Základnú zvrchovanú moc vôle však bránime vždy. Vášeň nás nikdy neprinúti úplne súhlasiť s hriechom. Ak je hnutie vášne skutočne také, že už nevieme, čo robíme, alebo ak nie sme skutočne schopní odporu, potom, pochopiteľne, robíme to, čo nechceme. Ale v tom prípade nehrešíme, aspoň nie v pravom zmysle slova. V duchu prirovnania sa dá povedať, že ulica kráľa prekričala, internovala ho v jeho paláci, ale neprinútila ho podpísať zákon proti svedomiu.
Vidíme, že nie sme úplne bezmocní a samozrejme to tak vníma i autor. Ustavičnou modlitbou k Bohu, pôstom a pokáním sa to dá. Často sa nám zdá, tak aj mne v tejto piesni, že sa to isté opakuje dookola, no Ježiš nám dáva odpoveď na to v podobenstve o neodbytnom priateľovi: „Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu pretože je mu priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje.“ (Lk 11, 8) ako aj slovami nás Ježiš vyzýva: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Lk 11, 9)

K tomu je potrebné pridať aj trpezlivosť, lebo často vidím ja v živote, že mi chýba trpezlivosť, chcel by som mať všetko naraz a Boh najlepšie vie, kedy človekovi niečo prospeje, tak ako to vyjadruje aj Kazateľ: „Všetko má svoj čas.“ (Kaz 3, 1a)
Táto pieseň sa spieva v utorok v prvý týždeň veľkého pôstu, kedy aj v utorok je pamiatka sv. Jánovi Krstiteľovi. Dvaja evanjelisti (sv. Marek a sv. Matúš) píšu o Jánovi Krstiteľovi: „Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok“ Možno je to prehnané, ale sv. Ján oblečením sa do toho rúcha akoby vyjadril svoju hriešnosť, že je úbohý a žije i hlása pokánie. V Novom zákone je on takým akoby otcom pokánia, ktoré hlásal, ale, čo je dôležité aj žil.
Ďalej je tu ďalšia významná fáza, ktorú ja tak vnímam, že je dôležitá pre mňa do života a chýba mi. Po autorovom vyznaní sa Bohu, že je hriešny a po konštatovaní, čo spravil s človekom hriech, prichádza téma sĺz, ktorá bola načrtnutá aj v prvej piesni.

Na svojom živote vidím, že som hriešny, že tu a tu som spáchal hriech a človek aj cíti zo spáchaného hriechu akýsi nepokoj, no s opravdivou ľútosťou je to už inak. Aspoň ja to tak vnímam u seba. Niekto má taký dar, že dokáže fyzicky plakať nad svojím hriechom, no hlavná je vnútorná ľútosť, vnútorný plač nad hriechmi, aby to pohlo človeka k opravdivému pokániu. Lebo často je to len niečo mechanické. Uvedomujem si, že mám volať spolu s autorom: Nemám slzy na pokánie, ani dojatie. Ty sám Spasiteľ, daruj mi ich ako Boh.
Potom nasledujú dva tropáre, ktoré hovoria o Božích činoch, ktorými Boh ukazuje človekovi lásku a starostlivosť. Hľaďte, hľaďte, ja som Boh, ktorý kedysi na púšti svojmu ľudu dával mannu ako dážď a vode dal vytrysknúť zo skaly, svojou jedinečnou pravicou a silou. Boh je prameň, ktorý jediný dáva život.
Hľaďte, hľaďte, ja som Boh. Počúvaj, moja duša, Pána, ktorý ťa volá a vzdiaľ sa od predošlého hriechu, maj bázeň pred ním ako pred nepodplatiteľným, ako pred sudcom a Bohom. Boh hľadá človeka, volá ho ako po prvom hriechu v raji.

Tento prejav lásky má byť pre nás akousi výzvou na odpoveď lásky. Aj svätý apoštol Pavol hovorí v liste: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás.“ (1Jn 4, 19)
Táto druhá pieseň kajúceho kánona končí opakovaním jedného z veršov a všimol som si, že skoro každá pieseň končí tak slávnostne, pozitívne: Hľaďte, hľaďte, ja som Boh, ktorý kedysi na púšti svojmu ľudu dával mannu ako dážď a vode dal vytrysknúť zo skaly, svojou jedinečnou pravicou a silou. Mohli by sme to prirovnať ku proroctvám z Písma, ktoré aj keď predpovedajú niekedy mnohé ťažké až hrozné veci, predsa záver je pozitívny, končí určitou nádejou, lebo Boh aj keď karhá svoj ľud, robí to kvôli jednému, chce, aby sa človek odvrátil od hriechu. Bohu koná z lásky a nejde mu o akési zúčtovanie.