Cirkev postupne formulovala pravdy viery, a s tým prišli i rôzne bludy, ktoré sa snažili zmiatnuť jej učenie. Vieme, že vtedajšia teológia bola ešte len v začiatkoch.
Všetky kruté prenasledovania Cirkvi neumožnili ani jej rast a postup.
A práve v treťom storočí po uvoľnení napätí sa súčasne s rozvojom učenia, rozvíjali aj herézy. Nemožno to vyčítať, pretože to patrilo k hľadaniu pravdy. Pevným základom sa stalo evanjelium, z ktorého vychádzali všetci. Čo bolo teda príčinou bludov?

Rozličné však boli interpretácie toho, ako chápať tú - ktorú časť zjavenia. Ani apoštolské časy sa tak isto nezaobišli bez týchto problémov, ale vidíme konanie a spoluprácu s Duchom Svätým, ktorý vedie svoju Cirkev.
Prvé problémy a otázky nastali v oblasti definovania Ježiša Krista a jeho postavenia k Otcovi, taktiež Duch Svätý a jeho „mandát”. Rozvíja sa rozumová teológia, ktorá sa snaží o rozumové poznanie zjavených právd viery a systematické poznávanie ich vzájomných vzťahoch.

Otázky, ktoré dnes nazývame náukou o Božskej trojici a Kristovým vtelením, vyvolali prvé špekulatívne skúmanie, ktoré malo za následok tak pozitívne ako i negatívne ciele. Jednoduchí ľudia sa však vyhýbali takýmto teologickým snahám, pretože boli z boku tlačený mnohobožstvami, a keďže sa z toho chceli vymaniť, držali sa pevne pravdy o jednom Bohu aj za cenu popretia iných právd. Takéto protisnahy vyvolávali heretické hlášky, ktoré sa rozhojnili ako huby po daždi, pomenované spočiatku ako monarchianizmus.
Koncom druhého a začiatkom tretieho storočia boli v monarchianizme dva protichodné smery: modalistický a dynamistický.

Modalistický prúd, ten sa podľa svojho hlavného zástancu Sabellia označoval za sabelianizmus. Sabelius pochádzal z Líbye a žil v Ríme. On hlásal formulu: jeden Boh v troch Osobách. Pod slovom „Osoba” však myslel úlohu divadelných hercov. Ten istý Boh,vraj keď vystupuje v úlohe Stvoriteľa a Vládcu, sa volá Otec, keď je v úlohe Spasiteľa, ktorý sa stal človekom, volá sa Syn a v úlohe udeľovateľa milostí Duch Svätý. Táto formulácia mala tú výhodu, že podľa nej Kristus mohol byť označovaný za pravého Boha. Súčasne však odstraňovala skutočný rozdiel medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Podľa nej Boh sa prejavuje trojakým spôsobom, a preto je označovaný troma menami. To sa však nezhoduje so Svätým písmom, v ktorom skutočná rozdielnosť aspoň Otca a Syna je jasne vyjadrená.

Preto pápež Kalixt (217-222) odsúdil Salbelia a jeho učenie. V Ríme proti nemu bojoval najmä kňaz - učenec Hypolit.
Druhý prúd monarchianizmu zachoval skutočný rozdiel medzi Otcom a Synom, ale aby nenarušil Božiu jedinosť, podriaďoval Otca Synovi. Jednotlivé systémy sa potom rôznili vo vysvetľovaní, v akom zmysle možno Krista nazvať Bohom: či Boh prebýval v človekovi, alebo obdaril Krista Božskou energiou. Už pápež Zefirín (199 - 217), Kalixtov predchodca, odsúdil tieto systémy, ale znovu a znovu sa objavovali. V druhej polovici 3.storočia jedna synoda zosadila pre toto učenie antiochijského biskupa Pavla zo Samosaty, ale zdá sa, že tieto náuky sa hlásali v Antiochii aj neskoršie, najmä učeným Luciánom, ktorý v roku 312 zomrel ako mučeník. V náukových sporoch pápež Dionýz (260 - 268) používa už výraz “jednej podstaty” Otca so Synom, pomocou ktorého neskoršie došlo k vyriešeniu tejto spornej otázky.
Cirkev zavrhla v prvej perióde blud monarchiánov , čím zdôraznila vieru v božstvo Syna a Jeho odlišnú osobu od Otca. Ale nebolo autoratívneho rozhodnutia, v akom pomere je božstvo Syna k božstvu Otca, preto vznikli rozličné náhľady. Najrozšírenejší bol náhľad, ktorý podriaďoval Syna k Otcovi, ale bez toho, že by bol popieral jeho božstvo. Splodenie Syna prinášalil do súvisu so stvorením sveta, čím bola ohrozená večnosť Jeho osobnej subsistencie, alebo pokladali Ho za menšieho od Otca od ktorého má svoju podstatu. Ale i vtedy nachádzame, najmä v rímskej cirkvi, správny náhľad o rovnosti a podstaty medzi Otcom a Synom
K rozšíreniu a zovšeobecneniu rímskeho učenia dal príležitosť spor ariánsky.