Jednohlasná zhoda Otcov ohľadom nejakej pravdy je isté súdidlo Božieho zjavenia.
Pojem Otec má mnohé významy v kresťanskej literatúre. Môže sa tým myslieť otec ako rodič, v duchovnom zmysle je otec človek, ktorý niekoho disponuje k nadprirodzenému životu cez sviatosť krstu alebo poučením. Podobne sa týmto titulom označuje pápež a aj biskupi. V užšom zmysle sa toto označenie vzťahuje na cirkevných mužoch, ktorí vynikali starobylosťou, pravoverným učením a svätosťou života. Na Východe čas Otcov siaha po smrť Jána Damašského ( 754), na Západe po Gregora Veľkého ( + 604) alebo po Izidora Sevilského (+ 634), niektorí hovoria, že to siaha až po scholastiku.

Otcovia mali dvojakú funkciu. Boli svedkami a učiteľmi. Svedkovia vtedy, keď podávali vieru Cirkvi vo svojom čase, kedy žili a účinkovali. Učiteľmi ich označujeme zase vtedy, keď vykladali Sväté písmo, keď približovali vzťah jednotlivých tajomstiev a bránili vieru pred bludmi. Otcovia tak majú dvojakú autoritu: historickú, čo im prináleží ako hodnoverným a učeným mužom a druhú, teologickú, čo vyplýva z toho, že ich učenie je späté s učiteľským úradom Cirkvi- magistériom.
Protestanti a modernisti im pripisujú len historickú autoritu, čisto ľudskú. Zase janseniti stoja v opačnom extréme, kde sv. Augustína vyvyšujú až nad pápežské definície. Niekde v strede je katolícka náuka, podľa ktorej jednotliví Otcovia nie sú neomylní, ale si zasluhujú autoritu na základe starobylosti, pravovernosti a učenosti. Zase všetci Otcovia (morálne ) súhlasiaci vo veciach viery a mravov sú neomylní, pretože predstavujú súdidlo Božieho zjavenia nejakej pravdy. Sú neomylní za týchto podmienok: ide o posvätnú vec (viery a mravov), učia pevne a ich súhlas je všeobecný.

Všeobecnosť spočíva priamo v predložení patristických svedectiev všetkých oblastí a storočí a nepriamo, a to predložením svedectva iba niekoľkých, ktorí vynikli natoľko autoritou a učením, že ich ostatní nasledujú ako vodcov. Súhlas ostatných Otcov sa prepokladá ak, nejaký Otec v dlhej kontroverzii s nejakým bludom obhajuje pravé učenie a on hovorí menom celej Cirkvi a Cirkev ho považuje za hlas kresťanstva.
Cirkev stále učila a aj učí, že odovzdáva náuku prijatú od svätých Otcov. II. Carihradský snem v r. 553 hovorí: „Vyznávame, že zachovávame a zvestujeme vieru, ktorá nám bola daná od počiatku skrze veľkého nášho Boha a Spasiteľa Isusa Christa, svätých otcov, a ktorú oni zvestovali celému svetu. Je to viera vyznávaná, vysvetľovaná a dosvedčovaná Cirkvou cez sv. otcov, ktorých vyznávame.“

IV. carihradský snem (869-870) hovorí: „Ako nejaké lampy vždy horiace a osvetľujúce naše kroky, ktoré sú podľa Boha, treba zachovávať definície a podanie svätých Otcov.“
Z týchto tvrdení vyplýva, že keby Otcovia sa boli mýlili, mýlila by sa aj cirkev učiaca a počúvajúca.
Taktiež kritériom zjavenej pravdy je jednohlasný súhlas teológov. Jedná sa najmä o teológov plodného obdobia 12.-13. stor. a taktiež 16. a 17. stor. Pojem teológa sa odlišuje od Otca. Nie je tu starobylosť, ani vynikajúca svätosť. Ani cirkevné schválenei sa netýka tak jednotlivého teológa, ako jednotlivých teologických škôl. Rozdiel je aj v tom, že skoro všetci Otcovia boli biskupi, kým väčšina teológov nimi nie je.

Teologické školy boli založené práve Svätou stolicou alebo aspoň schválené a aj učitelia bohosloveckých fakúlt dostavajú povolenie učiť priamo alebo nepriamo, a preto aj ich omyl by vytváral omyl aj v Božom ľude. Aj sama cirkev učiaca sa odvoláva na teológov o čom svedčí napríklad aj vienský koncil: „My však považujeme náuku, ktorá hovorí...ako pravdepodobnejšiu a súhlasnejšiu s výpoveďami Svätých i moderných učiteľov bohoslovia.“
Cirkev by neoznačila za cirkevného otca nikoho, kto by sa odchýlil od všeobecného učenie a takisto by nedovolila žiadnej škole, aby učinkovala, ak by sa nedržala pravoverného učenia, ktoré je v zhode s Tradíciou a samotným svätým písmom.
Čo sa týka pravoslávnej nezjednotenej cirkvi, tá sa tiež opiera o tradíciu Otcov, ktorá je v zhode so Svätým písmom nad čím všetkým je posobenie Svätého Ducha.
Evanjelická cirkev v období reformácie sa dosť snažila zatlačiť Tradíciu tým, že ju až postavila voči Písmu ako niečo ľudské, čo je mylné. V súčasnosti sa aj v evanjelickej teológii uznáva potreba podania pre vysvetľovanie Písma.