Svätý otec náš Mikuláš, arcibiskup, Mir-Likijskij čudotvorec

Veľká úcta, akú za dlhé stáročia požíval sv. Mikuláš medzi veriacimi obidvoch obradov je dôkazom jeho neobyčajnej svätosti a nebeskej slávy. Sv. Bonaventúra o ňom píše: „Mikuláš, vyvolený už v lone svojej matky, svätý už od detstva, bol slávou junákov, cnosťou starcov, pochvalou kňazov, slnečným svetlom biskupov. Mikuláš je ten, ktorého zázraky stali sa známe po celom svete, koho zvelebuje celá zemeguľa a všetci žijúci na nej. Denne sa množia tie zázraky a veľký Duch Boží, neprestajne koná nové a nové zázraky na zvelebenie svojho služobníka. Sv. Mikuláša oslavujú na mori, na suchu, vzývajú o pomoc vo všetkých nebezpečenstvách. Keď hrozia strašné mraky a kazí sa more, vtedy všetci so slzami prosia o pomoc sv. Mikuláša. Keď nás navštívi nešťastie, vtedy sv. Mikuláš je naším orodovníkom, a nielen ku kresťanom došla sláva jeho mena, ale aj k pohanom došla sláva mena a oni sa hromadne schádzajú na jeho oslavy. Medzi mnohými veľkými zázrakmi ktoré konal, najväčším zázrakom bol on sám.“

Ešte skôr, v siedmom storočí, mal sv. Andrej Krétsky nad hrobom sv. Mikuláša v biskupskom chráme v Likijskej Mire pochvalnú reč. Okrem iného iného povedal: „Ani tak neosvetľuje vnútro veľkolepého chrámu sviečka postavená na zlatom svietniku, ako ty, sv. Mikuláš si pravým Svetlom postavený Kristom na trón svätca, osvecoval v temnej časti sveta svoje stádo a viedol ho k nezapadajúcemu Svetlu i akoby z vysokého miesta si osvietil čistým svetlom duchovného poznania nielen blízkych, ale aj vzdialených.“
O sv. Mikulášovi máme istú správu, že v 4. stor. bol biskupom v Malej Ázii v meste Mir v Lilijskej provincii a že dlhé storočia bol všeobecne a mimoriadne uctievaný. Okrem toho existujú o sv. Mikulášovi rôzne správy a legendy.

Tieto správy o sv. Mikulášovi hovoria, že sa narodil v meste Patare, kde bol jeho strýko biskupom. Zbožný rodičia ho starostlivo vychovávali v kresťanskom duchu a strýko sa staral o jeho vzdelanosť. Po predčasnej smrti otca, keď bol Mikuláš ešte malý chlapec, rozhodol sa majetok zdedený po otcovi odovzdať na dobročinné ciele. Práve vtedy istý Patarský obyvateľ utratil všetky svoje peniaze. A pretože pre chudobu nemohol vydať svoje dcéry, ba rozhodol sa pustiť ich na zlé chodníčky, Mikuláš, aby im pomohol, jednej noci tajne hodil cez okno vrecko zlata. Takto to urobil tri krát. Dievčatá využili pomoc a vydali sa. Keď Mikuláš dával dar na veno tretí krát, otec dievčat ho zazrel a tak sa dozvedel, kto je jeho dobrodinec.

Mikuláš horlivo pracoval na spáse duší svojich veriacich a s láskou pomáhal ľuďom v núdzi, dokonca aj zázračným spôsobom. Napríklad sa zjavil vo sne cisárovi Konštantínovi a kázal mu prepustiť na slobodu troch dôstojníkov, ktorí boli nespravodlivo odsúdení na smrť.
Všetky podania o Mikulášovi svorne tvrdia, že zomrel v Likijskej Mire a tam neskôr nad jeho hrobom postavili chrám a na jeho počesť bol zasvätený zvláštny sviatok. Jeden grécky životopisec o ňom v 10. stor. napísal: „Západ tak ako aj Východ, vychvaľujúc oslavujú ho. Kde len žijú ľudia, na dedinách, či v mestách, na ostrovoch, či najvzdialenejších krajoch zeme, uctia si jeho meno a stavajú chrámy zasvätené mu s úctou. Vešajú jeho obrazy, k jeho úcte držia kázne a zasväcujú sviatky. Všetci kresťania, mladí i starí, muži i ženy, chlapci i dievčatá, si ctia jeho pamiatku a prosia, aby ich opatroval. Jeho láska, ktorú neobmedzuje žiadny čas a trvá z rodu na rod, splýva na celú zemeguľu: poznajú ju Skíti tak ako aj Indiáni i barbari, Afričania, tak aj Taliani.“

Keď sa v roku 1087 dostala Likijská Mira do rúk mohamedánov, podarilo sa talianom previesť pozostatky sv. Mikuláša do talianského mesta Bari. To spôsobilo rozšírenie úcty k sv. Mikulášovi na katolícky západ. V stredoveku bolo napríklad v Anglicku zasvätených sv. Mikulášovi 400 chrámov. Hovorí sa, že po Matke Božej maliari namaľovali viac obrazov sv. Mikuláša, ako ktoréhokoľvek iného svätca. Ako svojho zvláštneho patróna ho uctievajú a vzývajú na pomoc na Východe moreplavci a na západe deti, čo poznajú „hostinu sv. Mikuláša“ a darčeky od neho za dobré správanie. O pomoc a ochranu prosia väzni a zajatci. Všetky orodovania sa zrodili na základe dobrých skutkov a zázrakov, o ktorých hovoria správy zachované o tomto veľkom dobrodincovi a divotvorcovi.
Sv. Mikuláš je už oddávna vo veľkej úcte aj medzi našim národom. Bolo mu zasvätených mnoho farností. Na každom ikonostase a skoro v každom dome visí obraz sv. Mikuláša. Pri cirkevných bohoslužbách často spomíname sv. Mikuláša a je mu zasvätený každý štvrtok. Dobre známa je pieseň „O kto kto, Nikolaja ľubiť...“ Kto by vedel spočítať, koľko úprimných modlitieb o pomoc v rôznych potrebách vyriekli ústa nášho národa k sv. Mikulášovi.

V Ľvove pod horou, kde kedysi stál slávny kniežací zámok, dnes stojí chrám sv. Mikuláša. Hovorí sa, že jedného dňa vstúpil do chrámu malý žiak, zastal pred obrazom sv. Mikuláša a žalostne prelieval slzy. Plakal horko, pretože sa mu nedarilo v škole, hoci vo dne v noci sedel nad knihami. Našťastie vedel, kde má hľadať pomoc a útechu, v chráme, v modlitbe pred obrazom sv. Mikuláša. Tak ako to dlhé roky robieval náš zbožný národ. A svätý divotvorca vypočul modlitbu, nebeská útecha prenikla do jeho srdca, úspešne dokončil školu a po rokoch zasadol v Ľvove na biskupský stolec ako metropolita Gregor Jachimovič, významný cirkevný a národný pracovník.