Prvé tri tropáre druhej piesne vnímam akoby nejaký úvod, ktorým sa prihovára autor stvorenstvu, ktoré je obrazom Boha a potom v treťom verši aj k Bohu. Autor si uvedomuje svoju hriešnosť, no nezúfa, ale dúfajúc v Božie milosrdenstvo obracia sa a vyznáva sa Pánovi.
Počúvaj, nebo, a ja prehovorím, budem ospevovať Krista, ktorý prišiel z Panny v ľudskej prirodzenosti.
Počúvaj, nebo, a ja prehovorím. Zem všímaj si hlas, ktorý sa kajá pred Bohom a ospevuje ho.
Všimni si ma, Bože, môj Spasiteľu, svojím láskavým okom, a prijmi moje vrúcne vyznanie.

Mne hneď prišli na um dve postavy v Sv. písme. A to Šaul a Dávid. Šaul zhrešil tým, že podľa Pánovho príkazu nevykonal kliatbu nad korisťou, ktorú získal vo vojne. Dávid zhrešil tým, že smilnil s Uriášovou ženou Betsabe a poslal Uriáša na smrť, aby si ju mohol vziať za manželku. Obidvaja sa previnili proti Pánovi, no jeden bol ospravedlnený a druhý nie. Šaulovi neišlo o Boha, ale išlo mu o to, aby vyzeral dobre pred ľuďmi. Dávidov šlo o Boha a v tomto úmysle je aj prameň odpustenia. Obidvaja volali k Pánovi, no iba jeden bol ospravedlnený, podobne ako je to aj u evanjelistu Lukáša v Podobenstve o farizejovi a mýtnikovi.
Hĺbka ľútosti a pokánia je vlastne sprevádzaná celým kánonom a aj refrénom: Zmiluj sa nado mnou, Bože, zmiluj sa nado mnou.
Vyjadruje to aj tropár: Všimni si ma, Bože, môj Spasiteľu, svojím láskavým okom, a prijmi moje vrúcne volanie ako aj nasledujúca: Zhrešil som viac ako všetci ľudia, ja sám som zhrešil proti tebe, ale ako Boh sa zľutuj nad svojím stvorením.
Sú tu vyjadrené veci – úbohosť človeka, ktorý hreší a jeho obrátenie sa na Boha, ktorý jediný môže odpustiť, mocne to vyjadrujú slová „ale ako Boh sa zľutuj“. Jedine Ježiš má moc pomôcť človekovi v zúfalstve a beznádeji.

Neviem, či je to v Písme, ale počul som, že najväčším hriechom je tvrdiť, že nie som hriešny, že nemám hriech. Samozrejme je to postoj pýchy, ktorým sa uzatvára človek pred Božím milosrdenstvom a milosťou, kedy človek vyjadruje jedno: Poradím si bez Boha.
Často v svojom živote sledujeme, že sa porovnávame s ostatnými, najmä vtedy ak vidíme slabosť toho druhého človeka a hovoríme si možno spolu s farizejom z už spomínaného podobenstva: „vďaka, Bože, že nie som ako on.“ Určite je to celým kánonom takto, ale v svojej piesni som si to tak najviac všimol, lebo je viacej tropárov, kde sa spomínajú niektoré osoby Starého zákona. Často počujeme, že nemáme seba porovnávať s ostatnými, ale máme sa porovnávať s Ježišom a vtedy uznáme svoju úbohosť. Avšak autor kánona robí porovnávanie. No on to robí inak a to dvojakým spôsobom:
1.negatívne osoby v SZ, tie, ktoré sú tak hodnotené, vzťahuje ich stránky na vyjadrenie svojich slabostí. Sú to rôzne hriechy: smilstvo, bratovražda, vražda, sodomia – Sodomčania, pôžitkárstvo
2.pozitívne hodnotené osoby a ich činy dáva ako vzor pre konanie a nasmerovanie na Boha.

Tak to robí v svojom živote každý človek, ktorému ide hlavne o úprimný vzťah s Bohom. Tým sa vlastne nemôže vôbec vyvyšovať a nie je tu už miesto pre pýchu.
Všimol som si v tejto piesni, prešiel som tak pohľadom ostatné piesne a dosť je to tu tak výrazne, že často sa používa slovo „vášeň“, nachádza sa celkom to slovo 8-krát v tejto piesni: Rozkošmi vášni som zatemnil krásu svojej duše a celú svoju myseľ som úplne premenil na prach.
Všetci velitelia vášni orali na mojom chrbte, predĺžili na mňa svoju neprávosť.
Som pokrytý odevom hanby ako figovými listami na usvedčenie vášní, ktoré ma ovládajú.
Svojím vášnivým a pôžitkárskym životom som sa odel do potupného a hanebne zakrvaveného rúcha.
Vpadol som do pustošenia vášní a hmotného rozkladu, a odvtedy až doteraz ma nepriateľ potupuje.
Stvárnil som beztvárnosť svojich vášní a kvôli pôžitkárskym hnutiam som stratil krásu mysle.
Vášňami som pochoval nádheru prvého obrazu, Spasiteľ. Ale ty ju hľadaj a nájdi, ako kedysi drachmu.
Zranil som sa a dotĺkol, hľa, nepriateľské strely, ktoré zranili moju dušu a moje telo. Hľa, moje podliatiny, hnisavé rany a zamračená tvár, tak kričia údery mojich svojvoľných vášní.
Ďalšie príbuzné slová k slovu vášeň sú tu slová „pôžitky“ a „žiadosť“ (celkom 4-krát)
Ako som len napodobnil Lamecha, dávneho vraha! Pôžitkárskymi hnutiami som zabil svoju dušu ako muža, myseľ ako mládenca, a telo ako svojho brata, podľa vraha Kaina.
Zaumienila si si svojimi žiadosťami postaviť vežu a vztýčiť pevnosť, duša, ale Budovateľ zadržal tvoje plány a zavrhol na zem tvoje chytráctva.
Ďalšie pomenovania „búrka zloby“, ktorá tak analogicky akoby hovorila o vášni: Búrka zloby ma drží v zajatí, milosrdný Pane, ale ty ako k Petrovi, aj ku mne vystri svoju ruku.

Potom je tu „smilstvo“:
Aj aj ti predkladám slzy smilnice, Milosrdný: očisť ma svojím milosrdenstvom, Spasiteľu.
Ako smilnica volám k tebe: Zhrešil som, ja sám som proti tebe zhrešil. Prijmi ako myro aj moje slzy, Spasiteľu.
Ako Dávid som sa šmykol na smilstve a poškvrnil som sa, ale aj mňa, Spasiteľ, umy v slzách.
„Nečisté myšlienky“ a „poškvrnenie mysle“ sa spomínajú v tropároch:
Skrášlil som si telesný obraz rôznymi ozdobami nečistých myšlienok, a tak sa odsudzujem.
Zabil som muža a to zranilo, zabil som mládenca a to ma dobilo, volal Lamech s plačom. A ty sa, moja duša, netrasieš, že si pošpinila svoje telo a poškvrnila svoju myseľ.

Čo hovorí o vášni kardinál Tomáš Špidlík vo svojej knihe Pramene svetla: „to, čo sa v živote opakuje, sa stáva zvykom. Zvyk je potom železná košeľa, Zvyk v dobrom je cnosť a dáva stálosť na ceste k dokonalosti. Zvyk na zlé je vášeň v zmysle pejoratívnom. Je to tiež akási stálosť, náklonnosť na zlo, preto zotročuje duchovné schopnosti smerujúce k dobru. Staroslovienske slovo strasť má rovnaký koreň so slovesom strádať, má teda podobný pôvodako grécke pathos ia latinská passio. Strádať znamená trpieť, znášať sám seba, ako vraví latinské príslovie: „Najťažšie znáša človek sám seba.“
Nadväzujúc na vášne, podstatne dosť veľký rozsah sa tu autor venuje témou, ktorá je príčinou našej hriešnej náklonnosti, a to prvým hriechom a celkove dôsledkom hriechu. Sú tu náražky na pravú prirodzenosť človeka a udalosť z prvých kapitol knihy Genezis o prvom hriechu. Celkom v ôsmich veršoch je načrtnutá táto udalosť: Roztrhal som svoj prvý odev, ktorý mi utkal Budovateľ na počiatku, a odvtedy ležím nahý.
Obliekol som si roztrhané rúcho, ktorý mi utkal Had svojou radou, a hanbím sa.
Vzhliadol som na nádheru záhrady a moja myseľ sa dala oklamať. Odvtedy ležím nahý a hanbím sa.
Stratil som svoju prvostvorenú krásu a nádheru. Teraz ležím nahý a hanbím sa.
Kožené rúcha mi ušil hriech, ktorý ma vyzliekol z prvého, Bohom utkaného odevu.
Som pokrytý odevom hanby ako figovými listami na usvedčenie vášní, ktoré ma ovládajú.
Poškvrnil som rúcho svojho tela, Spasiteľ, zašpinil som sa v obraze i podobe.

Vášňami som pochoval nádheru prvého obrazu, Spasiteľ. Ale ty ju hľadaj a nájdi, ako kedysi drachmu.
Väčšinou sa v týchto veršoch operuje so slovami odev a nahota. Pozrime sa na exegézu: „Zmienka o tom, že boli obidvaja prarodičia nahí a nehanbili sa, ukazuje na neporušené vzťahy. Tento obraz vykresľuje život dieťaťa v čistej závislosti na Bohu- Otcovi a to sa odráža aj na vzťahu muža a ženy, človeka a prírody. Je to stav bez viny.
Život so zvieratami a v nahote nie je teda akýmsi obrazom predkultúrneho stavu, podobne ako nie je historickou správou správa o záhrade v Edene. Je to zvesť nielen o našich prarodičoch, ale je to predovšetkým o nás a pre nás; je to pravda pre naše dni a pre našu zem, že Boh sa o človeka otcovsky stará, všetko mu pripravil a dal na tejto zemi, aby človek mohol žiť naplno, radostne a pokojne.“ No človek toto všetko svojou neposlušnosťou a pýchou prerušil. Vyjadruje to tropár: Roztrhal som svoj prvý odev, ktorý mi utkal Budovateľ na počiatku, a odvtedy ležím nahý.
Pýcha priviedla človeka k nahote a hanbe. „Človek sa dal nahovoriť hadom, že môže rozhodovať aj o Bohu, o dobre a zle, o živote a smrti.“ Aké ďalšie hrôzostrašné následky mal hriech vidíme na postave Lamecha: „Raz povedal Lamech svojim ženám, Ade a Sele: „Počujte môj hlas, Lamechove ženy,
nakloňte svoj sluch k mojej reči!
Zabijem muža, ktorý ma poraní, a mládenca, ktorý ma udrie.
Sedem ráz pomstený bude Kain,

Lamech však sedemdesiatsedem ráz.“ (Gn 4, 23-24)
„Pieseň Lamechova, čiže pieseň o meči, prezrádza, ako ľudstvo bez Boha mravne klesá. Už nejde o prísnu spravodlivosť, ale o pomstu: svojvoľne bude vraždiť aj pre najmenšiu urážku a ublíženie na tele. Možno, že Lamech po prvý raz držal v rukách meč, čo mu ukoval jeho syn Tubalkain, a pyšný na svoju silu a istotu prezrádza svoje ukrutné vnútro. Lamech je horší ako Kain. Kain vraždil z nenávisti a závisti, Lamech nemá skoro na to ani príčiny. Kain sa nechcel ani priznať, že zabil brata, Lamech sa vynáša nad Boha, ktorý sľúbil, že Kainovu smrť potresce sedemkrát, Lamech sa bude pomstiť krutejšie, krivdu potresce totiž až sedemdesiatsedemkrát.“
„Had zasadil človekovi túžbu po bohorovnosti.“
V hebrejčine slovo had pripomína slovo pre nahotu. Hebrejské ´a rummím znamená nahý a ´oarum znamená chytráctvo. Had nie je ničím výnimočný od ostatných zvierat, nie je na ňom nič, prečo sa ho mal báť, no je v ňom niečo diabolského.

Kniha zjavenia hovorí o hadovi: „Chytil draka, toho starého hada, ktorý je diabol a satan a sputnal ho na tisíc rokov.“ (20, 2)
A Kniha múdrosti hovorí: „závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou.“ (2, 24)
Jeho chytráctvo je práve tým, čo ho odlišuje od ostatných zvierat. Vyjadruje to aj tropár:
Vzhliadol som na nádheru záhrady a moja myseľ sa dala oklamať. Odvtedy ležím nahý a hanbím sa.
Hriech spôsobil stratu prvotného rúcha (Roztrhal som svoj prvý odev, ktorý mi utkal Budovateľ na počiatku, a odvtedy ležím nahý.), čo by sme mohli povedať, že je to obrazne povedané o blízkosti, akú mal človek pred hriechom s Bohom. Ako vieme aj z Písma, tak po hriechu sa človek začne skrývať pred Bohom. Boh hľadá človeka a človek pred ním uteká. Jeden tropár hovorí: Som pokrytý odevom hanby ako figovými listami na usvedčenie vášní, ktoré ma ovládajú.
Rabíni sa domnievali, že jedli fígy (kresťanskí maliari použili slovnú hračku: malum- zlo a malum- jablko, a tak zobrazovali storm ako jabloň). Palestínske predstavy a dodnes je to tak u Arabov, že strom- figovník je obývaný démonmi. Jedna exegéza hovorí, že človek nesiahol po lístiu tohto stromu preto, lebo sú väčšie než lístie iných stromov, ale preto, že hľadal spojenie s démonským svetom. Človek opustil Stvoriteľa, sám ostať nemôže.

Vlastne všetky verše potom vyjadrujú dôsledok hriechu ako potupné zahanbenie- nohotu. Dôsledky hriechu sú tu rôzne vykreslené- už spomínaná nahota a hanba, no jeden tropár to tak živo opisuje, keď hovorí o smrti duše: Zranil som sa a dotĺkol, hľa, nepriateľské strely, ktoré zranili moju dušu a moje telo. Hľa, moje podliatiny, hnisavé rany a zamračené tvár, tak kričia údery mojich svojvoľných vášní. Jeden otec hovoril o mužovi, ktorý na náhrobnom kameni mal napísané: „Zomrel v tridsiatke a pochovali ho v sedemdesiatke.“
Znova kardinál Tomáš Špidlík vo svojej knihe píše: „Tento stav, pochopiteľne, nemôže byť pôvodný a prirodzený. Cítime v sebe akýsi rozklad. V ňom sa potom dá pozorovať podľa sv. Augustína následok hriechu. Vôľa odoprela poslušnosť Bohu, za trest nás neposlúchajú naše vlastné náklonnosti. „Prikážem nohe, vykročí, prikážem nohe, pohne sa, ... prikážem svojej náklonnosti, nehne sa.“ Sv. Tomáš Akvinský prirovnáva slobodnú vôľu ku kráľovi, ktorý už stratil svoju moc a je hlavou slobodných občanov. Vyzve ich, oni vtedy poslúchnu, ak chcú. Obyčajne robia po svojom skôr, než o tom kráľ vie, skôr než to môže schváliť alebo zakázať. „Náklonnosť často predchádza rozum a slobodnú vôľu“ Poznáme to dobre zo skúsenosti. Chce sa nám piť, máme zlosť, radosť, chuť a odpor. Často ani sami neviem prečo. Morálka a asketika si pochopiteľne kladú závažné otázky. Je naša slobodná vôľa skutočne iba takým „konštitučným“ kráľom, ktorý stratil všetku moc? Bolo by napokon dobré, keby stále a stále potierala všetky vášne, všetky zmyslové hnutia, akoby bola zásadne zlá? Je pravda, že „komu vášeň v srdci hára, tomu nie je pomoci“? Skúsenosti z denného života nie sú povzbudivé. Často pokrčíme plecami a povieme: „Čo sa dá robiť! Je to pijan, je to človek zlostný, závistlivý. Toho už nikto nenapraví.“
Základnú zvrchovanú moc vôle však bránime vždy. Vášeň nás nikdy neprinúti úplne súhlasiť s hriechom. Ak je hnutie vášne skutočne také, že už nevieme, čo robíme, alebo ak nie sme skutočne schopní odporu, potom, pochopiteľne, robíme to, čo nechceme. Ale v tom prípade nehrešíme, aspoň nie v pravom zmysle slova. V duchu prirovnania sa dá povedať, že ulica kráľa prekričala, internovala ho v jeho paláci, ale neprinútila ho podpísať zákon proti svedomiu.
Vidíme, že nie sme úplne bezmocní a samozrejme to tak vníma i autor. Ustavičnou modlitbou k Bohu, pôstom a pokáním sa to dá. Často sa nám zdá, tak aj mne v tejto piesni, že sa to isté opakuje dookola, no Ježiš nám dáva odpoveď na to v podobenstve o neodbytnom priateľovi: „Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu pretože je mu priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje.“ (Lk 11, 8) ako aj slovami nás Ježiš vyzýva: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Lk 11, 9)

K tomu je potrebné pridať aj trpezlivosť, lebo často vidím ja v živote, že mi chýba trpezlivosť, chcel by som mať všetko naraz a Boh najlepšie vie, kedy človekovi niečo prospeje, tak ako to vyjadruje aj Kazateľ: „Všetko má svoj čas.“ (Kaz 3, 1a)
Táto pieseň sa spieva v utorok v prvý týždeň veľkého pôstu, kedy aj v utorok je pamiatka sv. Jánovi Krstiteľovi. Dvaja evanjelisti (sv. Marek a sv. Matúš) píšu o Jánovi Krstiteľovi: „Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok“ Možno je to prehnané, ale sv. Ján oblečením sa do toho rúcha akoby vyjadril svoju hriešnosť, že je úbohý a žije i hlása pokánie. V Novom zákone je on takým akoby otcom pokánia, ktoré hlásal, ale, čo je dôležité aj žil.
Ďalej je tu ďalšia významná fáza, ktorú ja tak vnímam, že je dôležitá pre mňa do života a chýba mi. Po autorovom vyznaní sa Bohu, že je hriešny a po konštatovaní, čo spravil s človekom hriech, prichádza téma sĺz, ktorá bola načrtnutá aj v prvej piesni.

Na svojom živote vidím, že som hriešny, že tu a tu som spáchal hriech a človek aj cíti zo spáchaného hriechu akýsi nepokoj, no s opravdivou ľútosťou je to už inak. Aspoň ja to tak vnímam u seba. Niekto má taký dar, že dokáže fyzicky plakať nad svojím hriechom, no hlavná je vnútorná ľútosť, vnútorný plač nad hriechmi, aby to pohlo človeka k opravdivému pokániu. Lebo často je to len niečo mechanické. Uvedomujem si, že mám volať spolu s autorom: Nemám slzy na pokánie, ani dojatie. Ty sám Spasiteľ, daruj mi ich ako Boh.
Potom nasledujú dva tropáre, ktoré hovoria o Božích činoch, ktorými Boh ukazuje človekovi lásku a starostlivosť. Hľaďte, hľaďte, ja som Boh, ktorý kedysi na púšti svojmu ľudu dával mannu ako dážď a vode dal vytrysknúť zo skaly, svojou jedinečnou pravicou a silou. Boh je prameň, ktorý jediný dáva život.
Hľaďte, hľaďte, ja som Boh. Počúvaj, moja duša, Pána, ktorý ťa volá a vzdiaľ sa od predošlého hriechu, maj bázeň pred ním ako pred nepodplatiteľným, ako pred sudcom a Bohom. Boh hľadá človeka, volá ho ako po prvom hriechu v raji.

Tento prejav lásky má byť pre nás akousi výzvou na odpoveď lásky. Aj svätý apoštol Pavol hovorí v liste: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás.“ (1Jn 4, 19)
Táto druhá pieseň kajúceho kánona končí opakovaním jedného z veršov a všimol som si, že skoro každá pieseň končí tak slávnostne, pozitívne: Hľaďte, hľaďte, ja som Boh, ktorý kedysi na púšti svojmu ľudu dával mannu ako dážď a vode dal vytrysknúť zo skaly, svojou jedinečnou pravicou a silou. Mohli by sme to prirovnať ku proroctvám z Písma, ktoré aj keď predpovedajú niekedy mnohé ťažké až hrozné veci, predsa záver je pozitívny, končí určitou nádejou, lebo Boh aj keď karhá svoj ľud, robí to kvôli jednému, chce, aby sa človek odvrátil od hriechu. Bohu koná z lásky a nejde mu o akési zúčtovanie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Druhá pieseň Veľkého kajúceho kánonu svätého Andreja Kretského