Život so zvieratami a v nahote nie je teda akýmsi obrazom predkultúrneho stavu, podobne ako nie je historickou správou správa o záhrade v Edene. Je to zvesť nielen o našich prarodičoch, ale je to predovšetkým o nás a pre nás; je to pravda pre naše dni a pre našu zem, že Boh sa o človeka otcovsky stará, všetko mu pripravil a dal na tejto zemi, aby človek mohol žiť naplno, radostne a pokojne.“ No človek toto všetko svojou neposlušnosťou a pýchou prerušil. Vyjadruje to tropár: Roztrhal som svoj prvý odev, ktorý mi utkal Budovateľ na počiatku, a odvtedy ležím nahý.
Pýcha priviedla človeka k nahote a hanbe. „Človek sa dal nahovoriť hadom, že môže rozhodovať aj o Bohu, o dobre a zle, o živote a smrti.“ Aké ďalšie hrôzostrašné následky mal hriech vidíme na postave Lamecha: „Raz povedal Lamech svojim ženám, Ade a Sele: „Počujte môj hlas, Lamechove ženy,
nakloňte svoj sluch k mojej reči!
Zabijem muža, ktorý ma poraní, a mládenca, ktorý ma udrie.
Sedem ráz pomstený bude Kain,

Lamech však sedemdesiatsedem ráz.“ (Gn 4, 23-24)
„Pieseň Lamechova, čiže pieseň o meči, prezrádza, ako ľudstvo bez Boha mravne klesá. Už nejde o prísnu spravodlivosť, ale o pomstu: svojvoľne bude vraždiť aj pre najmenšiu urážku a ublíženie na tele. Možno, že Lamech po prvý raz držal v rukách meč, čo mu ukoval jeho syn Tubalkain, a pyšný na svoju silu a istotu prezrádza svoje ukrutné vnútro. Lamech je horší ako Kain. Kain vraždil z nenávisti a závisti, Lamech nemá skoro na to ani príčiny. Kain sa nechcel ani priznať, že zabil brata, Lamech sa vynáša nad Boha, ktorý sľúbil, že Kainovu smrť potresce sedemkrát, Lamech sa bude pomstiť krutejšie, krivdu potresce totiž až sedemdesiatsedemkrát.“
„Had zasadil človekovi túžbu po bohorovnosti.“
V hebrejčine slovo had pripomína slovo pre nahotu. Hebrejské ´a rummím znamená nahý a ´oarum znamená chytráctvo. Had nie je ničím výnimočný od ostatných zvierat, nie je na ňom nič, prečo sa ho mal báť, no je v ňom niečo diabolského.

Kniha zjavenia hovorí o hadovi: „Chytil draka, toho starého hada, ktorý je diabol a satan a sputnal ho na tisíc rokov.“ (20, 2)
A Kniha múdrosti hovorí: „závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou.“ (2, 24)
Jeho chytráctvo je práve tým, čo ho odlišuje od ostatných zvierat. Vyjadruje to aj tropár:
Vzhliadol som na nádheru záhrady a moja myseľ sa dala oklamať. Odvtedy ležím nahý a hanbím sa.
Hriech spôsobil stratu prvotného rúcha (Roztrhal som svoj prvý odev, ktorý mi utkal Budovateľ na počiatku, a odvtedy ležím nahý.), čo by sme mohli povedať, že je to obrazne povedané o blízkosti, akú mal človek pred hriechom s Bohom. Ako vieme aj z Písma, tak po hriechu sa človek začne skrývať pred Bohom. Boh hľadá človeka a človek pred ním uteká. Jeden tropár hovorí: Som pokrytý odevom hanby ako figovými listami na usvedčenie vášní, ktoré ma ovládajú.
Rabíni sa domnievali, že jedli fígy (kresťanskí maliari použili slovnú hračku: malum- zlo a malum- jablko, a tak zobrazovali storm ako jabloň). Palestínske predstavy a dodnes je to tak u Arabov, že strom- figovník je obývaný démonmi. Jedna exegéza hovorí, že človek nesiahol po lístiu tohto stromu preto, lebo sú väčšie než lístie iných stromov, ale preto, že hľadal spojenie s démonským svetom. Človek opustil Stvoriteľa, sám ostať nemôže.

Vlastne všetky verše potom vyjadrujú dôsledok hriechu ako potupné zahanbenie- nohotu. Dôsledky hriechu sú tu rôzne vykreslené- už spomínaná nahota a hanba, no jeden tropár to tak živo opisuje, keď hovorí o smrti duše: Zranil som sa a dotĺkol, hľa, nepriateľské strely, ktoré zranili moju dušu a moje telo. Hľa, moje podliatiny, hnisavé rany a zamračené tvár, tak kričia údery mojich svojvoľných vášní. Jeden otec hovoril o mužovi, ktorý na náhrobnom kameni mal napísané: „Zomrel v tridsiatke a pochovali ho v sedemdesiatke.“
Znova kardinál Tomáš Špidlík vo svojej knihe píše: „Tento stav, pochopiteľne, nemôže byť pôvodný a prirodzený. Cítime v sebe akýsi rozklad. V ňom sa potom dá pozorovať podľa sv. Augustína následok hriechu. Vôľa odoprela poslušnosť Bohu, za trest nás neposlúchajú naše vlastné náklonnosti. „Prikážem nohe, vykročí, prikážem nohe, pohne sa, ... prikážem svojej náklonnosti, nehne sa.“ Sv. Tomáš Akvinský prirovnáva slobodnú vôľu ku kráľovi, ktorý už stratil svoju moc a je hlavou slobodných občanov. Vyzve ich, oni vtedy poslúchnu, ak chcú. Obyčajne robia po svojom skôr, než o tom kráľ vie, skôr než to môže schváliť alebo zakázať. „Náklonnosť často predchádza rozum a slobodnú vôľu“ Poznáme to dobre zo skúsenosti. Chce sa nám piť, máme zlosť, radosť, chuť a odpor. Často ani sami neviem prečo. Morálka a asketika si pochopiteľne kladú závažné otázky. Je naša slobodná vôľa skutočne iba takým „konštitučným“ kráľom, ktorý stratil všetku moc? Bolo by napokon dobré, keby stále a stále potierala všetky vášne, všetky zmyslové hnutia, akoby bola zásadne zlá? Je pravda, že „komu vášeň v srdci hára, tomu nie je pomoci“? Skúsenosti z denného života nie sú povzbudivé. Často pokrčíme plecami a povieme: „Čo sa dá robiť! Je to pijan, je to človek zlostný, závistlivý. Toho už nikto nenapraví.“