2C. Kliatba a zlorečenie
Zaužívaný neprimeraný názov „preklínacie žalmy“ súvisí s pojmov kliatby. Čo pod týmto, pre nás silným slovom, rozumie starozákonný človek?
Kliatba je tradičný preklad hebrejského slova ~r,xe chérem (od koreňa ~rx). Tento preklad je podľa N. Lohfinka nesprávny. Primeranejší by bol podľa neho preklad „zasvätenie zničeniu“. V staroveku cherem znamenal trest za odpad od JHVH – a to bolo niečo ako velezrada proti celému spoločenstvu Izraela (por. Ex 22, 19). Okrem jednoduchého trestu smrti sa odlišovalo zničenie rodiny i majetku delikventa. Tento trest sa postupne rušil. Deuteronomická kniha zákona ho určuje iba pri odpadnutí celého mesta (Dt 13, 2 – 19). Po exile je tento trest zmiernený (Ezd 10, 8; Lv 27, 29). Neskôr sa v tradícii talmudu z neho stalo vylúčenie zo synagógy.
V kontexte zmluvy medzi JHVH a Izraelom boli kliatby spolu s požehnaniami súčasťou uzatvárania zmluvy. Oni mali podoprieť výmenu práv a povinností. V Dt 27 sú kliatby znakom zodpovednosti ľudu voči zmluve. Plnenie zmluvy znamená život spojený s požehnaním, porušenie zmluvy znamená smrť predstavenú v podobe kliatby. Tradícia deuteronomia nechápe pritom kliatby len ako trestajúcu spravodlivosť, ale zároveň ako podnet k obráteniu. V prorockej tradícii, zvlášť u Ezechiela, boli kliatby a utrpenie ľudu spôsobom, akým Boh menil srdcia kamenné na srdcia z mäsa (por. Ez 11, 19; 18, 31 – 32; 33, 10 – 16). V časoch vojen bolo zaklínanie výrazom opovrhovania nepriateľom. Bolo znakom úplného dištancovania sa a opozície voči nepriateľovi.

Ďalej slovo cherem označovalo aj zvláštne zasvätenie veci alebo ľudí pre svätyňu (por. Lv 27, 22.28; Nm 18, 14; Ez 44, 29). Zvyk sa vyvinul z cherem – zasvätenia vojnovej koristi (por. Mich 4, 13). Tabuizovanie vojnovej koristi bolo v antickom svete rozšíreným zvykom. V Izraeli sa takého „zasvätené zničenia“ uskutočňovali len v zvláštnych prípadoch. Celkom ináč vyznieva predstava o vojenskom dobývaní krajiny za Mojžiša a Jozueho v knihe Deuteronomium a Jozue. Knihy však boli zostavené viac než poltisícročia po udalostiach, ktoré opisujú a nemožno k nim pristupovať ako k historicky hodnovernému prameňu. Úmyslom autorov bola literárna obrana voči asýrskej propagande koncom 7. stor., ktorá vedome zdôrazňovala vojenský teror Asýrska. Na príklade zobrazeného národného staroveku Izraela deuteronomické dejepisné dielo ukázalo, že JHVH je schopný ešte väčšieho ničenia v prospech svojho ľudu Izraela, než bohovia Asýrčanov v prospech svojho národa. Autor samozrejme použil za základ staré ľudové rozprávania o cherem. Tak mohlo rozprávanie o zaberaní krajiny Kanaán posilniť sebavedomie júdskeho obyvateľstva bez toho, aby ho to oprávňovalo na podobné konanie vo vojnách.

Žalmistove prosby o zničenie nepriateľov, podobné kliatbám, sú apelom na Boha, aby skrížil ich plány. Vyjadrujú radikálne žalmistovo rozhodnutie pre Boha a pre dobro. Lepšie by bolo žalmistove prosby nazvať zlorečením, teda slovom o ktorom sa verí, že prináša nešťastie tomu, proti komu bolo vyslovené. Zárukou moci vysloveného slova je v žalme vždy JHVH, Boh Izraela. Zlorečenie bolo vyslovené voči tomu, kto stojí proti samotnému Bohu Izraela, jeho zmluve, či jeho ľudu. Pri zlorečení nešlo o osobnú pomstu alebo psychologickú nenávisť voči osobnému nepriateľovi, ale o náboženský čin, ktorým sa bráni právo a česť Boha. Preto zvolávanie zlorečenia sa dalo robiť slávnostným obradným spôsobom, dokonca i pri bohoslužbe. Mnohé žalmy prednášané v Jeruzalemskom chráme preto takéto zlorečenia vyslovujú: „Nech sa im ich stôl stane nástrahou, odplatou a pohoršením. Nech sa im oči zatemnia, aby nevideli, a nech v bedrách oslabnú navždy. Vylej na nich svoje rozhorčenie, nech ich zachváti páľava tvojho hnevu. Nech spustne ich táborisko a v ich stanoch nech nemá kto bývať“ (Ž 69, 23 – 26).
Zaujímavé je substantívum hl'l'q. qelálá – kliatba, zlorečenie, ktoré sa nachádza v Ž 109, 17, 18. Zlorečiacim subjektom nie je žalmista, ale jeho nepriateľ. Žalmista podľa zákonu odplaty žiada o obrátenie zlorečenia proti nemu samotnému: „Miloval kliatbu, nech ho teda postihne; nechcel požehnanie, nech sa teda vzdiali od neho. Preklínanie si obliekal sťa odev, nech vojde do jeho vnútra ako voda a do jeho kostí ako olej.“ JHVH je ten, ktorý môže zlomiť moc zlorečenia svojim požehnaním: „Oni nech preklínajú, ty však žehnaj“ (109, 28a).

3A. Básnický jazyk žalmov
Ako ostatné žalmy, tak aj „preklínacie žalmy“, sú poéziou. Jednu z hlavných tém žaltára možno vyjadriť obrazom, v ktorom sú hlavnými postavami modliaci sa človek v nebezpečenstve a jeho nepriatelia. Práve na opisovanie nepriateľov používajú žalmy veľmi bohatý a obrazný slovník. Jazyk je barvistý, dramatický až drastický. Obrazy vychádzajú väčšinou z dvoch typov prostredia: vojenského a sveta zvierat. Nepriatelia sú ako prenasledujúce psy (22, 17.21; 57, 7; 59, 15), striehnuce levy (58, 7; 91, 13; 104, 21), mocné býky (22, 13) alebo ako mocná armáda oháňajúca sa mečmi (37, 14; 55, 22; 64, 11), obkľučujúca bezmocnú obeť (Ž 3, 7; 17, 9; 140, 10). „Jed v nich podobá sa jedu hadiemu, jedu hluchej vretenice, čo si uši zapcháva.“ (58, 5)
Obrazy bývajú bohato rozvinuté, žalmista sa zaoberá obzvlášť príšerným detailmi, ktoré sú sprievodným javom či následkom vojny. Obrazy, ktoré používa semitská predstavivosť, slúžia týmto aj na vyjadrenie intenzity situácie a napätí v krízach, v ktorých sa žalmista nachádza. Oni vyjadrujú hĺbku zážitkov, strachu, bolesti a násilia. Spolu s obrazmi intenzitu zážitkov pomáha vyjadriť paralelizmus membrorum.

Kontrast medzi veľkolepým opisom nepriateľov a konečným víťazstvom JHVH, pomáha vyjadriť istotu dôvery, ktorú žalmista vkladá do rúk svojho Boha.
Básnický jazyk žalmov ďalej využíva personifikáciu nebezpečenstva a básnicku hyperbolu. Žalmista často personifikuje zlo. Nepriatelia sú zosobnením všetkého, čo je neľudské, utláčateľské a zlé. Choroby sú podľa chápania starého Orientu spôsobované démonmi. Zlo a hriešnosť sa chápu ako osobný nepriateľ, pripravený na útok. Zosobnený, odľudštený nepriateľ je vykreslený ako niekto, kto redukuje žalmistu na bytie podobné zvieracej existencii bez ľudskej tváre. Je úlohou tých, ktorí sa žalm modlia, nájsť a identifikovať znaky zla vo svojom živote.
Žalmy s témou boja s nepriateľom využívajú napätie medzi deštruktívnymi a konštruktívnymi obrazmi. Často sú v nich obrazy nádeje a strachu tak intenzívne prepletené, že ten, kto sa do tohoto napätia ponorí, môže byť vnútorne uzdravený a oslobodený od vlastného napätia, strachov a obáv.