Vášňami som pochoval nádheru prvého obrazu, Spasiteľ. Ale ty ju hľadaj a nájdi, ako kedysi drachmu.
Zranil som sa a dotĺkol, hľa, nepriateľské strely, ktoré zranili moju dušu a moje telo. Hľa, moje podliatiny, hnisavé rany a zamračená tvár, tak kričia údery mojich svojvoľných vášní.
Ďalšie príbuzné slová k slovu vášeň sú tu slová „pôžitky“ a „žiadosť“ (celkom 4-krát)
Ako som len napodobnil Lamecha, dávneho vraha! Pôžitkárskymi hnutiami som zabil svoju dušu ako muža, myseľ ako mládenca, a telo ako svojho brata, podľa vraha Kaina.
Zaumienila si si svojimi žiadosťami postaviť vežu a vztýčiť pevnosť, duša, ale Budovateľ zadržal tvoje plány a zavrhol na zem tvoje chytráctva.
Ďalšie pomenovania „búrka zloby“, ktorá tak analogicky akoby hovorila o vášni: Búrka zloby ma drží v zajatí, milosrdný Pane, ale ty ako k Petrovi, aj ku mne vystri svoju ruku.

Potom je tu „smilstvo“:
Aj aj ti predkladám slzy smilnice, Milosrdný: očisť ma svojím milosrdenstvom, Spasiteľu.
Ako smilnica volám k tebe: Zhrešil som, ja sám som proti tebe zhrešil. Prijmi ako myro aj moje slzy, Spasiteľu.
Ako Dávid som sa šmykol na smilstve a poškvrnil som sa, ale aj mňa, Spasiteľ, umy v slzách.
„Nečisté myšlienky“ a „poškvrnenie mysle“ sa spomínajú v tropároch:
Skrášlil som si telesný obraz rôznymi ozdobami nečistých myšlienok, a tak sa odsudzujem.
Zabil som muža a to zranilo, zabil som mládenca a to ma dobilo, volal Lamech s plačom. A ty sa, moja duša, netrasieš, že si pošpinila svoje telo a poškvrnila svoju myseľ.

Čo hovorí o vášni kardinál Tomáš Špidlík vo svojej knihe Pramene svetla: „to, čo sa v živote opakuje, sa stáva zvykom. Zvyk je potom železná košeľa, Zvyk v dobrom je cnosť a dáva stálosť na ceste k dokonalosti. Zvyk na zlé je vášeň v zmysle pejoratívnom. Je to tiež akási stálosť, náklonnosť na zlo, preto zotročuje duchovné schopnosti smerujúce k dobru. Staroslovienske slovo strasť má rovnaký koreň so slovesom strádať, má teda podobný pôvodako grécke pathos ia latinská passio. Strádať znamená trpieť, znášať sám seba, ako vraví latinské príslovie: „Najťažšie znáša človek sám seba.“
Nadväzujúc na vášne, podstatne dosť veľký rozsah sa tu autor venuje témou, ktorá je príčinou našej hriešnej náklonnosti, a to prvým hriechom a celkove dôsledkom hriechu. Sú tu náražky na pravú prirodzenosť človeka a udalosť z prvých kapitol knihy Genezis o prvom hriechu. Celkom v ôsmich veršoch je načrtnutá táto udalosť: Roztrhal som svoj prvý odev, ktorý mi utkal Budovateľ na počiatku, a odvtedy ležím nahý.
Obliekol som si roztrhané rúcho, ktorý mi utkal Had svojou radou, a hanbím sa.
Vzhliadol som na nádheru záhrady a moja myseľ sa dala oklamať. Odvtedy ležím nahý a hanbím sa.
Stratil som svoju prvostvorenú krásu a nádheru. Teraz ležím nahý a hanbím sa.
Kožené rúcha mi ušil hriech, ktorý ma vyzliekol z prvého, Bohom utkaného odevu.
Som pokrytý odevom hanby ako figovými listami na usvedčenie vášní, ktoré ma ovládajú.
Poškvrnil som rúcho svojho tela, Spasiteľ, zašpinil som sa v obraze i podobe.

Vášňami som pochoval nádheru prvého obrazu, Spasiteľ. Ale ty ju hľadaj a nájdi, ako kedysi drachmu.
Väčšinou sa v týchto veršoch operuje so slovami odev a nahota. Pozrime sa na exegézu: „Zmienka o tom, že boli obidvaja prarodičia nahí a nehanbili sa, ukazuje na neporušené vzťahy. Tento obraz vykresľuje život dieťaťa v čistej závislosti na Bohu- Otcovi a to sa odráža aj na vzťahu muža a ženy, človeka a prírody. Je to stav bez viny.