Arius

Veľké prenasledovanie za Diokleciána odvrátilo na čas pozornosť od teológie, ale aj po jeho skončení sa dogmatické spory znova vynorili. Antiochijský biskup Alexander, nástupca Petra, umučeného v roku 311, vyzval presbytera Ariusa, aby odôvodnil svoje učenie.

Arius, pôvodom z Libye, nadobudol si vzdelanie v Alexandrii a najmä v Antiochii, kde bol žiakom učeného Luciána, zakladateľa školy antiochijskej. Tu sa zoznámil medzi inými aj s Euzebiom, neskorším biskupom v Nikomedii. Bol mužom bystrého rozumu a veľkého vzdelania, a tiež neobyčajne ctibažný. Už ako diakon porušil cirkevnú disciplínu, keď sa pridal k schizmatikovi Meleciovi . Preto bol vyobcovaný, ale roku v 312 znovu ho prijali do cirk. spoločnosti a vysvätili za kňaza. Svoje mylné zmýšľanie ohľadom Syna Božieho prejavil až roku v 320, keď mu biskup Alexander vysvetľoval náuku o sv. Trojici obrazom ľudského plodenia.

Arius sa verejne postavil proti, obvinil svojho biskupa z bludu sabeliánskeho a naproti tomu rozvinul svoje subordinaciánske učenie. Keď ho jeho biskup odohnal, uchýlil sa vo vtedajšom hlavnom meste ríše Nikomedii, kde získal pre svoj blud Euzebia, Konštanciu, sestru Konštantína Veľkého. Tu napísal tiež svoje hlavné dielo ,,Thalia“. Jeho oddaným prívržencom sa stal aj cezarejský biskup a cirkevný historik Euzebius. Euzebius však po troch rokoch sa mohol vrátiť do svojho biskupstva, nakoľko sa aspoň navonok opdrobil nicejskému snemu. Usiloval sa vyslobodiť z vyhnanstva aj aria a už ho aj mali v Carihrade r. 336 späť prijať do Cirkvi, ale bezprostredne predtým náhle zomrel.

Arius si osvojil Pavlom zo Samosaty a jeho žiakom Luciánom hlásaný subordinacianizmus, teologicky ho odvôvodnil a staral sa o jeho šírenie. V jeho teologickom systéme zjavné sú i prvky gnostické, nakoľko sa pridržiaval dualistického princípu Boha a sveta, medzi ktorými stredná bytosť - Logos - je stvoriteľom sveta.

Arius bol skúsený dialektik. Jeho tézou bolo: ak Syn pochádza od Otca, musel byť čas, keď Syn ešte nejestvoval. Z toho nasleduje, že Syn nie je od večnosti, a tak nie je ani Boh. Arius mal priatelľov nielen medzi alexandrijským duchovenstvom, ale aj mimo Egypta. Medzi nimi bol i nikomedijský biskup Euzébius, ktorý tiež študoval u Luciána v Antiochii.

Alelexandrijský biskup pokladal otázku za tak vážnu, že zvolal synodu skoro sto biskupov z Egypta a Líbye, na ktorej bol Arius so svojimi spoločníkmi vyobcovaný z Cirkvi. Podľa vtedajšieho zvyku Alexander upovedomil o rozsudku všetkých biskupov. Jeho obežník, ktorý obviňoval aj Euzébia z Nikomédie, vyvolal veľké vzrušenie. Cisár Konštantín nemohol síce posúdiť tento vieroučný spor, ale záležalo mu na zachovávaní pokoja v Cirkvi, preto sa rozhodol zvolať všetkých biskupov do Nicey.

Hlavné body Ariovho učenia sú tieto:

a) Syn nie je Bohom, ale božím tvorom. Je stvorený z ničoho, nepochádza teda z podstaty otcovej a nie je s otcom rovnakej postavy.

b) Svorený je slobodnou vôľou otca z ničoho. Je teda tvorom, ale najdokonalejším medzi tvormi. Skrz neho sú stvorené všetky tvory, celý svet, nakoľko Boh nemôže vstúpiť do bezprostredného styku so svetom.

c) Syn nie je večný ako otec. Je síce stvorený pred časom, ale otec predsa má pred ním časovú prioritu. Bol čas, keď syn nebol.

d) Tak blízko stojí Bohu, že ho Boh prijal za syna. Nzýva sa synom, ale len v zmysle morálnom, ako aj ľudia nazývajú sa dietkami božími. Keď sv. písmo hovorí, že syn bol ,,splodený“, má sa tu rozumieť ,,stvorený“.

Arius si vedel získať vplyvných priateľov, ba aj sám cisársky dvor a pomocoiu týchto jeho učne sa rýchlo šírilo. Ariánizmus vylúčil so svojej teológie ľudským rozumom nepreniknuteľné učenie o sv. trojici. Táto okolnosť zdala sa lákavou a mnohým krasťanom preto, lebo mysleli, že tak sa dá šahšie získať pre kresťanstvo pohanský vzdelaný svet.

Konšantín Veľký sa usiloval rozštiepené kresťanstvo zjednotiť. Napomínal Aria i pravoverných biskupov a pokladal celý spor za neužitočnú, slovnú hádku. Keď však nedorozumenie neprestávalo, odhodlal sa cisár podohode s pápežom Silvesterom I. zvolať všeobecný cirkevný snem do Niceje r. 325. Na nicejskom sneme zložili otcovia vieroviznanie, v ktorom proti Ariovmu bludu boli namierené tieto slová: ,,Verím...i v jedného pána Ježiša Krista, jednorodeného syna Božieho a zrodeného otcom pred všetkými vekmi. Boha z Boha, svetlo zo svetla, opravdivého Boha z Boha opravdivého. Splodenéto, nie utvoreného, ejdnej postavy s otcom, skrze ktorého je všetko utvorené...“