„Sväté písmo a Podanie sú dva pohľady jedinej skutočnosti odovzdávania Božieho slova.“
„Sväté podanie a Písmo sú teda akoby zrkadlom, v ktorom na zemi putujúca Cirkev kontempluje Boha a cez ktorého poznáva všetko , kým napokon neuvidí Boha z tváre do tváre takého, aký je (porov. 1Jn 3, 2).“
„Písmo a podanie sú teda navzájom čo najužšie spojené.“ Tridentský koncil hovorí: „Koncil si je vedomý, že táto pravda a poriadok sa nachádzajú v napísaných knihách a nenapísaných tradíciách, ktoré apoštoli prijali z Kristových úst, alebo ktoré od samých apoštolov z vnuknutia Ducha Svätého akoby z ruky do ruky sa ďalej podávali a tak prišli až k nám. Koncil nasleduje príklad pravoverných otcov, keď všetky knihy Starého a Nového zákona- veď jeden Boh je autorom obidvoch- spolu s tradíciami, ktoré sa týkajú viery a mravov, s rovnakou nábožnosťou a úctou prijíma a si uctieva, lebo pochádzajú z úst Kristových alebo sú diktované Svätým Duchom a v nepretržitej tradícii sa zachovali v Katolíckej Cirkvi.“

Obidva sú veľmi potrebné, aby sme mali pevnú istotu a jasnosť pri poznávaní Božieho zjavenia. Písmo sväté dáva Podaniu pevnú istotu, že Cirkev hlása neustále tú istú pravdu, to isté učenie, ktoré mala pri vzniku Cirkvi. „Písmo je vyjadrením ústneho podania, no ústne podanie je predpokladom a nasledujúcim výkladom Svätého písma.“
Ako sa Sväté písmo nachádza v knihách Starého a Nového zákona, takisto aj podanie je zachytené v tzv. dokumentoch. Slovo tradícia v sebe zahrňuje štvoro prvkov, a to:
1.odvodzujúcu osobu
2.moc odovzdávať
3.úkon odovzdania
4.odovzdaný predmet

Osoby odovzdávajúce tradíciu sa ustavične menia a takisto sa pominú aj úkony odovzdávania. Avšak ostávajú zvyšné dve: moc odovzdávať, ktorá sa prenáša nástupníctvom a odovzdaný predmet.
Kto je vlastne nositeľom zjavenia? Druhý vatikánsky koncil nám dáva odpoveď: Celý boží ľud je nositeľom podania. Boží ľud má akýsi cit pre vieru (sensus fidei), ktorým posudzuje, či je niečo správne alebo či to patrí do Kristovho tajomstva. Túto činnosť môže Cirkev ako celok vykonávať len v podriadenosti učiteľskému úradu Cirkvi.

Práve v potridentskej teológii sa vytvoril názor, že čo celý ľud uznáva za zjavenú pravdu, to sa má pokladať za prameň poznania. Avšak toto tiež podlieha aj kritickej norme, ktorou je Sväté písmo. Ak by tak nebolo mohli by vzniknúť vo viere nekresťanské názory, o čom nám hovoria aj skúsenosti z dejín, napríklad to boli klamné názory o čarodejniciach ako aj vojny, ktoré viedli kresťania.
Takže odovzdávaný predmet je zahrnutý v presvedčení kresťanského ľudu, ale jednak aj v dokumentoch podania, ako sú symboly viery, vieroučné aktá, vydané Rímskou stolicou, vieroučné dekréty snemov, spisy Otcov a teológov, liturgické doklady.
Tieto dokumenty môžu byť prvotné alebo druhotné. Prvotné dokumenty pochádzajú od magistéria: dekréty snemov, pápežov, symbola viery. To predstavuje prvotné súdidlo posvätného podania. Druhotné zase nepochádzajú od magistéria, ale s nimi súhlasia. Do tejto skupiny patrí súhlas cirkevných Otcov a teológov. Ich spisy sa používajú v dogmatickom dokazovaní.
Jednohlasná zhoda Otcov ohľadom nejakej pravdy je isté súdidlo Božieho zjavenia.
Pojem Otec má mnohé významy v kresťanskej literatúre. Môže sa tým myslieť otec ako rodič, v duchovnom zmysle je otec človek, ktorý niekoho disponuje k nadprirodzenému životu cez sviatosť krstu alebo poučením. Podobne sa týmto titulom označuje pápež a aj biskupi. V užšom zmysle sa toto označenie vzťahuje na cirkevných mužoch, ktorí vynikali starobylosťou, pravoverným učením a svätosťou života. Na Východe čas Otcov siaha po smrť Jána Damašského ( 754), na Západe po Gregora Veľkého ( + 604) alebo po Izidora Sevilského (+ 634), niektorí hovoria, že to siaha až po scholastiku.

Otcovia mali dvojakú funkciu. Boli svedkami a učiteľmi. Svedkovia vtedy, keď podávali vieru Cirkvi vo svojom čase, kedy žili a účinkovali. Učiteľmi ich označujeme zase vtedy, keď vykladali Sväté písmo, keď približovali vzťah jednotlivých tajomstiev a bránili vieru pred bludmi. Otcovia tak majú dvojakú autoritu: historickú, čo im prináleží ako hodnoverným a učeným mužom a druhú, teologickú, čo vyplýva z toho, že ich učenie je späté s učiteľským úradom Cirkvi- magistériom.
Protestanti a modernisti im pripisujú len historickú autoritu, čisto ľudskú. Zase janseniti stoja v opačnom extréme, kde sv. Augustína vyvyšujú až nad pápežské definície. Niekde v strede je katolícka náuka, podľa ktorej jednotliví Otcovia nie sú neomylní, ale si zasluhujú autoritu na základe starobylosti, pravovernosti a učenosti. Zase všetci Otcovia (morálne ) súhlasiaci vo veciach viery a mravov sú neomylní, pretože predstavujú súdidlo Božieho zjavenia nejakej pravdy. Sú neomylní za týchto podmienok: ide o posvätnú vec (viery a mravov), učia pevne a ich súhlas je všeobecný.

Všeobecnosť spočíva priamo v predložení patristických svedectiev všetkých oblastí a storočí a nepriamo, a to predložením svedectva iba niekoľkých, ktorí vynikli natoľko autoritou a učením, že ich ostatní nasledujú ako vodcov. Súhlas ostatných Otcov sa prepokladá ak, nejaký Otec v dlhej kontroverzii s nejakým bludom obhajuje pravé učenie a on hovorí menom celej Cirkvi a Cirkev ho považuje za hlas kresťanstva.
Cirkev stále učila a aj učí, že odovzdáva náuku prijatú od svätých Otcov. II. Carihradský snem v r. 553 hovorí: „Vyznávame, že zachovávame a zvestujeme vieru, ktorá nám bola daná od počiatku skrze veľkého nášho Boha a Spasiteľa Isusa Christa, svätých otcov, a ktorú oni zvestovali celému svetu. Je to viera vyznávaná, vysvetľovaná a dosvedčovaná Cirkvou cez sv. otcov, ktorých vyznávame.“

IV. carihradský snem (869-870) hovorí: „Ako nejaké lampy vždy horiace a osvetľujúce naše kroky, ktoré sú podľa Boha, treba zachovávať definície a podanie svätých Otcov.“
Z týchto tvrdení vyplýva, že keby Otcovia sa boli mýlili, mýlila by sa aj cirkev učiaca a počúvajúca.
Taktiež kritériom zjavenej pravdy je jednohlasný súhlas teológov. Jedná sa najmä o teológov plodného obdobia 12.-13. stor. a taktiež 16. a 17. stor. Pojem teológa sa odlišuje od Otca. Nie je tu starobylosť, ani vynikajúca svätosť. Ani cirkevné schválenei sa netýka tak jednotlivého teológa, ako jednotlivých teologických škôl. Rozdiel je aj v tom, že skoro všetci Otcovia boli biskupi, kým väčšina teológov nimi nie je.

Teologické školy boli založené práve Svätou stolicou alebo aspoň schválené a aj učitelia bohosloveckých fakúlt dostavajú povolenie učiť priamo alebo nepriamo, a preto aj ich omyl by vytváral omyl aj v Božom ľude. Aj sama cirkev učiaca sa odvoláva na teológov o čom svedčí napríklad aj vienský koncil: „My však považujeme náuku, ktorá hovorí...ako pravdepodobnejšiu a súhlasnejšiu s výpoveďami Svätých i moderných učiteľov bohoslovia.“
Cirkev by neoznačila za cirkevného otca nikoho, kto by sa odchýlil od všeobecného učenie a takisto by nedovolila žiadnej škole, aby učinkovala, ak by sa nedržala pravoverného učenia, ktoré je v zhode s Tradíciou a samotným svätým písmom.
Čo sa týka pravoslávnej nezjednotenej cirkvi, tá sa tiež opiera o tradíciu Otcov, ktorá je v zhode so Svätým písmom nad čím všetkým je posobenie Svätého Ducha.
Evanjelická cirkev v období reformácie sa dosť snažila zatlačiť Tradíciu tým, že ju až postavila voči Písmu ako niečo ľudské, čo je mylné. V súčasnosti sa aj v evanjelickej teológii uznáva potreba podania pre vysvetľovanie Písma.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Kritika posvätného podania