Cirkev postupne formulovala pravdy viery, a s tým prišli i rôzne bludy, ktoré sa snažili zmiatnuť jej učenie. Vieme, že vtedajšia teológia bola ešte len v začiatkoch.
Všetky kruté prenasledovania Cirkvi neumožnili ani jej rast a postup.
A práve v treťom storočí po uvoľnení napätí sa súčasne s rozvojom učenia, rozvíjali aj herézy. Nemožno to vyčítať, pretože to patrilo k hľadaniu pravdy. Pevným základom sa stalo evanjelium, z ktorého vychádzali všetci. Čo bolo teda príčinou bludov?

Rozličné však boli interpretácie toho, ako chápať tú - ktorú časť zjavenia. Ani apoštolské časy sa tak isto nezaobišli bez týchto problémov, ale vidíme konanie a spoluprácu s Duchom Svätým, ktorý vedie svoju Cirkev.
Prvé problémy a otázky nastali v oblasti definovania Ježiša Krista a jeho postavenia k Otcovi, taktiež Duch Svätý a jeho „mandát”. Rozvíja sa rozumová teológia, ktorá sa snaží o rozumové poznanie zjavených právd viery a systematické poznávanie ich vzájomných vzťahoch.

Otázky, ktoré dnes nazývame náukou o Božskej trojici a Kristovým vtelením, vyvolali prvé špekulatívne skúmanie, ktoré malo za následok tak pozitívne ako i negatívne ciele. Jednoduchí ľudia sa však vyhýbali takýmto teologickým snahám, pretože boli z boku tlačený mnohobožstvami, a keďže sa z toho chceli vymaniť, držali sa pevne pravdy o jednom Bohu aj za cenu popretia iných právd. Takéto protisnahy vyvolávali heretické hlášky, ktoré sa rozhojnili ako huby po daždi, pomenované spočiatku ako monarchianizmus.
Koncom druhého a začiatkom tretieho storočia boli v monarchianizme dva protichodné smery: modalistický a dynamistický.

Modalistický prúd, ten sa podľa svojho hlavného zástancu Sabellia označoval za sabelianizmus. Sabelius pochádzal z Líbye a žil v Ríme. On hlásal formulu: jeden Boh v troch Osobách. Pod slovom „Osoba” však myslel úlohu divadelných hercov. Ten istý Boh,vraj keď vystupuje v úlohe Stvoriteľa a Vládcu, sa volá Otec, keď je v úlohe Spasiteľa, ktorý sa stal človekom, volá sa Syn a v úlohe udeľovateľa milostí Duch Svätý. Táto formulácia mala tú výhodu, že podľa nej Kristus mohol byť označovaný za pravého Boha. Súčasne však odstraňovala skutočný rozdiel medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Podľa nej Boh sa prejavuje trojakým spôsobom, a preto je označovaný troma menami. To sa však nezhoduje so Svätým písmom, v ktorom skutočná rozdielnosť aspoň Otca a Syna je jasne vyjadrená.

Preto pápež Kalixt (217-222) odsúdil Salbelia a jeho učenie. V Ríme proti nemu bojoval najmä kňaz - učenec Hypolit.
Druhý prúd monarchianizmu zachoval skutočný rozdiel medzi Otcom a Synom, ale aby nenarušil Božiu jedinosť, podriaďoval Otca Synovi. Jednotlivé systémy sa potom rôznili vo vysvetľovaní, v akom zmysle možno Krista nazvať Bohom: či Boh prebýval v človekovi, alebo obdaril Krista Božskou energiou. Už pápež Zefirín (199 - 217), Kalixtov predchodca, odsúdil tieto systémy, ale znovu a znovu sa objavovali. V druhej polovici 3.storočia jedna synoda zosadila pre toto učenie antiochijského biskupa Pavla zo Samosaty, ale zdá sa, že tieto náuky sa hlásali v Antiochii aj neskoršie, najmä učeným Luciánom, ktorý v roku 312 zomrel ako mučeník. V náukových sporoch pápež Dionýz (260 - 268) používa už výraz “jednej podstaty” Otca so Synom, pomocou ktorého neskoršie došlo k vyriešeniu tejto spornej otázky.
Cirkev zavrhla v prvej perióde blud monarchiánov , čím zdôraznila vieru v božstvo Syna a Jeho odlišnú osobu od Otca. Ale nebolo autoratívneho rozhodnutia, v akom pomere je božstvo Syna k božstvu Otca, preto vznikli rozličné náhľady. Najrozšírenejší bol náhľad, ktorý podriaďoval Syna k Otcovi, ale bez toho, že by bol popieral jeho božstvo. Splodenie Syna prinášalil do súvisu so stvorením sveta, čím bola ohrozená večnosť Jeho osobnej subsistencie, alebo pokladali Ho za menšieho od Otca od ktorého má svoju podstatu. Ale i vtedy nachádzame, najmä v rímskej cirkvi, správny náhľad o rovnosti a podstaty medzi Otcom a Synom
K rozšíreniu a zovšeobecneniu rímskeho učenia dal príležitosť spor ariánsky.
Arius

Veľké prenasledovanie za Diokleciána odvrátilo na čas pozornosť od teológie, ale aj po jeho skončení sa dogmatické spory znova vynorili. Antiochijský biskup Alexander, nástupca Petra, umučeného v roku 311, vyzval presbytera Ariusa, aby odôvodnil svoje učenie.

Arius, pôvodom z Libye, nadobudol si vzdelanie v Alexandrii a najmä v Antiochii, kde bol žiakom učeného Luciána, zakladateľa školy antiochijskej. Tu sa zoznámil medzi inými aj s Euzebiom, neskorším biskupom v Nikomedii. Bol mužom bystrého rozumu a veľkého vzdelania, a tiež neobyčajne ctibažný. Už ako diakon porušil cirkevnú disciplínu, keď sa pridal k schizmatikovi Meleciovi . Preto bol vyobcovaný, ale roku v 312 znovu ho prijali do cirk. spoločnosti a vysvätili za kňaza. Svoje mylné zmýšľanie ohľadom Syna Božieho prejavil až roku v 320, keď mu biskup Alexander vysvetľoval náuku o sv. Trojici obrazom ľudského plodenia.

Arius sa verejne postavil proti, obvinil svojho biskupa z bludu sabeliánskeho a naproti tomu rozvinul svoje subordinaciánske učenie. Keď ho jeho biskup odohnal, uchýlil sa vo vtedajšom hlavnom meste ríše Nikomedii, kde získal pre svoj blud Euzebia, Konštanciu, sestru Konštantína Veľkého. Tu napísal tiež svoje hlavné dielo ,,Thalia“. Jeho oddaným prívržencom sa stal aj cezarejský biskup a cirkevný historik Euzebius. Euzebius však po troch rokoch sa mohol vrátiť do svojho biskupstva, nakoľko sa aspoň navonok opdrobil nicejskému snemu. Usiloval sa vyslobodiť z vyhnanstva aj aria a už ho aj mali v Carihrade r. 336 späť prijať do Cirkvi, ale bezprostredne predtým náhle zomrel.

Arius si osvojil Pavlom zo Samosaty a jeho žiakom Luciánom hlásaný subordinacianizmus, teologicky ho odvôvodnil a staral sa o jeho šírenie. V jeho teologickom systéme zjavné sú i prvky gnostické, nakoľko sa pridržiaval dualistického princípu Boha a sveta, medzi ktorými stredná bytosť - Logos - je stvoriteľom sveta.

Arius bol skúsený dialektik. Jeho tézou bolo: ak Syn pochádza od Otca, musel byť čas, keď Syn ešte nejestvoval. Z toho nasleduje, že Syn nie je od večnosti, a tak nie je ani Boh. Arius mal priatelľov nielen medzi alexandrijským duchovenstvom, ale aj mimo Egypta. Medzi nimi bol i nikomedijský biskup Euzébius, ktorý tiež študoval u Luciána v Antiochii.

Alelexandrijský biskup pokladal otázku za tak vážnu, že zvolal synodu skoro sto biskupov z Egypta a Líbye, na ktorej bol Arius so svojimi spoločníkmi vyobcovaný z Cirkvi. Podľa vtedajšieho zvyku Alexander upovedomil o rozsudku všetkých biskupov. Jeho obežník, ktorý obviňoval aj Euzébia z Nikomédie, vyvolal veľké vzrušenie. Cisár Konštantín nemohol síce posúdiť tento vieroučný spor, ale záležalo mu na zachovávaní pokoja v Cirkvi, preto sa rozhodol zvolať všetkých biskupov do Nicey.

Hlavné body Ariovho učenia sú tieto:

a) Syn nie je Bohom, ale božím tvorom. Je stvorený z ničoho, nepochádza teda z podstaty otcovej a nie je s otcom rovnakej postavy.

b) Svorený je slobodnou vôľou otca z ničoho. Je teda tvorom, ale najdokonalejším medzi tvormi. Skrz neho sú stvorené všetky tvory, celý svet, nakoľko Boh nemôže vstúpiť do bezprostredného styku so svetom.

c) Syn nie je večný ako otec. Je síce stvorený pred časom, ale otec predsa má pred ním časovú prioritu. Bol čas, keď syn nebol.

d) Tak blízko stojí Bohu, že ho Boh prijal za syna. Nzýva sa synom, ale len v zmysle morálnom, ako aj ľudia nazývajú sa dietkami božími. Keď sv. písmo hovorí, že syn bol ,,splodený“, má sa tu rozumieť ,,stvorený“.

Arius si vedel získať vplyvných priateľov, ba aj sám cisársky dvor a pomocoiu týchto jeho učne sa rýchlo šírilo. Ariánizmus vylúčil so svojej teológie ľudským rozumom nepreniknuteľné učenie o sv. trojici. Táto okolnosť zdala sa lákavou a mnohým krasťanom preto, lebo mysleli, že tak sa dá šahšie získať pre kresťanstvo pohanský vzdelaný svet.

Konšantín Veľký sa usiloval rozštiepené kresťanstvo zjednotiť. Napomínal Aria i pravoverných biskupov a pokladal celý spor za neužitočnú, slovnú hádku. Keď však nedorozumenie neprestávalo, odhodlal sa cisár podohode s pápežom Silvesterom I. zvolať všeobecný cirkevný snem do Niceje r. 325. Na nicejskom sneme zložili otcovia vieroviznanie, v ktorom proti Ariovmu bludu boli namierené tieto slová: ,,Verím...i v jedného pána Ježiša Krista, jednorodeného syna Božieho a zrodeného otcom pred všetkými vekmi. Boha z Boha, svetlo zo svetla, opravdivého Boha z Boha opravdivého. Splodenéto, nie utvoreného, ejdnej postavy s otcom, skrze ktorého je všetko utvorené...“
Nicejský snem zvolal Konštantín Veľký do svojho letného sídla v Bithynii. Zišlo sa na ňom 318 biskupov zo všetkých končín kresťanského sveta. Koncilu predsedal Hosius, biskup zo španielskej Córdoby a dvaja rímski senáti. Najviac ich bolo z východu. Všetci biskupi okrem dvoch podpísali akty snemu. Podpísali ich aj Euzebiáni, pravda, len zo strachu. Koncil Nicejský zapodieval sa okrem ľudu a Arianskeho aj otázkou o svätení veľkonočných sviatkov a vyniesol 20 disciplinárnych kánonov ohľadom spätprijatia kacírov, ohľadom ustanovenia duchovných, o voľbe biskupov a pokání o otázke úrokov a pod.

Aj dnes môžme čítať, ako odsúdil Nicejský koncil tento blud : ,,...Predovšetkým sa teda v prítomnosti bohumilého kráľa Konštantína preskúmali záležitosti týkajúce sa bezbožnosti a bezprávia Aria a eho prívržencov.Jednomyseľne sme sa uzniesli, že treba anatematizovať jeho bezbožný názor a výroky aj rúhavé mená, ktoré rúhavo použil o Božom synovi , hovoriac, že ,,je z nebytia", že ,,pred svojím zrodením nebol", že ,,bol čas, keď nebol", a keď hovoril, že Boží Syn je zo svojej vlastnej moci schopný zlej i dobrej veci a keď ho nazýval stvorením a dielom. Svätý tento snem toto všetko anatematizoval a tento bezbožný názor, nezmysel a rúhavé výroky nevydržal ani len počúvať..."

/Dokumenty prvých dvoch ekumenických snemov, Kresťanská antická bibliotéka, náboženské vydavateľstvo PETRA, 1999, 46strán/

Ariáni po sneme Nicejskom
Otázka sporu sa riešila na sneme, ale spor nezaniko, ba vlastne sa len teraz začal. Cirkev musela veľa veľa bojovať, aby bol nicejský snem všeobecne uznaný. Arianizmus nicejským snemom nebol vlastne zlomaný,len na čas potlačený. Sám cisár Konštantín Veľký, hoci spočiatku jevil veľkú horlivosť, aby uviedol uznesenia nicejského snemu do života, čoskoro ochladol. Jeho chovanie viedlo k posilneniu arianizmu.Vplývala naňho i sestra Konštancia, ktorá sa otvorene zastávala Aria. Ba aj za spovedníka mal araiánskeho kňaza.

Euzebiovi z Nikomedie, ba aj starému Ariovi sa podarilo vrátiť sa z vyhnanstva.Sv. Atanáz najhorlivejšie bojoval proti arianizmu. Za cisára Konštantína Veľkého a Konštancia musel sv. Atanáz ísť 5x do vyhnanstva.

Po smrti Konštantína boli ariáni ešte odvážnejší a natoľko si vedeli získaťcisára Konštancia, že s jeho pomocou stal sa ariánizmus na Východ skoro štátnym náboženstvom.

Keďže pre roztržky veľa trpela nielen vec Cirkvi, ale aj kresťanstva, dal sa cisár pohnúť na naliehanie pápeža Júlia I. k svojmu cirkevnému snemu do Sardiky r. 343. Nedocielila sa jednota medzi stranou ortodoxnou a ariánskou.

Boj medzi nicejčanmi znovu vzplanul, keď sa stal Konštancius samovládcom Východu a západu. Ariáni zosadili tamojšieho biskupa Fotina. Pápež Liberius žiadal cisára, aby pre obnovenie pokoja zvolal novú synodu, ktorá sa skutočne zišla r. 353 v Arelate. Pápež Liberius ho zavrhol a žiadal nový snem r. 355 v Miláne. Konštancius vystupoval despoticky a niektorí sa zdráhali podpísať zavrhnutie Atanázovo, poslal cisár Hózia, Hilaria z Poitiers, Dionýza z Milána a aj pápeža Liberia do vyhnanstva. Atanáz sa zachránil útekom.

Arianizmus sa však napriek úsiliam i násilnostiam cisára dlho neudržal, ako to je zvykom u všetkých bludov, ale jeho nasledovníci sa roypŕchli na všetky strany a vytvárali nové bludné vetvy.
(anomoei alebo exukontiáti, heteruziáni, eunomiáni, homoei,homouziáni-semeriáni...)
Vznikali stále nové synody, na ktorých sa navzájom potláčali.

Cirkev sa už vo svojich začiatkoch i v tomto prípade prejavila svojim vedením Ducha Svätého a dokázala, ako i stále dokazuje, že ju pekelné brány nepremôžu. Počas dejín sa stále presviedčame, že Cirkev je postavená na skale. Hoci zažívala veľa otrasov a útokov, zachovala si svoju vernosť pravému Ježišovmu učeniu. Nikdy sa nepodarilo zlomiť ani oslabiť ani ,,opraviť" náuku Cirkvi. Ona stále učí to isté, bez omylov a aj v tom spočíva jej veľká hodnota. Vlastne, môžme byť vďační všetkým herézam, lebo vďaka nim sa hlbšie interpretujú pravdy viery.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk