Potreba druhého
Boh vie, že nie je dobré, ak zostane človek sám. Nie je však pre neho vhodná akákoľvek pomoc. Aby vyniklo to jedinečné, čo Boh zamýšľa, počujeme najprv o vytvorení živočíšstva, ktoré je privedené k človeku. Človek všetky tvory pomenuje. Pritom si človek uvedomí svoju odlišnosť. Zostáva sám a bez pomoci. Potrebuje niekoho, kto by mu bol rovný, v kom by sa sám poznával a pritom v ňom nachádzal i svoju ucelenosť. Má zakúsiť hĺbku i krásu spoločenstva, ktoré by bolo obrazom spoločenstva s Bohom. Preto mu nestačí spoločenstvo so zvieratami.
Muž a žena zisťujú, že potrebujú jeden druhého, dopĺňajú sa. Muž zisťuje, že je sám, chýba mu žena, žene chýba „rebro“ pochádzajúce z muža. Toto je spôsob, ktorý používa židovská antropológia, keď chce vysvetliť, že človek nie je Bohom, pretože je neúplný, potrebuje toho druhého. Ponechať si to, čo je mu vlastné a zjednotiť sa s vlastnou ženou znamená priznať si túto neúplnosť a potrebu byť doplňovaný. V teológii tejto tradície, ktorá kladie veľký dôraz na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom, má manželská zmluva veľmi významné miesto.
Živé bytosti, zvieratá, boli človeku Bohom darované. Človek s nimi môže a má vytvárať pozitívny vzťah. Ako „pastier stvorenia“ nemôže prírodu bezhlavo ničiť. Ekologické hnutie môžeme vidieť ako pokus o návrat k pôvodnému stvoreniu, harmónii medzi človekom a prírodou. Veľmi pozitívny vzťah si človek vytvára k niektorým domácim zvieratám, napr. ku psovi, mačke, andulke... Človek pritom nesmie zabúdať, že ani jedno z nich nemôže byť náhradou za človeka. Ani ten najprítulnejší psík nemôže byť náhradou spoločenstva s človekom.
Stvorená z rebra
A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu. Obraz o žene utvorenej z mužovho rebra nerieši otázku prvenstva (muž bol prvý, žena až druhá), ale vzťah medzi nimi. V texte sa nehovorí o „stvorení“ ženy. Tá bola stvorená (hebr. bárá) súčasne s mužom, obaja dostali aj spoločné meno adam. Predpokladom teda bola rovnosť oboch pred Bohom. Reč o utvorení, doslova budovaní používa sloveso bánáh. Používa sa mimo iného aj o stavbe oltárov a chrámov. Hebrejské cela je prekladané výrazom rebro len na tomto mieste, inde v SZ označuje bok, bočnú stenu (napr. u oltára, stánku zmluvy, svätostánku, chrámu; Ex 25, 12. 14; 26, 20. 26; 27, 7; Ez 41, 5). Muž so ženou majú byť obrazom Božieho chrámu. Podobne slová „moja kosť“, „moje telo“ (dosl. moje mäso) sú ustáleným obratom vyjadrujúcim vnútornú i vonkajšiu jednotu a spoločenstvo (por. 2 Sam 5, 1; 1 Krn 11, 1). Boh spoločenstvom muža a ženy buduje priamo svoj chrám, ako neskôr píše apoštol Pavol: „Neviete, že ste Božím chrámom“ (1 Kor 3, 16). Každá trhlina, ktorá by sa na Božej stavbe objavila, znamenala by znesvätenie celého chrámu. Predstava chrámu poukazuje na neopakovateľnosť vzťahu medzi mužom a ženou pred Bohom. Vzájomný vzťah medzi oboma je niečo nezrovnateľne jedinečné, čo človeka vysoko pozdvihuje nad ostatné tvorstvo. Je to vzťah hlbokej lásky a čistého priateľstva, keď sa ten druhý dostáva na prednejšie miesto ako moje JA, keď sa na láske k blížnemu učí človek poznávať a chápať veľkosť Božej lásky k človeku, opätovať ju a čerpať z nej vždy novú silu ku svojej láske voči blížnemu.
Niektorí odborníci vidia pôvod slov „rebro a kosť“ v sumerčine. Sumersky je rebro ti. Zároveň toto slovo znamená dávať, žiť. Eva, či hebrejsky Chavvah sa vykladá v Gn 3, 20 ako matka všetkých žijúcich. To má obdobu v sumerskej bohyni Nin-ti = „Pani rebra“ alebo „Pani, ktorá dáva život“. Pravdivý je aj tradičný komentár významu „rebra“ ako miesta najradikálnejšie vnútorného, v tesnej blízkosti so srdcom. Žena je mužovi blízka ako vlastné srdce.
„Neveriaci cisár vravel rabínovi Gamalielovi: „Váš Boh je zlodejom, lebo ukradol spiacemu Adamovi rebro a stvoril z neho ženu.“ Dcéra rabína prosila o dovolenie, aby mohla odpovedať: - „Pomôž nám,“ hovorila, „lebo zlodeji prišli dnes v noci a ukradli nám strieborný podnos a zanechali nám podnos zlatý.“ – „Čože? Kiež by prichádzali v každú noc takí zlodeji!“ odpovedal onen. – „Uvedomil si si, čo si práve povedal?,“ hovorilo mu dievča. „Nebolo pre Adama dobré, že mu bola vyňatá kosť a že za ňu dostal ženu, aby mu slúžila a bola mu družkou?“
„Prečo stvoril Boh ženu z Adamovho rebra? Keby ju bol stvoril z hlavy, bola by spyšnela; z oka, stala by sa nad mieru zvedavou; z ucha, príliš vtieravou; z úst, príliš uvravenou; zo srdca, túžiacou; z rúk, príliš zamestnanou; z nôh, príliš prelietavou. Namiesto toho bola stvorená zo skrytého a skromného Adamovho dielu – a vždy, keď jej bola stvorená niektorá časť tela, volal hlas: buď skromná! Ale Boh sa nakoniec aj tak sklamal – napriek všetkej jeho opatrnosti, má žena zo všetkých uvedených chýb.“
Prvý midráš výstižne vyjadruje hodnotu a najvyššiu cenu vzťahu muža a ženy. Žena je pre muža najvzácnejším darom. Úsmevný druhý midráš nechce poprieť prvý, ale reflektuje ľudskú realitu prítomnú v každom človeku, nielen v žene, ale aj v mužovi. Muž a žena sú jeden pre druhého vzácnym darom, ale nie bohom. Ani muž, ani žena, nie sú dokonalí, sú stvorením. Jeden na druhom vidia trhliny. Ich úlohou nie je poukazovať na ne, vykrikovať o nich svetu, ale starostlivo ich zaceľovať vzájomnou láskou a dopĺňaním sa. Ono dopĺňanie sa nie je jednorázovým aktom, ale životnou spoločnou cestou.
Každý vzťah muža a ženy zviditelňuje alebo zatemňuje obraz Boha. Rodičia sú chrámom pre deti, v ktorom spoznávajú alebo nespoznávajú živého Boha.
Obraz tvorenia ženy z Adamovho rebra bol v histórii vždy lákavým námetom pre maliarov i sochárov. Známa je Michelangelova freska zo Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne, na ktorej žena vystupuje z mužovho boku a vzpína ruky ku svojmu Stvoriteľovi. Obraz naznačuje, v čom spočíva nezastupiteľná úloha ženy, jej pomoc mužovi. Muž tu ešte leží v mrákotách a nič nevníma., Ona však upiera pohľad k Bohu, ako by vedela, že od iného pomoc nepríde. Jedinečným spôsobom vystihol Michelangelo aj vzťah medzi človekom a Bohom v akte stvorenia človeka. Boh sa k nemu skláňa takmer na dotyk a človek odpovedá malátne vztiahnutou pravicou. Medzi jeho ukazovákom a Božím prstom zostáva malá medzera, stála pripomienka, že človek sa sám od seba Boha nedotkne, ani ho neovplyvní.
Mužena
Jedinečnosť vzťahu medzi mužom a ženou je zdôraznený v hebrejčine menom ’iš a ’iššá „Bude s volať mužena, lebo je vzatá z muža.“ Jedine hebrejčina používa na označenie muža a ženy dve slová, ktoré majú rovnaký koreň. Slovenský tvar „mužena“ nie je bežný, je len pokusom takto vystihnúť hebrejskú slovnú hračku. I keď sú dvaja, sú jedno. Žena je oddelená nie ako druhé stvorenie, ale je súčasťou toho istého stvoriteľského diela.
Muž ’iš sa skladá z hlások: alef – jod – šin. Žena ’iššá z alef – šin – hé. Keď sa muž a žena spájajú v láske, spoja tak to, čo bolo v nich rôzdielne jód – hé, dve z tých hlások, ktoré vytvárajú meno Boha Jah (skratka z Jahve – tetragramu JHVH jod – he – vav – he). Jahve, pôvodca odlišnosti, je zároveň putom spájajúcim muža a ženu.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Stvorenie človeka podľa Genezis
Dátum pridania: | 28.10.2005 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | memil | ||
Jazyk: | Počet slov: | 7 159 | |
Referát vhodný pre: | Vysoká škola | Počet A4: | 24.8 |
Priemerná známka: | 2.94 | Rýchle čítanie: | 41m 20s |
Pomalé čítanie: | 62m 0s |
Zdroje: BALABÁN, M.: Hebrejské člověkosloví, Hermann a synové, Praha 1996, BEUCHAMP, P.: Hovory o Písmu svatém, ČKA, Praha 1993, BIČ, M..: Ze světa Starého zákona I., Kalich, Praha 1986, s. 245 – 266, BIČ, M.: Svíce mím nohám, Praha 1992, s. 27 – 35, CROISSANT J.: Kňazstvo ženy, Serafín, Bratislava 1994, s. 19 – 25, RENDTORFF, R.: Hebrejská bible a dějiny, Vyšehrad, 1996