6. „Preklínanie“ ako súčasť modlitby
Žalmy sú modlitbou. Vznikli ako modlitba, prednášali alebo spievali sa v chráme ako modlitba, preto ich musíme čítať a vysvetľovať v kontexte modlitby. Z modlitieb žalmov sa môžeme naučiť úprimnosti a odovzdaniu problémov do Božích rúk.
Človeka dnešnej kultúry zaráža priamosť, nekompromisnosť, neuhladenosť, niekedy hraničiaca až so surovosťou vo vyjadreniach niektorých žalmov. Starozákonný človek však v modlitbe vyjadruje priamo to, čo cíti. Zvlášť pri stretnutí so zlom sa ho snaží nazvať pravým a konkrétnym menom. Priamosť vo vyjadrovaní má za cieľ zlo pomenovať a vysloviť ho. Už tu sa začína boj proti nemu. Žalmy nás vyzývajú k autentickosti. Demaskujú násilie, ktoré je skryté v nás samotných. Vyzývajú, aby si človek uvedomil a priznal prítomnosť zla v ňom samotnom. Nie žalmy sú preklínacie a nenávistné, ale človek a spoločnosť, ktorej nenávisť a pomsta sa v nich odráža a zobrazuje.

Tvrdé slová žalmistu sa nám môžu stať obžalobou, ozvenou pomsty a nenávisti, ktorá číha v našom srdci. Týmto spôsobom nás takéto modlitby upozorňujú, môžu nám pomôcť odsúdiť seba samých za naše priestupky. Takéto žalmy sa stávajú zdravým odkazom na naše chybné konanie.
Z vnútornej štruktúry žalospevov sme mohli vidieť, že pomsta a preklínanie nepriateľov je len jednou súčasťou modlitby a už vonkoncom nie ústrednou. Na začiatku žalmu v oslovení je viditeľný adresát modlitby, ktorým je Boh Izraela, JHVH. Oslovenie znamená blízkosť a familiárnosť medzi žalmistom a jeho Bohom. Na neho vkladá núdzny človek svoju dôveru a nádej, že bude vyslyšaný. Aj nasledujúca sťažnosť predpokladá intimitu a veľké očakávanie pomoci. Žalmista s úplnou otvorenosťou predkladá svoje pocity a sťažnosti Bohu, od ktorého jediného očakáva pomoc. Pohľad do minulosti znovu vyjadruje pozíciu dôvery a nádeje na ďalší zásah. Žalmista sa odvoláva na predchádzajúce spásne udalosti, zvlášť skúsenosť exodu, keď Boh mocnou rukou vyviedol svoj ľud z otroctva, viedol ho cez púšť a voviedol do zasľúbenej zeme. V prosbe svoje očakávania vyslovuje a v závere žalmu vyjadruje istotu Božieho zásahu. V tejto istote nádeje vyjadruje prísľub novej oslavy, ktorý jediný môže žalospev zmeniť na chválospev. Dynamika žalospevu je jasne sústredená okolo hlbokej dôvery Bohu a nádeje v jeho nový spásny zásah. Takto sú „žalospevy vyjadrením viery v Božiu moc, ktorý môže zlo a chaos ovládať a odstraňovať. A túto vieru môžeme vidieť aj v závere trojice „vylúčených žalmov“: „A ľudia povedia: „Naozaj je odmena pre spravodlivého, naozaj je Boh, čo súdi na zemi.“ (58, 12); „Nech poznajú, že tvoje meno je Pán, že ty jediný si Najvyšší nad celou zemou“ (83, 19); „Veľmi budem oslavovať Pána svojimi ústami, budem ho chváliť uprostred zástupov, lebo on stojí po pravom boku chudáka, aby ho zachránil pred jeho sudcami.“ (109, 30 – 31).

Človek, ktorý sa modlí, prezrádza svoj postoj voči tým, za ktorých alebo proti ktorým sa modlí. V modlitbách, ktoré vyjadrujú túžbu pomstiť sa nepriateľovi, vkladá žalmista pomstu do rúk Boha. Tým sa zrieka osobnej odplaty a spolieha sa na spravodlivosť Boha. Zrieka sa nielen skutkov pomsty, ale aj pocitov nenávisti a agresie, ktoré v modlitbe nahlas vyjadruje. Týmto vystupuje z priameho reťazca pomsty a necháva posledné slovo Bohu.
Nešťastím našej doby nie je, že si ľudia sťažujú na svoje trápenia, ale že si sťažujú na nesprávnom mieste. Sťažujú si na Boha, ktorý to a to dopustil, namiesto toho, aby si sťažovali Bohu. V žalmoch je JHVH tým miestom, tou podateľňou, kde sa prijímajú sťažnosti, kde sa prijímajú sťažnosti a protesty. K nemu sa žalmisti obracajú, na túto adresu sa dovolávajú, nikam inam.

Z tohto postoja sa dá naučiť, ako má človek zaobchádzať so strachom a agresiou, ako narábať s túžbou pomstiť sa a odplatiť tak, aby ho vnútorne neničili, nevstupovali svojou ničivou silou nielen do jeho života, ale cez neho aj do života spoločnosti. Nenávisť, strach, pomstu je možné odovzdať do Božích rúk.