celý obracia k osobe Božieho Syna, oslavuje ho a prosí za našu spásu:" Jednorodený Synu, spas nás!"
Treťou antifónou k zobrazujúcim antifónam sú Blaženstvá. Sú to verše (Mt 5,3-12) vzaté z rečí Ježiša Krista, prednesenej na hore k učeníkom na začiatku Jeho účinkovania. Začínajú sa prosbou k Spasiteľovi o darovanie blaženosti:" Vo carstvii Tvojem..." a v nich sa vymenúvajú čnosti - duchovná chudoba, pokora, hlad a smäd po pravde, milosrdenstvo, čistota srdca, milovanie pokoja, veľkodušné utrpenie a prenasledovanie, potupenie pre meno Kristovo, lebo ony vytvárajú na zemi Božie kráľovstvo, formujú ľudí hodných tohto kráľovstva. Simeon Solúnsky hovorí, že ich obsah pozostáva v tom, že sa v nich sám Pán predstavuje jediný blažený, skutočne za nás strýznený miernym a pokorným srdcom, jediný spravodlivý, smädný a hladný po pravde, milosrdným, štedrým a čistým srdcom, svätým, nepoškvrneným, darcom pokoja, samotný pokoj, podľa prirodzenosti Božím Synom, kvôli pravde odvrhnutý, prenasledovaný, nespravodlivo ponižovaný, trpiaci za nás kvôli sláve svojho Otca a pre našu spásu, majúci nevýslovnú radosť a veselosť. Blaženstvá svedčia, že nasledovníci týchto čností budú potešení od Pána.
V čase spevu antifón kňaz, stojaci v Oltári, modlí sa modlitby antifón, ktorými prosí Vládcu zhliadnuť milosrdne na sv. chrám i na veriacich v ňom, zoslať na nich svoju milosť a zachovať plnosť Cirkvi a aby prijal ich prosby a obrátil ich na úžitok modliacich sa, daroval im poznanie pravdy svojho Slova k dosiahnutiu večného života. Tieto modlitby boli zostavené a uvedené sv. Bazilom Veľkým, ktoré tiež prijal aj sv. J. Zlatoústy.

Ako uvádza Barberinský rukopis ( 8.-9. stor.), s antifónami súvisia aj ich tri modlitby, ktoré sa odlišujú navzájom ich štruktúrou. Prof. Mateos vidí v týchto modlitbách zodpovedajúce tým, ktoré zhodne 19. pravidlu Laodicejského snemu, čítali sa na konci liturgie katechumenov po ich prepustení a tiež kajúcnikov, ako uvádza toto pravidlo: Je potrebné, aby najprv bola po biskupských homíliach zvlášť vykonaná modlitba za katechumenov a po ich odchode za kajúcnikov. Keď i títo prídu pre položenie ruky a odídu, vtedy treba konať tri modlitby za veriacich. Prvú v mlčanlivosti, druhú a tretiu nahlas. Potom už podávať pokoj a keď kňazi dávajú pokoj biskupovi, vtedy i veriaci si navzájom podávajú pokoj a tak sa koná sväté prinášanie. Toľko snem. Prof. Mateos píše, že tie tri modlitby, ktoré sa teraz nachádzajú v liturgii sv. Bazila Veľkého, javia sa starými modlitbami veriacich tamtej liturgie a modlitbou požehnania, ktorou sa vtedy zakončovala liturgia katechumenov. Vychádzajúc z tohto predpokladu, že pôvodne prvé miesto mala súčasná tretia modlitba a že ona v pohľade svojho pôvodného určenia nemala doxológiu. Druhé miesto zaujala súčasná prvá modlitba tretie súčasná druhá. Avšak toto pôvodné rozloženie modlitieb sa mohlo zmeniť a dostať súčasné rozloženie po sformovaní troch antifón, ktorých formovanie sa konalo postupne.

Modlitby, ktoré sa kňaz modlí potichu, v závere sú nahlas zaspievané a ľud odpovedá "Amen". Tieto zvolané zakončenia modlitieb obsahujú v sebe dôvody, prečo prosíme Boha, aby naše prosby splnil. Takémuto spôsobu modlitby nás naučil Ježiš Kristus v modlitbe "Otče náš"- ona sa zakončuje slávoslovím, vzťahujúce sa k Bohu Otcu: "Lebo Tvoje je kráľovstvo...". Potom, keď sa modlitbou vyznáva Jeho sláva, všemohúcnosť, moc a kráľovstvo, je zvolanie: "Lebo tebe patrí..." alebo "Aby sme pod ustavičnou ochranou...", keď sa vyprosuje posvätenie veriacich:" Veď ty si naše posvätenie...", keď sa dovolávame jeho milosti a štedrôt:" Lebo ty si Boh milostivý a láskavý...". Keď sa modlíme za pokoj a blaženosť zomretých:" Lebo ty si vzkriesenie a život a pokoj...". (Nikolaj Kabasila).
Ku koncu tretej antifóny býva vchod so sv. evanjeliom. Tento vchod v prvotnej cirkvi bol ustanovený na prenesenie evanjeliára z miestnosti, kde sa uchovávali posvätné veci k bohoslužbe, do zhromaždeného spoločenstva, keď prichádzal čas jeho čítania.
V 13.-14. stor. v Carihrade, obrad malého vcodu a Trojsvätého nadobúda vrcholnú formu prevedenia.
Počas vchodu pred evanjeliárom nesie sa svieca, ktorá označuje 1., Jána Krstiteľa podľa žalmu 131,17 2., s ním druhých prorokov, ktorí predpovedali príchod Ježiša Krista, ktorý je pravé svetlo, osvecujúce každého človeka prichádzajúceho na svet 3., Boží zákon, hlásaný v sv. evanjeliu, je svetlo pre naše nohy, ako povedal Ježiš:"...choďte, dokiaľ máte svetlo, aby vás nezastihla tma, lebo kto chodí po tme, nevie kam ide". ( Jn 12, 35 ).

Sv. Hieroným píše, že vo všetkých Východných Cirkvách, keď sa číta sv. evanjelium, zapaľujú sa sviece, aj pri slnečnom počasí, na znak radosti, aby sa pod obrazom vidiaceho svetla sviece ukázalo to Svetlo, o ktorom čítame v žalme 119, 105: " Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch".
Pred otvorenými cárskymi dverami kňaz modlí sa modlitbu vchodu. Táto je zložená a zavedená sv. Bazilom Veľkým, keď Oltár bol už oddelený od lode chrámu priehradami, s tým úmyslom, aby tento vchod do svätého Oltára bol predobrazom vchodu do Svätyne svätých a do samého neba. Tak ako na nebesiach sú pred Božím prestolom zástupy anjelov a archanjelov, ktorí neprestajne spievajú chvály, tak i kňaz, túžiac vojsť do svätého Oltáru ako do Svätyne svätých a do neba, aby priniesol Pánovi obetu chvály a vďaky, modlí sa, aby spolu s anjelmi oslavoval božiu dobrotu a hneď za tým začína oslavovať Boha trojsvätou piesňou - " Svätý Bože...".

Vchod s evanjeliárom zobrazuje putovanie Ježiša Krista na hlásanie Posolstva. Sv. evanjelium predstavuje osobu samotného Ježiša Krista. Sv. Germán hovorí, že zobrazuje prvý príchod Ježiša Krista na svet. Diakon alebo kňaz zvolá:" Premudrosť, prosti". V prvotnej Cirkvi týmto zvolaním dávalo sa vedieť, aby kresťania, sediaci v chráme, vstali zo svojich miest a pozorne prenikli do tej múdrosti a tých nasledujúcich poučení, ktoré objasňovali sv. evanjelium. Nikolaj Kabasila píše, že slová "Premudrosť, prosti" pripomínajú nám, aby sme skrze vidiace a počuté konané činy v liturgii rozumeli a pochopili v nich skrytú Božiu múdrosť a stáli priamo, jednoducho, aj keď s námahou, lebo chceme pristúpiť k Bohu a jeho Tajomstvám. Preto nie s nedbanlivosťou, no so všetkou dôkladnosťou a nábožnosťou musíme konať všetko, čo rozprávame, počúvame, pozeráme, keď sme hodní týchto sv. Tajomstiev. Prvým znakom tejto našej dôkladnosti a nábožnosti je priama a bedliaca pozícia nášho tela. Je to múdrosť (sv. evanjelium), patriaca k tajomstvám uvažovania, s akou treba vnímať a počúvať uskutočňujúce sa a hovoriace Tajomstvá. Takáto je múdrosť kresťanov a takúto silu má na liturgii mnohokrát od kňaza povedané k veriacim slovo "premúdrosť" - napomínanie o takýchto uvažovaniach.
Na dni veľkých sviatkov Pánových, a to: Narodenie, Zjavenie, Stretnutie, Pascha, Nanebovstúpenie, Päťdesiatnica, Premenenie a Pozdvihnutie svätého Kríža, po zvolaní diakona "Premúdrosť, prosti" pridáva sa verš zo žalmu "Vchodnoje" - zvolanie, spievané v čase vstupu do Oltára s evanjeliárom. Ono zahrňuje: 1. Zakončenie spievaných antifón v ten deň, z ktorých potom býva aj zostavený, 2.

Slávnostný pozdrav od Cirkvi, vzdávaný Božiemu Synovi, ktorá uskutočňuje v ten deň oslavované tajomstvo z Jeho života, ktoré sa hneď spieva v tropároch. V bežné dni a nedele spieva sa "Poďte, pokloňme sa ..." , keď vidiac Božie Slovo, veriaci povzbudzujú sa spievať túto pieseň zostavenú zo žalmových spevov. Nasledujú tropáre a kondáky, oslavujúce sviatok Pána, Bohorodičky, alebo svätého dňa.

Svätý Nikolaj Solúnsky usudzuje, že ako cez nesenie Svätého Evanjelia na vchode sa predstavuje Kristus, tak po uvidení sv. evanjelia (zjavení sa Ježiša Krista) už prestávajú prorocké hlasy, spievame piesne Nového Zákona, alebo Presvätej Božej Matke, svätým, ale aj samému Kristovi. Po skončení kňaz začína vyznávať svätosť Pána zvolaním "Lebo Svätý si ..." Nasleduje Trojsväté. Ako svedčí jeden pisateľ prvotnej Cirkvi, že kňazi nevstupovali do Oltára skôr, než bol vchod s evanjeliárom a potom stojac okolo prestola spievali na oslavu Boha Trojsvätú pieseň. Tak dnes biskup vstupuje takýmto spôsobom do Oltára. V prvotnej Cirkvi začínal biskup slúžiť liturgiu až zvolaním a spievaním Trojsvätého, ako píše svätý Germán.
Sv. Ján Damascénsky (O pravej viere, kn. 3,hl.10) dáva svedectvo vzniku Trojsvätej piesne, ktorá má pôvod v Carihrade za arcibiskupa Prokla a cisára Theodózia a sestry Pulchérie. Od toho času začala sa používať neprestajne vo všetkých modlitbách. Simeon Solúnsky píše, že nasledujúc činy anjelov i my, cirkev z pohanov spievame, trojsvätú pieseň Bohu a tým ukazujeme, že tvoríme jednu cirkev založenú Kristom, a že Boh sa rovnako oslavuje anjelmi aj ľuďmi - spievanie trojsväté v klirosach označuje ľudí a spievanie v Oltári - anjelov.

Na sviatky narodenia Ježiša Krista, Zjavenia a v sobotu - Lazára a Veľkú a tiež cez Svetlý týždeň a deň Päťdesiatnice sa spieva namiesto trojsvätého "Ktorí ste v Kristovi pokrstení ..." ( Gal. 3,27), pretože v prvotnej cirkvi v tých dňoch krstili katechumenov. Pripomína sa, aké tajomstvo dostali, cirkev ich povzbudzuje zachovávať krstné sľuby, dary milosti a radostne pozdravuje a víta ich takýmto výrokom zo Sv. písma: "Ktorí ste v Kristovi pokrstení ...".
Nikolaj Kabasila píše, že táto pieseň, hoci je prijatá od anjelov, no je vybratá z kníh Sv. písma, prevzatá Kristovou cirkvou a zasvätená oslave Trojice. Slovo "svätý", ktoré spievame trikrát, je od anjelov, slová "Bože silný a nesmrteľný" sú od Dávida a pridaná prosba "zmiluj sa" je od cirkvi, poznajúcej trojicu jedného Boha.
Čo znamená pieseň Trojsvätého, píše jeden cirkevný učiteľ: "Svätý sa nazýva Pán, lebo tým sa označuje jeho dokonalosť, veľkosť a skvelosť od úbohých modiel a bôžikov, Silný - nazýva sa, lebo náš Boh je Boh bohov a Pán pánov (Dt. 10,17), Boh veľký, mocný a strašný oproti nemým a slabým modlám, Nesmrteľný - sa nazýva, lebo tie modly nemajú ducha konania a každého života, ale On v sebe samom má vždy prúdiaci prameň života a nesmrteľnosti ako hovorí Sv. Pavol: "... veď On dáva všetkým život, dych a všetko ..." ( Sk. 17,25)".
Speváci pripájajú ešte slávoslovie " Sláva Otcu i Synu i Sv. Duchu ..." na vyjadrenie toho, že pieseň trojsvätého obsahuje vyznanie všetkých osôb Sv. Trojice - Svätý Boh Otec, z ktorého sú Boh Syn a Boh Duch, Sv. silný Syn, hypostatická božia sila, Sv. nesmrteľný - Duch Sv. oživovateľ (Sv. Ján Damascenský).
Modlitba, prednesená kňazom pri speve trojsvätého " sv. Bože ... ", bola dodaná po účinkovaní sv. Bazila Veľkého a sv. Jána Zlatoústeho. Úmysel tej modlitby je, aby presvätého Boha, ktorý býva v nebesiach a tam je neprestajne oslavovaný chválospevom od cherubínov a serafínov, aby blahosklonne prijal chválu z úst veriacich, ktorí sú na zemi, ale nasledujú jeho anjelov : " sám Vládca prijmi z našich úst hriešnikov trojsvätú pieseň ... ".

Pri ukončení spevu Trojsvätého, keď nastupuje čítanie, v tom čase kňaz a biskup má dovolenie sedieť, ako rovný apoštolom podľa milosti učiteľstva a moci Sv. Ducha, a tiež ako vodca a správca cirkevného spoločenstva. Horné, vyvýšené miesta sa začali používať už v časoch samotných apoštolov, keď samotným apoštolom, ktorí boli predstaviteľmi a biskupmi miestnych cirkví prináležalo z hľadiska učiteľského a pastierskeho úradu. Význam tohto svätého miesta je, že na ňom ako pastierskom a vodcovskom tróne predstaviteľov cirkevnej hierarchie, milosťou kňazstva a nebeskou hodnosťou, majúci moc v osobe samého Boha k vedeniu jeho cirkvi, k vykonávaniu sviatosti, tak i samotný horný alebo nebeský trón, na ktorom On, sediac so slávou po pravici Boha Otca vládne všetkému nebeskému a pozemskému.
Po povele diakona " Požehnaj ... " kňaz vzdáva chválu a vyznanie k Bohu, sediacemu na cherubínoch " Požehnaný si ...". Každý z konajúcich sv. liturgiu nosí v sebe obraz Ježiša Krista a smerujúc k hornému miestu predstavuje v sebe samom osobu Spasiteľa, hovoriac : "Požehnaný, ktorý prichádza ...". Tak Ho privítali židia, keď vstupoval do Jeruzalema, ako proroka, kňaza a kráľa Izraela, aby tu položil základ novej zmluvy podľa zámeru Jeho nebeského Otca. Kňaz, stojac na hornom mieste, hovorí: "Pokoj všetkým". Tak Spasiteľ pozdravil učeníkov, keď vstal z mŕtvych. Jeho príklad nasledovali apoštoli a ich nasledovníci. Ten pozdrav bol v prvotnej cirkvi všeobecným biskupským požehnaním, zvolávajúce od Pána na tých, ktorým boli zvestované, všetky dobrá, lebo pokoj vo sv. Písme má takýto význam. Týmto pozdravom sa tiež vzbudzovala sústredenosť k jednote a nábožnosti, pred každým vážnym úkonom v liturgii.

Svätý Ján Zlatoústy píše, že kňaz hovorí nie " Pokoj Vám" , ale " Pokoj všetkým ", lebo keď sme s jedným človekom v pokoji a s druhým vedieme spor, aký úžitok, a v našom rozume a duchu nebude pokoj, ak všetky naše myšlienky nebudú mierumilovné. Na inom mieste ten istý autor píše, pretože pokoj je prameň všetkých dobier, on je pôvodca radosti a ten istý pokoj pripravuje cestu láske.
Simeon Solúnsky píše: "Biskup sediaci na hornom mieste, zobrazujúc Krista, hovorí " pokoj všetkým" a tým ukazuje zjednotenie neba a zeme ako píše Sv. Pavol " On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo... " (Ef. 2,14). Slovo " pokoj ", vlastné Kristovi, je dedičstvo, ktoré On nám nechal, ktoré biskup cez tento pozdrav dáva ľuďom skrze Božie požehnanie".
Zhromaždenie odpovedá " I tvojmu duchu ". Cirkev tak prijímajúc spasiteľný a užitočný pozdrav (pokoja) od kňaza a modliac sa pozdravuje ho hovoriac " I tvojmu duchu ", aby ukázala, že jeho slúženie má byť duchovné a kňaz ku konaniu veľkých božích diel má byť osvietený Duchom zhora a odetý silou božej milosti, aby ne svojou múdrosťou, ale týmto Duchom bol vedený, pre blaho zhromaždenia.

Nasleduje prokimen, ktorý pripravuje naše myšlienky k porozumeniu božích výrokov a ukazuje význam a vážnosť toho, čo sa číta v tento významný deň. Sv. Germán píše, že prokimen označuje chór prorokov, ktorý pozerajúc duchom privítali Pána v tajomných videniach. V sv. evanjeliu sa sám Kristus predstavuje zvestovateľom. Preto tieto spevy vyjadrujú Jeho príchod a obracajú sa k nemu s výrazom oslavy a veľkosti.
Po prokimene je čítanie z apoštolských listov alebo ich skutkov. Sv. Ján Zlatoústy svedčí, že knihu Genezis čítali vo Veľkom pôste, knihu Jóbovu a proroka Jonáša počas Veľkého týždňa, udalosti utrpenia a smrti Ježiša Krista v dni Veľkého týždňa, udalosti vzkriesenia cez Svetlý týždeň a Skutky apoštolov cez celú Päťdesiatnicu.
Sv. Gregor Neocézarejský hovorí:" Keď sa číta sv. evanjelium alebo apoštolské listy buď vnímavý nie knihe alebo čítajúcemu, ale samotnému Bohu, ktorý hovorí skrze toto slovo ".
Aj sv. Ján Zlatoústy svedčí, že čítajúci pred začiatkom čítania z prorockých kníh hovorí:" Takto hovorí Boh...".
Sv. Ján Zlatoústy hovorí:" Keď sa čítajú cisárske listiny, je treba byť mlčanlivý, ale o koľko viac sa všetci musíme utíšiť a stáť s vnímavým sluchom, lebo sa majú čítať písma nie pozemské, ale samotného Pána anjelov ".
Pred čítaním sv. evanjelia sa spieva na klirose pieseň "Aleluja- chváľte Pána", bez prekladu. V apokalypse sv. Ján Teológ počul, ako na nebesiach sa oslavuje svadba Baránkova, chváliac Boha spevom "Aleluja" (Zjv 19,6-7). Tak i my túto radosť z božieho slova a tajomstva eucharistie, ktoré sú obrazom tejto svadby Baránkovej, vyjadrujeme spevom "Aleluja".

Pridávajú sa ešte verše, aby sa predlžoval spev "Aleluja", pretože je treba v tom čase okadiť celý Oltár i ostatné veci. Okiadzanie je ustanovené 1., na znak nábožnosti pred nadchádzajúcim čítaním sv. evanjelia, 2., na tajomné znamenie toho, že cez evanjeliovú blahozvesť sa milosť Sv. Ducha stala ľúbeznou vôňou srdcu človeka. Preto sv. Pavol o zvestovateľoch sv. evanjelia hovorí:"... sme Kristovou ľúbeznou vôňou..." (2 Kor 2,15).
Pred čítaním zo sv. evanjelia sa kňaz modlí modlitbu a prosí Boha, aby osvietil mysle svetlom božej rozumnosti a prítomní sa stali múdrymi v poznaní evanjeliových tajomstiev, umiestnil do ich sŕdc bázeň a nábožnosť k zákonu, aby odvrhnúc telesné túžby žili život duchovne, mysliac a konajúc iba skutky milé Bohu.
Na ambone diakon alebo kňaz hovorí:" Premúdrosť, pozorne počúvajme sv. evanjelium ". Keď ho číta diakon, predstavuje apoštolov a keď kňaz, predstavuje samotného Ježiša Krista. Čítanie sv. evanjelia ukazuje, že Premúdrosť-Kristus, predpovedaný prorokmi, čo bolo vidno zo spevu prokimena, ohlásený apoštolmi, na čo ukazovalo čítanie apoštol. listov, teraz skrze čítanie sv. evanjelia všade a všetkými je poznaný a uznaný ako Mesiáš, zjavuje sa svetu, akoby tvárou v tvár, nech tí, ktorí mu uverili a prijali, dal moc stať sa božími deťmi (Jn 1,12).

Simeon Solúnsky píše:" Samotné čítanie sv. evanjelia označuje zvestovanie posolstva sv. apoštolmi na celom svete. Preto sa najprv čítajú apoštol. listy alebo ich skutky, potom sv. evanjelium, lebo najprv boli učeníci poslaní a potom obišli celý svet, ohlasujúc blahozvesť. Sv. Germán píše, že sv. evanjelium znamená príchod Božieho Syna, aby sme Ho zreteľne videli, nie zahalene a v oblaku ako Mojžiš, ale ako pravého človeka. Cez ústa Ježiša Krista s nami rozprával Boh Otec, nie v hádankách a tiež o Ňom Otec hlasom z neba svedčí pri krste v Jordáne (Mt 3,17).
Simeon Solúnsky píše, prečo sa nečíta sv. evanjelium v Oltári, ale na ambóne- lebo apoštoli zvestovali blahozvesť vyjdúc z Jeruzalema ako zo Svätyne svätých a tiež predstavuje prázdny Kristov hrob, čím sa slová Ježiša Krista uvedené vo sv. evanjeliu mohli pravdivo ohlásiť celému svetu.
Po skončení čítaní sa začínajú úpenlivé prosby, to sú také, ktoré treba prednášať z celej duše, s hlbokou nábožnosťou. Zhromaždení, vnímajúc takými nevýslovnými vzdychmi ducha modlitby (Rim 8,26), vychádzajúcich z úst kňaza alebo diakona, sami prednášajú takéto spoločné volanie k Bohu, trikrát spievajúc "Pane, zmiluj sa". Preto všetky tieto prosby sa nazývajú mimoriadnymi, zintenzívnenými prosbami.

Počas spevu prosieb sa kňaz potichu modlí modlitbu, k zintenzívneniu všeobecných prosieb cirkvi pred božím prestolom-"Pane, Bože náš, prijmi tieto úpenlivé prosby...", ktorá bola zavedená sv. Bazilom Veľkým, za všetkých, ktorí sa spomínajú v prosbách a sú dôstojný prosieb.
Nasledujúce modlitby za katechumenov, ktorí sa pripravujú na vstup do Cirkvi, sú vykonávané cirkvou od čias apoštolských. Diakon spieva:"Ohlásení čakatelia na krst..."- predovšetkým ich samých povzbudzuje k modlitbe za seba samých, aby s ich starosťou o svoju dušu ich Boh spasil. Potom diakon vyzýva i veriacich modliť sa k Pánovi za katechumenov: "Veriaci, modlime sa za tých,..."- pretože, ako hovorí sv. Ján Zlatoústy, že veriaci, prijímajúci sv. tajomstvá, môžu sa modliť čistejšie a vrúcnejšie.
"Nech im otvorí evanjelium spravodlivosti"- robiac ľudí spravodlivých a schopných ospravedlniť sa na božom súde zastúpením Spasiteľa sveta. Sv. evanjelium nielen očisťuje človeka od hriechov, ale i vedie ho ku všetkým čnostiam.
"Nech ich pripojí k svojej...cirkvi"- oni sú ešte cudzí v božom dome, ešte vzdialení od spoločenstva a bratstva veriacich a Cirkev ich ešte neprijala, ako deti, do svojho materinského objatia.
Potom diakon ich vyzýva skloniť svoje hlavy, aby vyjadrili svoju pokoru a pripravenosť k prijatiu božieho požehnania. Vtedy sa potichu modlí nad nimi kňaz alebo biskup, kde prosí Boha, prebývajúceho v nebesiach, aby zhliadol na nich, ponížených pred Ním, urobiť ich hodnými znovuzrodenia, aby oni v oživujúcich vodách krstu si obmyli hriešne nečistoty, zobliekli starého človeka s jeho skutkami a žili v nepoškvrnenosti a svätosti ducha. Vo zvolaní prosí pripočítať ich k Cirkvi, aby spolu s veriacimi oslavovali trojjediného Boha.
Diakon zvolá: "Nech odídu ohlásení čakatelia na krst!". Diakon ich vyzýva, aby opustili zhromaždenie, lebo nie sú ešte členmi Cirkvi a hodný prijať toto tajomstvo eucharistie. Takisto aj kajúcnici v treste museli pre svoju nehodnosť opustiť zhromaždenie, ako hovorí sv. J. Zlatoústy. Simeon Solúnsky toto vyvedenie katechumenov tajomne pripodobňuje druhému príchodu Kristovmu a budúcemu Jeho kráľovstvu: "V tom čase sa vyvádzajú katechumeni a veriacim sa káže zostať, pretože ten čas zobrazuje čas konca sveta, keď sa zvestuje sv. evanjelium v celom svete, vtedy príde koniec a Pán pošle svojich anjelov a oddelí zlých od dobrých. Spomínajúc, tak i Cirkev káže katechumenom výjsť a zostať iba jedine veriacim".

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Svätá Božská liturgia sv. Jána Zlatoústeho