Prvé tri tropáre druhej piesne vnímam akoby nejaký úvod, ktorým sa prihovára autor stvorenstvu, ktoré je obrazom Boha a potom v treťom verši aj k Bohu. Autor si uvedomuje svoju hriešnosť, no nezúfa, ale dúfajúc v Božie milosrdenstvo obracia sa a vyznáva sa Pánovi.
Počúvaj, nebo, a ja prehovorím, budem ospevovať Krista, ktorý prišiel z Panny v ľudskej prirodzenosti.
Počúvaj, nebo, a ja prehovorím. Zem všímaj si hlas, ktorý sa kajá pred Bohom a ospevuje ho.
Všimni si ma, Bože, môj Spasiteľu, svojím láskavým okom, a prijmi moje vrúcne vyznanie.

Mne hneď prišli na um dve postavy v Sv. písme. A to Šaul a Dávid. Šaul zhrešil tým, že podľa Pánovho príkazu nevykonal kliatbu nad korisťou, ktorú získal vo vojne. Dávid zhrešil tým, že smilnil s Uriášovou ženou Betsabe a poslal Uriáša na smrť, aby si ju mohol vziať za manželku. Obidvaja sa previnili proti Pánovi, no jeden bol ospravedlnený a druhý nie. Šaulovi neišlo o Boha, ale išlo mu o to, aby vyzeral dobre pred ľuďmi. Dávidov šlo o Boha a v tomto úmysle je aj prameň odpustenia. Obidvaja volali k Pánovi, no iba jeden bol ospravedlnený, podobne ako je to aj u evanjelistu Lukáša v Podobenstve o farizejovi a mýtnikovi.
Hĺbka ľútosti a pokánia je vlastne sprevádzaná celým kánonom a aj refrénom: Zmiluj sa nado mnou, Bože, zmiluj sa nado mnou.
Vyjadruje to aj tropár: Všimni si ma, Bože, môj Spasiteľu, svojím láskavým okom, a prijmi moje vrúcne volanie ako aj nasledujúca: Zhrešil som viac ako všetci ľudia, ja sám som zhrešil proti tebe, ale ako Boh sa zľutuj nad svojím stvorením.
Sú tu vyjadrené veci – úbohosť človeka, ktorý hreší a jeho obrátenie sa na Boha, ktorý jediný môže odpustiť, mocne to vyjadrujú slová „ale ako Boh sa zľutuj“. Jedine Ježiš má moc pomôcť človekovi v zúfalstve a beznádeji.

Neviem, či je to v Písme, ale počul som, že najväčším hriechom je tvrdiť, že nie som hriešny, že nemám hriech. Samozrejme je to postoj pýchy, ktorým sa uzatvára človek pred Božím milosrdenstvom a milosťou, kedy človek vyjadruje jedno: Poradím si bez Boha.
Často v svojom živote sledujeme, že sa porovnávame s ostatnými, najmä vtedy ak vidíme slabosť toho druhého človeka a hovoríme si možno spolu s farizejom z už spomínaného podobenstva: „vďaka, Bože, že nie som ako on.“ Určite je to celým kánonom takto, ale v svojej piesni som si to tak najviac všimol, lebo je viacej tropárov, kde sa spomínajú niektoré osoby Starého zákona. Často počujeme, že nemáme seba porovnávať s ostatnými, ale máme sa porovnávať s Ježišom a vtedy uznáme svoju úbohosť. Avšak autor kánona robí porovnávanie. No on to robí inak a to dvojakým spôsobom:
1.negatívne osoby v SZ, tie, ktoré sú tak hodnotené, vzťahuje ich stránky na vyjadrenie svojich slabostí. Sú to rôzne hriechy: smilstvo, bratovražda, vražda, sodomia – Sodomčania, pôžitkárstvo
2.pozitívne hodnotené osoby a ich činy dáva ako vzor pre konanie a nasmerovanie na Boha.

Tak to robí v svojom živote každý človek, ktorému ide hlavne o úprimný vzťah s Bohom. Tým sa vlastne nemôže vôbec vyvyšovať a nie je tu už miesto pre pýchu.
Všimol som si v tejto piesni, prešiel som tak pohľadom ostatné piesne a dosť je to tu tak výrazne, že často sa používa slovo „vášeň“, nachádza sa celkom to slovo 8-krát v tejto piesni: Rozkošmi vášni som zatemnil krásu svojej duše a celú svoju myseľ som úplne premenil na prach.
Všetci velitelia vášni orali na mojom chrbte, predĺžili na mňa svoju neprávosť.
Som pokrytý odevom hanby ako figovými listami na usvedčenie vášní, ktoré ma ovládajú.
Svojím vášnivým a pôžitkárskym životom som sa odel do potupného a hanebne zakrvaveného rúcha.
Vpadol som do pustošenia vášní a hmotného rozkladu, a odvtedy až doteraz ma nepriateľ potupuje.
Stvárnil som beztvárnosť svojich vášní a kvôli pôžitkárskym hnutiam som stratil krásu mysle.