Nicejský snem zvolal Konštantín Veľký do svojho letného sídla v Bithynii. Zišlo sa na ňom 318 biskupov zo všetkých končín kresťanského sveta. Koncilu predsedal Hosius, biskup zo španielskej Córdoby a dvaja rímski senáti. Najviac ich bolo z východu. Všetci biskupi okrem dvoch podpísali akty snemu. Podpísali ich aj Euzebiáni, pravda, len zo strachu. Koncil Nicejský zapodieval sa okrem ľudu a Arianskeho aj otázkou o svätení veľkonočných sviatkov a vyniesol 20 disciplinárnych kánonov ohľadom spätprijatia kacírov, ohľadom ustanovenia duchovných, o voľbe biskupov a pokání o otázke úrokov a pod.

Aj dnes môžme čítať, ako odsúdil Nicejský koncil tento blud : ,,...Predovšetkým sa teda v prítomnosti bohumilého kráľa Konštantína preskúmali záležitosti týkajúce sa bezbožnosti a bezprávia Aria a eho prívržencov.Jednomyseľne sme sa uzniesli, že treba anatematizovať jeho bezbožný názor a výroky aj rúhavé mená, ktoré rúhavo použil o Božom synovi , hovoriac, že ,,je z nebytia", že ,,pred svojím zrodením nebol", že ,,bol čas, keď nebol", a keď hovoril, že Boží Syn je zo svojej vlastnej moci schopný zlej i dobrej veci a keď ho nazýval stvorením a dielom. Svätý tento snem toto všetko anatematizoval a tento bezbožný názor, nezmysel a rúhavé výroky nevydržal ani len počúvať..."

/Dokumenty prvých dvoch ekumenických snemov, Kresťanská antická bibliotéka, náboženské vydavateľstvo PETRA, 1999, 46strán/

Ariáni po sneme Nicejskom
Otázka sporu sa riešila na sneme, ale spor nezaniko, ba vlastne sa len teraz začal. Cirkev musela veľa veľa bojovať, aby bol nicejský snem všeobecne uznaný. Arianizmus nicejským snemom nebol vlastne zlomaný,len na čas potlačený. Sám cisár Konštantín Veľký, hoci spočiatku jevil veľkú horlivosť, aby uviedol uznesenia nicejského snemu do života, čoskoro ochladol. Jeho chovanie viedlo k posilneniu arianizmu.Vplývala naňho i sestra Konštancia, ktorá sa otvorene zastávala Aria. Ba aj za spovedníka mal araiánskeho kňaza.

Euzebiovi z Nikomedie, ba aj starému Ariovi sa podarilo vrátiť sa z vyhnanstva.Sv. Atanáz najhorlivejšie bojoval proti arianizmu. Za cisára Konštantína Veľkého a Konštancia musel sv. Atanáz ísť 5x do vyhnanstva.

Po smrti Konštantína boli ariáni ešte odvážnejší a natoľko si vedeli získaťcisára Konštancia, že s jeho pomocou stal sa ariánizmus na Východ skoro štátnym náboženstvom.

Keďže pre roztržky veľa trpela nielen vec Cirkvi, ale aj kresťanstva, dal sa cisár pohnúť na naliehanie pápeža Júlia I. k svojmu cirkevnému snemu do Sardiky r. 343. Nedocielila sa jednota medzi stranou ortodoxnou a ariánskou.

Boj medzi nicejčanmi znovu vzplanul, keď sa stal Konštancius samovládcom Východu a západu. Ariáni zosadili tamojšieho biskupa Fotina. Pápež Liberius žiadal cisára, aby pre obnovenie pokoja zvolal novú synodu, ktorá sa skutočne zišla r. 353 v Arelate. Pápež Liberius ho zavrhol a žiadal nový snem r. 355 v Miláne. Konštancius vystupoval despoticky a niektorí sa zdráhali podpísať zavrhnutie Atanázovo, poslal cisár Hózia, Hilaria z Poitiers, Dionýza z Milána a aj pápeža Liberia do vyhnanstva. Atanáz sa zachránil útekom.

Arianizmus sa však napriek úsiliam i násilnostiam cisára dlho neudržal, ako to je zvykom u všetkých bludov, ale jeho nasledovníci sa roypŕchli na všetky strany a vytvárali nové bludné vetvy.
(anomoei alebo exukontiáti, heteruziáni, eunomiáni, homoei,homouziáni-semeriáni...)
Vznikali stále nové synody, na ktorých sa navzájom potláčali.

Cirkev sa už vo svojich začiatkoch i v tomto prípade prejavila svojim vedením Ducha Svätého a dokázala, ako i stále dokazuje, že ju pekelné brány nepremôžu. Počas dejín sa stále presviedčame, že Cirkev je postavená na skale. Hoci zažívala veľa otrasov a útokov, zachovala si svoju vernosť pravému Ježišovmu učeniu. Nikdy sa nepodarilo zlomiť ani oslabiť ani ,,opraviť" náuku Cirkvi. Ona stále učí to isté, bez omylov a aj v tom spočíva jej veľká hodnota. Vlastne, môžme byť vďační všetkým herézam, lebo vďaka nim sa hlbšie interpretujú pravdy viery.