Jednou z ťažkostí pri čítaní Biblie pre dnešného poslucháča predstavujú žalmy s ich drsnými opismi nepriateľov a zvolávaním kliatieb. Veď koho by nezarazili nasledujúce slová: „(Hriešnici) nech sa pominú ako slimák, čo sa v hlien rozteká, ako nedonosený plod ženy, ktorý slnko neuzrie... Spravodlivý sa poteší, keď pomstu uvidí, umyje si nohy v krvi hriešnika.“ (58, 9. 11). Z tohto dôvodu boli zo žaltára liturgie hodín vylúčené celé tri žalmy označené za „preklínacie“: 58, 83 a 109. Verše vyvolávajúce zdanie násilia boli zo žalmov vynechané , prípadne prekladateľmi „zjemnené,“ z možnosti vzniku psychologických ťažkostí.“ Mimo toho mnoho čitateľov Biblie si v Knihe žalmov vyberá tie, s ktorými pri čítaní „nemá problémy“, ostatné žalmy sa prakticky ignorujú.
Takéto cenzurovanie biblického textu je prinajmenšom únikom. Skrýva sa v ňou neschopnosť postaviť sa zoči-voči realite biblického textu. Nikto sa nemôže postaviť do pozície pána nad Božím slovom namiesto toho, aby bol jeho pokorným poslucháčom. V histórii tento postoj viedol k „odžidovšteniu“ Písma a nakoniec k odmietnutiu celého Starého zákona, teda k Marcionovmu bludu.
Ťažkosti s čítaním niektorých žalmov je nutné zobrať vážne a hľadať spôsoby ako ich posolstvo sprístupniť dnešným čitateľom. Ako teda máme provokatívne obrazy vnímať? O čom rozprávajú? Dajú sa takého žalmy modliť?

Vymedzenie pojmu
Niektoré žalmy svojim slovníkom, drsnými opismi nepriateľov a „posvätným preklínaním“ provokujúce citlivé uši kresťanských poslucháčov, dostali názov „preklínacie žalmy“. Toto označenie nie je vyjadrením osobitného literárneho druhu v žalmoch. Ide o označenie tematické, podobne ako sa tematicky označujú Sionské piesne, žalmy o Bohu Kráľovi či múdroslovné žalmy. Názov je nepresný a zavádzajúci. V prvom rade v žalmoch nikde nie je spomenuté hebrejské slovo pre kliatbu cherem. Formálne sa v nich nijaká kliatba nevyslovuje. To čo sa vyjadruje je želanie o potrestanie nepriateľov, ktoré sa prednáša Bohu ako prosba. Toto želanie o potrestanie, či zničenie nepriateľov, nájdeme nielen v žalmoch, ale aj na mnohých iných miestach Písma, vrátane Nového zákona, pričom ich nikto nenazýva „preklínacími.“
Opisy nepriateľov a prosby za ich potrestanie nikdy nie sú jedinou témou daného žalmu, ba dokonca ani témou ústrednou. Hlbšie ich pochopíme v kontexte myslenia a vyjadrovania orientálnych starozákonných ľudí, v kontexte žalospevu do ktorých väčšina „preklínacích žalmov patrí“ a nakoniec v atmosfére modlitby, v ktorej sú komponované.
Názov „preklínacie žalmy“ preto budeme ďalej používať vždy v úvodzovkách s plným vedomím jeho nepresnosti. Podľa možností sa mu budeme aj vyhýbať.

Historický kontext
Nepopierateľne pri čítaní žalmov, ako aj iných kníh SZ, narazí dnešný čitateľ na myšlienky, obrazy a výrazy pre nás cudzie, nepochopiteľné a pre kresťanskú morálku na prvý pohľad neprijateľné. „Žalmy odrážajú dobu svojho vzniku,“ bola jedna z hlavných téz veľkého starozákonného biblistu Juliusa Welhausena (1844 – 1918). Preto sa text žalmov musí vykladať v jeho historickom kontexte.
Aby sme pochopili zmysel obrazov a výpovedí, ktoré sú pre nás neznámymi, musíme sa snažiť o priblíženie jazyka, myslenia a kultúry, v ktorej sa žalmy utvárali. Len tak budeme môcť pretransponovať ich posolstvo do našej kultúry a nášho spôsobu vyjadrovania.
Čo všetko sa podieľalo na konečnom znení žalmov, môžeme priblížiť nasledujúcou schémou:

SKÚSENOSŤ ŽALMISTU A JEHO NÁRODA
PREDSTAVY A OBRAZY JEHO DOBY
HEBREJSKÝ JAZYK A POETICKÁ REČ
HISTORICKÁ SKUSENOSŤ IZRAELA
INTERPRETÁCIA SKÚSENOSTI Z NÁBOŽ. POHĽADU
ATMOSFÉRA MODLITBY A KULTU
ŽALM

Postupným priblížením jednotlivých aspektov prídeme k hlbšiemu pochopeniu aj skupiny žalmov s prosbou o potrestanie a zničenie nepriateľov.

1. Skúsenosť žalmistu
Každý žalm vychádza z konkrétnej historickej skúsenosti žalmistu a jeho ľudu. Martin Buber rozlišuje dve základné skúsenosti: obdobia bezdomovca a obdobia usadenosti. Žalospevy do ktorých patria aj „preklínacie žalmy“, patria k skúsenosti bezdomovca. Takéto obdobie je charakterizované hľadaním, pátraním po Bohu a novými rozhodnutiami. Modlitby bezdomovcov sú naliehavé, bezprostredné, úprimné s intenzívnymi citmi a vyhranenými postojmi.
Krehkosť, samota, zraniteľnosť žalmistu a jeho ľudu nachádza svoje vyjadrenie v náreku a sťažnosti. Opisovaný problém môže pochádzať z viacerých zdrojov. Môže ním byť osobné utrpenie spôsobené falošnými obvineniami; morálne utrpenie; psychické utrpenie dôsledkom choroby či vonkajších nepriateľov a babylonské zajatie.
Svoju skúsenosť chce žalmista opísať a interpretovať formou a jazykom pre neho vlastným. Používa pritom básnickú formu, ktorá mu umožňuje vyjadriť svoje skúsenosti, nálady a pocity bez toho, aby ich musel rozumne usporadúvať. Predpokladá, že adresáti jeho diela môžu v modlitbe nachádzať podobné skúsenosti.

2A. Predstavy o svete dobra a zla
Spôsob vyjadrovania žalmistu vychádza z predstavy starovekého človeka o svete. Zvlášť dôležité je všimnúť si silnú polaritu medzi dobrom a zlom, medzi správnym a nesprávnym, Bohom a bezbožníkmi. Ide o dynamické chápanie sveta, to znamená, že stvorenie a život národa chápe staroveký človek ako neustály pohyb medzi chaosom a usporiadaným svetom. Chaos je násilnícka moc, ktorá začala pôsobiť pri počiatku sveta (Gn 1, 2; Mudr 11, 17n). Vo svete sa prejavuje zlom a hriechom, konkrétne v modlárstve, nevšímavosti k Božiemu slovu, pohŕdaním Božím zákonom, v nedodržiavaní zmluvy, odpadnutí od Boha, nemravným konaním, sociálnym útlakom... Aj pojem nepriateľa bol v Izraeli primárne chápaný nie politicky či osobne, ale nábožensky. Označoval každého, kto stál v službách cudzích bohov.
JHVH je Boh svätý, oddelený a nezlučiteľný so žiadnou formou zla. Nepriateľ Izraela, Božieho ľudu, je potom aj Božím nepriateľom. „Lebo, hľa, tvoji nepriatelia zúria a dvíhajú hlavu tí, čo ťa nenávidia. Spriadajú úskočné plány proti tvojmu ľudu a radia sa proti tým, ktorých ty chrániš“ (83, 2 – 3). Veriaci Žid vzýval Boha, ktorý je pánom nad neporiadkom, chaosom, nebezpečenstvom a má moc, aby ho odstránil.

Niet divu, že pokorenie a zničenie nepriateľa Izrael nielen očakával (Ž 23, 5; 110, 1n; 132, 18), prosil za neho (Ž 40, 15; 70, 3; 71, 13), ale i považoval za svoju náboženskú povinnosť. JHVH utláčanie svojho ľudu nemôže strpieť. Svojim verným sa ponáhľa pomáhať, aby im dopomohol k právu. On je Sudca, a preto i Bojovník, Boh nebeských i pozemských zástupov.
Rozprávania o porážke síl chaosu a násilia sú vyjadrením viery Izraelitov v moc JHVH, ktorý môže zlo a chaos ovládať a odstraňovať. Biblické pasáže o bojoch a vojnách, ktoré majú odstrániť sily zla zo zeme, sú istým spôsobom vyjadrením spolupráce človeka s Bohom na odstraňovaní neporiadku a zla, a tým dosvedčením záujmu a snahy obnoviť poriadok vo svete a v spoločnosti. V tomto boji sa celkom prirodzene u človeka objavuje aj strach a obava, ktorú má pred zlom. V žalmoch sú náreky akoby zrkadlom vnútorného strachu, ktorý modliaci sa prežíva.

Veľký židovský spisovateľ Elie Wiesel na otázku, prečo bol prorok Eliáš tak neľútostný a nechal pozabíjať všetkých Baalových prorokov odpovedá: „Áno, bol neľútostný voči tým, ktorí dovolili povraždiť skutočných prorokov. Nezabúdajme, že epocha, o ktorej hovoríme, je krvavá, divoká, vražedná a v hre je osud židovského ľudu.“ Podobné slová platia aj o situácii opisovanej v žalmoch.

2B. Proces záchrany a zákon odplaty
Ak sa žalmista a jeho národ nachádza v nebezpečenstve, pod tlakom zla a nepriateľov, ako nastane jeho vyslobodenie? Ako si predstavuje Hebrej proces svojej záchrany? V okolitom svete Izraela sa proti strachu a ohrozeniu bránili čarami, mágiou a vzývaním príslušných božstiev. Na otázku KTO zachráni Izrael je odpoveď jednoznačná: Jedine JHVH, Boh Izraela môže vyslobodiť svoj ľud z pút nepriateľov. Na otázku AKO prebehne jeho záchrana sa tak jednoznačne odpovedať nedá. Podľa nezlučiteľnej polarity medzi Bohom a zlom, súčasťou záchrany je aj odplata nepriateľovi za príkorie, ktoré spôsobil Božiemu ľudu.
V žalmoch, ale i všeobecne v Starom zákone, môžeme nájsť rôzne predstavy o odplate. Z časového hľadiska ju Židia videli takto:
1.Prvá a najstaršia forma odplaty predpokladá len nejasné a neurčité chápanie pojmov teraz a potom. Spravodlivosť a právo sa obmedzovalo len na tento život, keďže po ňom nasledovala len zatemnená existencia v šeole. Kontext odplaty sa limitoval na rozpätí jedného pozemského života (Ž 73, 19 – 20).
2.Druhá forma ide ďalej tak, že blaho ani trest neboli obmedzené na dlhý či krátky život a materiálne dobrá, prípadne ich absenciu. Rozpoznáva sa Božia moc zameraná dovnútra a dosiahnutá v kulte (Ž 16, 11; 37, 3 – 4).

3.Hlboký vzťah k Bohu zakúšaný v kulte viedol v mladších vrstvách SZ k nádeji v pokračovanie tohto vzťahu až poza smrť (Ž 49, 15).
Predmetom kresťanskej kritiky je starozákonný lex thalionis – zákon odplaty, známy formulou „oko za oko, zub za zub.“ Ten súvisí s najrozšírenejšou predstavou odplaty na tomto svete. Zabúdame, že daný princíp vyrastal v orientálnej kultúre, v prostredí, kde prevládal zákon neobmedzenej odplaty, až do doby vytvárania právnych systémov. Zákon odplaty prinášal nové posolstvo oproti tomuto v tom, aby trest spravodlivo zodpovedal previneniu. Teda nech nie je väčší, ani príliš mierny.
Napr.: Babylon zničil Jeruzalem, teraz nech je zničený Babylon, nepriatelia zabíjali deti Izraela, teraz nech sú ich deti zničené (obrazným jazykom v Ž 137, 9 roztrieskané o skalu).
2C. Kliatba a zlorečenie
Zaužívaný neprimeraný názov „preklínacie žalmy“ súvisí s pojmov kliatby. Čo pod týmto, pre nás silným slovom, rozumie starozákonný človek?
Kliatba je tradičný preklad hebrejského slova ~r,xe chérem (od koreňa ~rx). Tento preklad je podľa N. Lohfinka nesprávny. Primeranejší by bol podľa neho preklad „zasvätenie zničeniu“. V staroveku cherem znamenal trest za odpad od JHVH – a to bolo niečo ako velezrada proti celému spoločenstvu Izraela (por. Ex 22, 19). Okrem jednoduchého trestu smrti sa odlišovalo zničenie rodiny i majetku delikventa. Tento trest sa postupne rušil. Deuteronomická kniha zákona ho určuje iba pri odpadnutí celého mesta (Dt 13, 2 – 19). Po exile je tento trest zmiernený (Ezd 10, 8; Lv 27, 29). Neskôr sa v tradícii talmudu z neho stalo vylúčenie zo synagógy.
V kontexte zmluvy medzi JHVH a Izraelom boli kliatby spolu s požehnaniami súčasťou uzatvárania zmluvy. Oni mali podoprieť výmenu práv a povinností. V Dt 27 sú kliatby znakom zodpovednosti ľudu voči zmluve. Plnenie zmluvy znamená život spojený s požehnaním, porušenie zmluvy znamená smrť predstavenú v podobe kliatby. Tradícia deuteronomia nechápe pritom kliatby len ako trestajúcu spravodlivosť, ale zároveň ako podnet k obráteniu. V prorockej tradícii, zvlášť u Ezechiela, boli kliatby a utrpenie ľudu spôsobom, akým Boh menil srdcia kamenné na srdcia z mäsa (por. Ez 11, 19; 18, 31 – 32; 33, 10 – 16). V časoch vojen bolo zaklínanie výrazom opovrhovania nepriateľom. Bolo znakom úplného dištancovania sa a opozície voči nepriateľovi.

Ďalej slovo cherem označovalo aj zvláštne zasvätenie veci alebo ľudí pre svätyňu (por. Lv 27, 22.28; Nm 18, 14; Ez 44, 29). Zvyk sa vyvinul z cherem – zasvätenia vojnovej koristi (por. Mich 4, 13). Tabuizovanie vojnovej koristi bolo v antickom svete rozšíreným zvykom. V Izraeli sa takého „zasvätené zničenia“ uskutočňovali len v zvláštnych prípadoch. Celkom ináč vyznieva predstava o vojenskom dobývaní krajiny za Mojžiša a Jozueho v knihe Deuteronomium a Jozue. Knihy však boli zostavené viac než poltisícročia po udalostiach, ktoré opisujú a nemožno k nim pristupovať ako k historicky hodnovernému prameňu. Úmyslom autorov bola literárna obrana voči asýrskej propagande koncom 7. stor., ktorá vedome zdôrazňovala vojenský teror Asýrska. Na príklade zobrazeného národného staroveku Izraela deuteronomické dejepisné dielo ukázalo, že JHVH je schopný ešte väčšieho ničenia v prospech svojho ľudu Izraela, než bohovia Asýrčanov v prospech svojho národa. Autor samozrejme použil za základ staré ľudové rozprávania o cherem. Tak mohlo rozprávanie o zaberaní krajiny Kanaán posilniť sebavedomie júdskeho obyvateľstva bez toho, aby ho to oprávňovalo na podobné konanie vo vojnách.

Žalmistove prosby o zničenie nepriateľov, podobné kliatbám, sú apelom na Boha, aby skrížil ich plány. Vyjadrujú radikálne žalmistovo rozhodnutie pre Boha a pre dobro. Lepšie by bolo žalmistove prosby nazvať zlorečením, teda slovom o ktorom sa verí, že prináša nešťastie tomu, proti komu bolo vyslovené. Zárukou moci vysloveného slova je v žalme vždy JHVH, Boh Izraela. Zlorečenie bolo vyslovené voči tomu, kto stojí proti samotnému Bohu Izraela, jeho zmluve, či jeho ľudu. Pri zlorečení nešlo o osobnú pomstu alebo psychologickú nenávisť voči osobnému nepriateľovi, ale o náboženský čin, ktorým sa bráni právo a česť Boha. Preto zvolávanie zlorečenia sa dalo robiť slávnostným obradným spôsobom, dokonca i pri bohoslužbe. Mnohé žalmy prednášané v Jeruzalemskom chráme preto takéto zlorečenia vyslovujú: „Nech sa im ich stôl stane nástrahou, odplatou a pohoršením. Nech sa im oči zatemnia, aby nevideli, a nech v bedrách oslabnú navždy. Vylej na nich svoje rozhorčenie, nech ich zachváti páľava tvojho hnevu. Nech spustne ich táborisko a v ich stanoch nech nemá kto bývať“ (Ž 69, 23 – 26).
Zaujímavé je substantívum hl'l'q. qelálá – kliatba, zlorečenie, ktoré sa nachádza v Ž 109, 17, 18. Zlorečiacim subjektom nie je žalmista, ale jeho nepriateľ. Žalmista podľa zákonu odplaty žiada o obrátenie zlorečenia proti nemu samotnému: „Miloval kliatbu, nech ho teda postihne; nechcel požehnanie, nech sa teda vzdiali od neho. Preklínanie si obliekal sťa odev, nech vojde do jeho vnútra ako voda a do jeho kostí ako olej.“ JHVH je ten, ktorý môže zlomiť moc zlorečenia svojim požehnaním: „Oni nech preklínajú, ty však žehnaj“ (109, 28a).

3A. Básnický jazyk žalmov
Ako ostatné žalmy, tak aj „preklínacie žalmy“, sú poéziou. Jednu z hlavných tém žaltára možno vyjadriť obrazom, v ktorom sú hlavnými postavami modliaci sa človek v nebezpečenstve a jeho nepriatelia. Práve na opisovanie nepriateľov používajú žalmy veľmi bohatý a obrazný slovník. Jazyk je barvistý, dramatický až drastický. Obrazy vychádzajú väčšinou z dvoch typov prostredia: vojenského a sveta zvierat. Nepriatelia sú ako prenasledujúce psy (22, 17.21; 57, 7; 59, 15), striehnuce levy (58, 7; 91, 13; 104, 21), mocné býky (22, 13) alebo ako mocná armáda oháňajúca sa mečmi (37, 14; 55, 22; 64, 11), obkľučujúca bezmocnú obeť (Ž 3, 7; 17, 9; 140, 10). „Jed v nich podobá sa jedu hadiemu, jedu hluchej vretenice, čo si uši zapcháva.“ (58, 5)
Obrazy bývajú bohato rozvinuté, žalmista sa zaoberá obzvlášť príšerným detailmi, ktoré sú sprievodným javom či následkom vojny. Obrazy, ktoré používa semitská predstavivosť, slúžia týmto aj na vyjadrenie intenzity situácie a napätí v krízach, v ktorých sa žalmista nachádza. Oni vyjadrujú hĺbku zážitkov, strachu, bolesti a násilia. Spolu s obrazmi intenzitu zážitkov pomáha vyjadriť paralelizmus membrorum.

Kontrast medzi veľkolepým opisom nepriateľov a konečným víťazstvom JHVH, pomáha vyjadriť istotu dôvery, ktorú žalmista vkladá do rúk svojho Boha.
Básnický jazyk žalmov ďalej využíva personifikáciu nebezpečenstva a básnicku hyperbolu. Žalmista často personifikuje zlo. Nepriatelia sú zosobnením všetkého, čo je neľudské, utláčateľské a zlé. Choroby sú podľa chápania starého Orientu spôsobované démonmi. Zlo a hriešnosť sa chápu ako osobný nepriateľ, pripravený na útok. Zosobnený, odľudštený nepriateľ je vykreslený ako niekto, kto redukuje žalmistu na bytie podobné zvieracej existencii bez ľudskej tváre. Je úlohou tých, ktorí sa žalm modlia, nájsť a identifikovať znaky zla vo svojom živote.
Žalmy s témou boja s nepriateľom využívajú napätie medzi deštruktívnymi a konštruktívnymi obrazmi. Často sú v nich obrazy nádeje a strachu tak intenzívne prepletené, že ten, kto sa do tohoto napätia ponorí, môže byť vnútorne uzdravený a oslobodený od vlastného napätia, strachov a obáv.
4B. Literárna analýza textov
Pri exegéze žalmov v posledných desaťročiach má veľkú úlohu ich štrukturálna analýza a kritika foriem (nem. Formgeschichte). Táto sa snaží objavovať pevné formy už popísaných druhov, popisovať ich, určovať úmysel ich výpovede a miesto v živote (Sitz im Leben). Veľkú prácu na tomto poli urobil Hermann Gunkel, ktorý prikročil k analýze žalmov vo svetle ich literárnej formy, všímajúc si skúsenosti, z ktorých žalmy vyrastajú a možné prostredie ich vzniku. Gunkel rozdelil žalmy do 5 základných kategórií: Hymny, žalospevy ľudu, žalospevy jednotlivca, piesne vďakyvzdania, duchovné básne. Iný významný biblista, J. Westermann pri zohľadnení vnútornej dynamiky modlitby, ktorá dáva žalmom formu, navrhol 6 kategórií: žalospevy ľudu, žalospevy jednotlivca, žalmy deklaratívnej chvály ľudu, žalmy deklaratívnej oslavy jednotlivca, opisné žalmy chvály a eschatologické piesne chvály.

Žalmy s prosbou o zničenie nepriateľov patria väčšinou do kategórie žalospevov a z tohto pohľadu je nutné ich aj vnímať. Tieto modlitby vznikli pri stretoch Izraela s rôznymi krízovými situáciami, akou boli vojnové konflikty, útok nepriateľa, zajatie, poľnohospodárske ťažkosti... Dôležité je všimnúť si vnútornú štruktúru týchto modlitieb. Westermann popisuje štruktúru žalospevu takto:
1.oslovenie
2.sťažnosť voči Bohu, sebe, či iným
3.pohľad do minulosti a vyjadrenie dôvery
4.prosba
5.motívy
6.dvojité želanie
7.Božia odpoveď
8.prísľub oslavy

Nebezpečenstvo, ktoré žalmista prežíva môže mať bezprostredný zdroj v útoku iného človeka, či celého národa, čiže nepriateľov. Jeho opis je v skutočnosti dosť stereotypný. Je to niekto, kto obkľučuje žalmistu. Je ako zver čakajúca v úkryte, aby sa vrhla na žalmistu, ktorý koná ako nič netušiaca obeť. Všimnime si, že sa neuvádzajú detaily, ktoré by identifikovali nepriateľov s nejakou konkrétnou skupinou.
Žalmista je pritom vykreslený ako bezmocná obeť, ktorý musí byť zachránený len silou zvonku. Ohrozený nie len jeho fyzický život, ale spolu s ním celé jeho bytie pred Bohom, jeho viera a zmluva, ktorú uzavrel Boh s jeho ľudom. Jeho ohrozenie je vlastne ohrozením práv samotného JHVH. Len Boh môže zasiahnuť, preto sa žalmista dovoláva jeho súdu.
V prosbe sa objavuje motív, v ktorom sám JHVH bude mať prospech z toho, ak zasiahne v žalmistov prospech. Odvoláva sa na identifikáciu medzi ľudom Izraela a JHVH.

Túžba žalmistu po záchrane bude mať dva účinky: záchranu žalmistu a zničenie nepriateľa. Záchrana vyžaduje pozdvihnutie utláčaného z útlaku, a to nutne zahŕňa prekazenie opozície nepriateľa voči oslobodeniu. Žalmista často volá Boha, aby potrestal nepriateľa tým istým spôsobom, akým ho on sám chcel zničiť. Na tomto mieste sa najčastejšie uvádzajú „preklínania nepriateľov.“ V prosbe žalmista žiada Boha, aby ponížil utláčateľov, aby bola obnovená spravodlivosť a dobro. Nezabúdajme na celý kontext. Zničenie nepriateľov je prosbou adresovanou Bohu, teda nie osobnou pomstou, je zasadená v modlitbe, v ktorej sa výkonná moc necháva Bohu Izraela. Opisy nepriateľov a prosby o ich zničenie mobilizujú radikálnu vernosť žalmistu a každého, kto sa ich modlí, Božím cestám a Božej spravodlivosti.

5. Historická skúsenosť
Kniha žalmov je zbierkou žalmov rôznych žánrov z najrôznejších období izraelských dejín. Dobu vzniku jednotlivých žalmov je veľmi ťažké určiť. V jednotlivých žalmoch môžeme nájsť veľmi starý predexilný materiál, rovnako tak je isté, že iné žalmy predpokladajú babylonský exil. Niektoré zo žalospevov ľudu hovoria výslovne o zničení chrámu (Ž 74, 3 – 8; 79, 1 – 3). Iné dávajú poznať, že podnetom k náreku sú politické a vojenské ohrozenia, prípadne katastrofy (Ž 44; 60; 80; 83).

Izraelitom na opísanie a interpretovanie súčasnej situácie pomáhajú dejinné udalosti podobné tým, ktoré práve prežívajú.
Skúsenosť exodu je základným zážitkom Izraela. Pre mladšie generácie sa stal obrazom vyslobodenia, vzhľadom naň sa posudzovali a hodnotili súčasné udalosti.
Udalosť exodu je jedným z ústredných modelov náreku. Ľud bol utláčaný, volal k Pánovi, Pán vypočul ich volanie, vyviedol ich z krajiny otroctva. Toto vyslobodenie zahŕňa záchranu Izraelitov aj zničenie nepriateľa.
Ďalšími historickými udalosťami, ktoré sa odrážajú v žalmoch sú uzatvorenie zmluvy na Sinaji, darovanie Tóry, vyvolenie patriarchov, boj sudcov (Ž 83, 10) – Sdc 7, 1n), mocné kráľovstvo Izraela za čias Dávida...
Spomienka Izraelitov nikdy nebola bezvýznamným uvažovaním o minulosti, ktorá nemá žiadny bezprostredný účinok na prítomnosť. Minulosť sa pripomínala preto, aby sa oslávil a zvelebil JHVH, aby sa mobilizovala nádej a viera počas kríz.
6. „Preklínanie“ ako súčasť modlitby
Žalmy sú modlitbou. Vznikli ako modlitba, prednášali alebo spievali sa v chráme ako modlitba, preto ich musíme čítať a vysvetľovať v kontexte modlitby. Z modlitieb žalmov sa môžeme naučiť úprimnosti a odovzdaniu problémov do Božích rúk.
Človeka dnešnej kultúry zaráža priamosť, nekompromisnosť, neuhladenosť, niekedy hraničiaca až so surovosťou vo vyjadreniach niektorých žalmov. Starozákonný človek však v modlitbe vyjadruje priamo to, čo cíti. Zvlášť pri stretnutí so zlom sa ho snaží nazvať pravým a konkrétnym menom. Priamosť vo vyjadrovaní má za cieľ zlo pomenovať a vysloviť ho. Už tu sa začína boj proti nemu. Žalmy nás vyzývajú k autentickosti. Demaskujú násilie, ktoré je skryté v nás samotných. Vyzývajú, aby si človek uvedomil a priznal prítomnosť zla v ňom samotnom. Nie žalmy sú preklínacie a nenávistné, ale človek a spoločnosť, ktorej nenávisť a pomsta sa v nich odráža a zobrazuje.

Tvrdé slová žalmistu sa nám môžu stať obžalobou, ozvenou pomsty a nenávisti, ktorá číha v našom srdci. Týmto spôsobom nás takéto modlitby upozorňujú, môžu nám pomôcť odsúdiť seba samých za naše priestupky. Takéto žalmy sa stávajú zdravým odkazom na naše chybné konanie.
Z vnútornej štruktúry žalospevov sme mohli vidieť, že pomsta a preklínanie nepriateľov je len jednou súčasťou modlitby a už vonkoncom nie ústrednou. Na začiatku žalmu v oslovení je viditeľný adresát modlitby, ktorým je Boh Izraela, JHVH. Oslovenie znamená blízkosť a familiárnosť medzi žalmistom a jeho Bohom. Na neho vkladá núdzny človek svoju dôveru a nádej, že bude vyslyšaný. Aj nasledujúca sťažnosť predpokladá intimitu a veľké očakávanie pomoci. Žalmista s úplnou otvorenosťou predkladá svoje pocity a sťažnosti Bohu, od ktorého jediného očakáva pomoc. Pohľad do minulosti znovu vyjadruje pozíciu dôvery a nádeje na ďalší zásah. Žalmista sa odvoláva na predchádzajúce spásne udalosti, zvlášť skúsenosť exodu, keď Boh mocnou rukou vyviedol svoj ľud z otroctva, viedol ho cez púšť a voviedol do zasľúbenej zeme. V prosbe svoje očakávania vyslovuje a v závere žalmu vyjadruje istotu Božieho zásahu. V tejto istote nádeje vyjadruje prísľub novej oslavy, ktorý jediný môže žalospev zmeniť na chválospev. Dynamika žalospevu je jasne sústredená okolo hlbokej dôvery Bohu a nádeje v jeho nový spásny zásah. Takto sú „žalospevy vyjadrením viery v Božiu moc, ktorý môže zlo a chaos ovládať a odstraňovať. A túto vieru môžeme vidieť aj v závere trojice „vylúčených žalmov“: „A ľudia povedia: „Naozaj je odmena pre spravodlivého, naozaj je Boh, čo súdi na zemi.“ (58, 12); „Nech poznajú, že tvoje meno je Pán, že ty jediný si Najvyšší nad celou zemou“ (83, 19); „Veľmi budem oslavovať Pána svojimi ústami, budem ho chváliť uprostred zástupov, lebo on stojí po pravom boku chudáka, aby ho zachránil pred jeho sudcami.“ (109, 30 – 31).

Človek, ktorý sa modlí, prezrádza svoj postoj voči tým, za ktorých alebo proti ktorým sa modlí. V modlitbách, ktoré vyjadrujú túžbu pomstiť sa nepriateľovi, vkladá žalmista pomstu do rúk Boha. Tým sa zrieka osobnej odplaty a spolieha sa na spravodlivosť Boha. Zrieka sa nielen skutkov pomsty, ale aj pocitov nenávisti a agresie, ktoré v modlitbe nahlas vyjadruje. Týmto vystupuje z priameho reťazca pomsty a necháva posledné slovo Bohu.
Nešťastím našej doby nie je, že si ľudia sťažujú na svoje trápenia, ale že si sťažujú na nesprávnom mieste. Sťažujú si na Boha, ktorý to a to dopustil, namiesto toho, aby si sťažovali Bohu. V žalmoch je JHVH tým miestom, tou podateľňou, kde sa prijímajú sťažnosti, kde sa prijímajú sťažnosti a protesty. K nemu sa žalmisti obracajú, na túto adresu sa dovolávajú, nikam inam.

Z tohto postoja sa dá naučiť, ako má človek zaobchádzať so strachom a agresiou, ako narábať s túžbou pomstiť sa a odplatiť tak, aby ho vnútorne neničili, nevstupovali svojou ničivou silou nielen do jeho života, ale cez neho aj do života spoločnosti. Nenávisť, strach, pomstu je možné odovzdať do Božích rúk.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Posolstvo „preklínacích žalmov“