Jednou z ťažkostí pri čítaní Biblie pre dnešného poslucháča predstavujú žalmy s ich drsnými opismi nepriateľov a zvolávaním kliatieb. Veď koho by nezarazili nasledujúce slová: „(Hriešnici) nech sa pominú ako slimák, čo sa v hlien rozteká, ako nedonosený plod ženy, ktorý slnko neuzrie... Spravodlivý sa poteší, keď pomstu uvidí, umyje si nohy v krvi hriešnika.“ (58, 9. 11). Z tohto dôvodu boli zo žaltára liturgie hodín vylúčené celé tri žalmy označené za „preklínacie“: 58, 83 a 109. Verše vyvolávajúce zdanie násilia boli zo žalmov vynechané , prípadne prekladateľmi „zjemnené,“ z možnosti vzniku psychologických ťažkostí.“ Mimo toho mnoho čitateľov Biblie si v Knihe žalmov vyberá tie, s ktorými pri čítaní „nemá problémy“, ostatné žalmy sa prakticky ignorujú.
Takéto cenzurovanie biblického textu je prinajmenšom únikom. Skrýva sa v ňou neschopnosť postaviť sa zoči-voči realite biblického textu. Nikto sa nemôže postaviť do pozície pána nad Božím slovom namiesto toho, aby bol jeho pokorným poslucháčom. V histórii tento postoj viedol k „odžidovšteniu“ Písma a nakoniec k odmietnutiu celého Starého zákona, teda k Marcionovmu bludu.
Ťažkosti s čítaním niektorých žalmov je nutné zobrať vážne a hľadať spôsoby ako ich posolstvo sprístupniť dnešným čitateľom. Ako teda máme provokatívne obrazy vnímať? O čom rozprávajú? Dajú sa takého žalmy modliť?

Vymedzenie pojmu
Niektoré žalmy svojim slovníkom, drsnými opismi nepriateľov a „posvätným preklínaním“ provokujúce citlivé uši kresťanských poslucháčov, dostali názov „preklínacie žalmy“. Toto označenie nie je vyjadrením osobitného literárneho druhu v žalmoch. Ide o označenie tematické, podobne ako sa tematicky označujú Sionské piesne, žalmy o Bohu Kráľovi či múdroslovné žalmy. Názov je nepresný a zavádzajúci. V prvom rade v žalmoch nikde nie je spomenuté hebrejské slovo pre kliatbu cherem. Formálne sa v nich nijaká kliatba nevyslovuje. To čo sa vyjadruje je želanie o potrestanie nepriateľov, ktoré sa prednáša Bohu ako prosba. Toto želanie o potrestanie, či zničenie nepriateľov, nájdeme nielen v žalmoch, ale aj na mnohých iných miestach Písma, vrátane Nového zákona, pričom ich nikto nenazýva „preklínacími.“
Opisy nepriateľov a prosby za ich potrestanie nikdy nie sú jedinou témou daného žalmu, ba dokonca ani témou ústrednou. Hlbšie ich pochopíme v kontexte myslenia a vyjadrovania orientálnych starozákonných ľudí, v kontexte žalospevu do ktorých väčšina „preklínacích žalmov patrí“ a nakoniec v atmosfére modlitby, v ktorej sú komponované.
Názov „preklínacie žalmy“ preto budeme ďalej používať vždy v úvodzovkách s plným vedomím jeho nepresnosti. Podľa možností sa mu budeme aj vyhýbať.

Historický kontext
Nepopierateľne pri čítaní žalmov, ako aj iných kníh SZ, narazí dnešný čitateľ na myšlienky, obrazy a výrazy pre nás cudzie, nepochopiteľné a pre kresťanskú morálku na prvý pohľad neprijateľné. „Žalmy odrážajú dobu svojho vzniku,“ bola jedna z hlavných téz veľkého starozákonného biblistu Juliusa Welhausena (1844 – 1918). Preto sa text žalmov musí vykladať v jeho historickom kontexte.
Aby sme pochopili zmysel obrazov a výpovedí, ktoré sú pre nás neznámymi, musíme sa snažiť o priblíženie jazyka, myslenia a kultúry, v ktorej sa žalmy utvárali. Len tak budeme môcť pretransponovať ich posolstvo do našej kultúry a nášho spôsobu vyjadrovania.
Čo všetko sa podieľalo na konečnom znení žalmov, môžeme priblížiť nasledujúcou schémou:

SKÚSENOSŤ ŽALMISTU A JEHO NÁRODA
PREDSTAVY A OBRAZY JEHO DOBY
HEBREJSKÝ JAZYK A POETICKÁ REČ
HISTORICKÁ SKUSENOSŤ IZRAELA
INTERPRETÁCIA SKÚSENOSTI Z NÁBOŽ. POHĽADU
ATMOSFÉRA MODLITBY A KULTU
ŽALM

Postupným priblížením jednotlivých aspektov prídeme k hlbšiemu pochopeniu aj skupiny žalmov s prosbou o potrestanie a zničenie nepriateľov.

1. Skúsenosť žalmistu
Každý žalm vychádza z konkrétnej historickej skúsenosti žalmistu a jeho ľudu. Martin Buber rozlišuje dve základné skúsenosti: obdobia bezdomovca a obdobia usadenosti. Žalospevy do ktorých patria aj „preklínacie žalmy“, patria k skúsenosti bezdomovca. Takéto obdobie je charakterizované hľadaním, pátraním po Bohu a novými rozhodnutiami. Modlitby bezdomovcov sú naliehavé, bezprostredné, úprimné s intenzívnymi citmi a vyhranenými postojmi.
Krehkosť, samota, zraniteľnosť žalmistu a jeho ľudu nachádza svoje vyjadrenie v náreku a sťažnosti. Opisovaný problém môže pochádzať z viacerých zdrojov. Môže ním byť osobné utrpenie spôsobené falošnými obvineniami; morálne utrpenie; psychické utrpenie dôsledkom choroby či vonkajších nepriateľov a babylonské zajatie.
Svoju skúsenosť chce žalmista opísať a interpretovať formou a jazykom pre neho vlastným. Používa pritom básnickú formu, ktorá mu umožňuje vyjadriť svoje skúsenosti, nálady a pocity bez toho, aby ich musel rozumne usporadúvať. Predpokladá, že adresáti jeho diela môžu v modlitbe nachádzať podobné skúsenosti.

2A. Predstavy o svete dobra a zla
Spôsob vyjadrovania žalmistu vychádza z predstavy starovekého človeka o svete. Zvlášť dôležité je všimnúť si silnú polaritu medzi dobrom a zlom, medzi správnym a nesprávnym, Bohom a bezbožníkmi. Ide o dynamické chápanie sveta, to znamená, že stvorenie a život národa chápe staroveký človek ako neustály pohyb medzi chaosom a usporiadaným svetom. Chaos je násilnícka moc, ktorá začala pôsobiť pri počiatku sveta (Gn 1, 2; Mudr 11, 17n). Vo svete sa prejavuje zlom a hriechom, konkrétne v modlárstve, nevšímavosti k Božiemu slovu, pohŕdaním Božím zákonom, v nedodržiavaní zmluvy, odpadnutí od Boha, nemravným konaním, sociálnym útlakom... Aj pojem nepriateľa bol v Izraeli primárne chápaný nie politicky či osobne, ale nábožensky. Označoval každého, kto stál v službách cudzích bohov.
JHVH je Boh svätý, oddelený a nezlučiteľný so žiadnou formou zla. Nepriateľ Izraela, Božieho ľudu, je potom aj Božím nepriateľom. „Lebo, hľa, tvoji nepriatelia zúria a dvíhajú hlavu tí, čo ťa nenávidia. Spriadajú úskočné plány proti tvojmu ľudu a radia sa proti tým, ktorých ty chrániš“ (83, 2 – 3). Veriaci Žid vzýval Boha, ktorý je pánom nad neporiadkom, chaosom, nebezpečenstvom a má moc, aby ho odstránil.

Niet divu, že pokorenie a zničenie nepriateľa Izrael nielen očakával (Ž 23, 5; 110, 1n; 132, 18), prosil za neho (Ž 40, 15; 70, 3; 71, 13), ale i považoval za svoju náboženskú povinnosť. JHVH utláčanie svojho ľudu nemôže strpieť. Svojim verným sa ponáhľa pomáhať, aby im dopomohol k právu. On je Sudca, a preto i Bojovník, Boh nebeských i pozemských zástupov.
Rozprávania o porážke síl chaosu a násilia sú vyjadrením viery Izraelitov v moc JHVH, ktorý môže zlo a chaos ovládať a odstraňovať. Biblické pasáže o bojoch a vojnách, ktoré majú odstrániť sily zla zo zeme, sú istým spôsobom vyjadrením spolupráce človeka s Bohom na odstraňovaní neporiadku a zla, a tým dosvedčením záujmu a snahy obnoviť poriadok vo svete a v spoločnosti. V tomto boji sa celkom prirodzene u človeka objavuje aj strach a obava, ktorú má pred zlom. V žalmoch sú náreky akoby zrkadlom vnútorného strachu, ktorý modliaci sa prežíva.

Veľký židovský spisovateľ Elie Wiesel na otázku, prečo bol prorok Eliáš tak neľútostný a nechal pozabíjať všetkých Baalových prorokov odpovedá: „Áno, bol neľútostný voči tým, ktorí dovolili povraždiť skutočných prorokov. Nezabúdajme, že epocha, o ktorej hovoríme, je krvavá, divoká, vražedná a v hre je osud židovského ľudu.“ Podobné slová platia aj o situácii opisovanej v žalmoch.

2B. Proces záchrany a zákon odplaty
Ak sa žalmista a jeho národ nachádza v nebezpečenstve, pod tlakom zla a nepriateľov, ako nastane jeho vyslobodenie? Ako si predstavuje Hebrej proces svojej záchrany? V okolitom svete Izraela sa proti strachu a ohrozeniu bránili čarami, mágiou a vzývaním príslušných božstiev. Na otázku KTO zachráni Izrael je odpoveď jednoznačná: Jedine JHVH, Boh Izraela môže vyslobodiť svoj ľud z pút nepriateľov. Na otázku AKO prebehne jeho záchrana sa tak jednoznačne odpovedať nedá. Podľa nezlučiteľnej polarity medzi Bohom a zlom, súčasťou záchrany je aj odplata nepriateľovi za príkorie, ktoré spôsobil Božiemu ľudu.
V žalmoch, ale i všeobecne v Starom zákone, môžeme nájsť rôzne predstavy o odplate. Z časového hľadiska ju Židia videli takto:
1.Prvá a najstaršia forma odplaty predpokladá len nejasné a neurčité chápanie pojmov teraz a potom. Spravodlivosť a právo sa obmedzovalo len na tento život, keďže po ňom nasledovala len zatemnená existencia v šeole. Kontext odplaty sa limitoval na rozpätí jedného pozemského života (Ž 73, 19 – 20).
2.Druhá forma ide ďalej tak, že blaho ani trest neboli obmedzené na dlhý či krátky život a materiálne dobrá, prípadne ich absenciu. Rozpoznáva sa Božia moc zameraná dovnútra a dosiahnutá v kulte (Ž 16, 11; 37, 3 – 4).

3.Hlboký vzťah k Bohu zakúšaný v kulte viedol v mladších vrstvách SZ k nádeji v pokračovanie tohto vzťahu až poza smrť (Ž 49, 15).
Predmetom kresťanskej kritiky je starozákonný lex thalionis – zákon odplaty, známy formulou „oko za oko, zub za zub.“ Ten súvisí s najrozšírenejšou predstavou odplaty na tomto svete. Zabúdame, že daný princíp vyrastal v orientálnej kultúre, v prostredí, kde prevládal zákon neobmedzenej odplaty, až do doby vytvárania právnych systémov. Zákon odplaty prinášal nové posolstvo oproti tomuto v tom, aby trest spravodlivo zodpovedal previneniu. Teda nech nie je väčší, ani príliš mierny.
Napr.: Babylon zničil Jeruzalem, teraz nech je zničený Babylon, nepriatelia zabíjali deti Izraela, teraz nech sú ich deti zničené (obrazným jazykom v Ž 137, 9 roztrieskané o skalu).