Prejav o katolíckej moderne (formou kázne :-)

Drahí bratia v Kristu.

Dnes, v siedmu nedelu v období cez rok sa stretávame, aby sme spolu oslávili nášho pána. Pán sa nám prihovára rôznymi spôsobmi. Na jednej strane je to cestou viery, ktorá sa k nám dostáva ako posolstvo církvi. Bohoslužba, modlitba, sviatosti sú významnou časťou života kresťanského spoločenstva.
Na druhej strane je to ale i oslava. Nie každá oslava sa však musí končiť tortou. Oslavou môže byť aj zamyslenie, báseň, pieseň, skladba, obraz. A skutočne, umenie je velkou oslavou. Umenie nielen uspokojuje ludskú potrebu estetična a krásy, ale je zároveň velkým uznaním božej lásky. Každý dokáže napísať nejaký ten brak o jeseni, ale uznanie božieho milosrdenstva je určite činom evanjelizácie.

Som vďačný za to, že vám dnes môžem porozpráť o svojich zážitkoch s ľuďmi, ktorí spájali umenie s vierou. Vlastne, viera je dnes naozaj umenie... Ešte dnes si spomínam na Rudolfa. Aký bol len svedomitý a zbožný. Už od detstva som ho vídal na miništrantskej lavičke. Štúdia zvládal výborne. Keď mi oznámil, že sa rozhodol študovať teológiu, bol som prekvapený, a zároveň potešený. Po štúdiach vstúpil do rádu františkánov. To som od neho vôbec nečakal. Taký mlčanlivý rád. To sa naňho nepodobalo. Jeho neposednosti a vášni pre literatúru. Ako si tak spomínam, vždy ma prekvapovalo, ako si při každej možnosti čosi písal. Keď mal čas, písal.
Bol to naozaj citlivý chlapec. Poviem vám.... najviac mu ublížila smrť Haničky... jeho sestry... Veď viete, tá kniha... myslím tá o nej... je úžasne úprimmná a clivá. Taká rozlúčková...
Rudolf bol velmi talentovaný. Jeho poézia vo mne odrážala jeho dušu a hlbokú vieru v Boha. Vela času trávieval v kostole. Vždy vravieval.
„Otče, tu sa cítim bezpečne. Sem chodím po inšpiráciu. Tu naberám energiu. Kde inde by som mohol byť radšej než v dome božom...?“
Vždy vedel, že mám záujem o literatúru. Kolkokrát strávil celý deň na fare, prehrabávajúc sa v mojich knihách... Potom neskôr, počas štúdií, pravidelne ma obohacoval informáciami o kultúrnom dianí. Nikdy nezabudol domov doniesť niekolko výtlačkov Kultúry. Tak ako on, aj ja som si s oblubou listoval v dielach mladých autorov, do ktorých pravidelne prispieval. Čosi som občas použil aj vo svojich kázňach... Veď čo môže byť človeku bližšie ako poetické slovo vyjadrujúce hĺbku evanjelia.
Jeho literárna činnosť bola úžasná. To s akou pracovitosťou a neodbytnosťou vypracoval všetky tri diely almanachu Tovarišstvo.. ma vždy prekvapovalo... žil pre Boha a pre lieratúru..
Jediný moment, kedy som o ňom možno pochyboval, bolo keď počas štúdii vydal tú skomoleninu... vraj Mladý Svadobník...taký humbuk.. nejaký nadrealizmus... obyčajný brak... to vôbec nebola súca poézia. Už vôbec nie tá nádherná a bohumilá jemne veršovaná hra slova.
Občas sa tu stretávali... Všetci. Rudolf, obaja Jánovia, Stanislav, Sveťo, Gorazd, Miloslav a Mikuláš..
Vždy sedávali v prvej lavici. Vždy. Po omši zvykli debatovať o kázni, o novinkách z Bratislavy. Ako si tak pamätám, Rudolf ten si vždy čosi zapisoval, potom Ján, vždy tajomný, no v diskusiach otvorený a úprimný. Jeho najvačším vzorom bol Henry Breumont. Výrok: „Najkrajšie verše sú tie nevyslovené.“ naozaj vystihol jeho poéziu. Ďalej sedel Pavol Hlbina. Nikdy som sa s ním vlastne bližšie nezoznámil. Všetci si ho však držali v úcte. Bol oporou tých mladých chlapcov. Na jeho tvorbe stavali všetko, čo kedy vyšlo v Kultúre. Pre nich bol literárnym vodcom... o jeho knihách som sa nikdy vela nedozvedel. Rudolf mi raz priniesol Začarovaný Kruh. Pavol bol naozaj zanietený autor. V jeho zbierkach sa spolu s duchovnými myšlienkami objavovali aj národné a regionálne výjavy, túžba po domove a kráse. Poslední boli Ján Ďurka zo Sily. Keď som ho po prvýkrát videl bál som sa ho nahlas osloviť. Jeho chatrná telesná schránka, k tomu tá hrozná choroba a krátkozrakosť. Jeho jediná nádej bola viera. A verte mi, venoval sa jej nadštandardne. Celoživotnú tragiku zhrnul v Kuvikoch. Skutočne tragická poézia... při čítaní sa mi dokázali do očí nahrnúť slzy. Prosil som preňho Boha o odpustenie. Ako som sa vždy bál o tohto, síce fyzicky drobného, ale duševne obrovského človiečika. Jeho, aj tak už očakávaná smrť, bola hroznou ranou nielen pre mňa, ale pre celé spriatelené spoločenstvo... On ho, nakoniec, držal na nohách.
A na konci, pod kazatelnicou, tam sedával Svetoslav. Zanietený kolega, skvelý autor.

A o čo mi vlastne išlo? Drahí moji veriaci. Dnes mi išlo iba o to, aby som vám porozprával o svojich priateloch, ktorých ste stretávali no nevideli ich bolesť a strach, o kolegoch, ktorý v sebe nosili viac než spovedné tajomstvo, o ľuďoch, ktorí svoj život zasvätili Bohu, venovali mu svoje povolanie, volný čas i zmysel pre krásu.
Chcel som vám iba pripomenúť tých zopár mien, ktoré v dlhom zozname autorov majú všedné, no nezabudnutelné miesto. Zopár mladých mužov, ktorí častokrát menili pohľad na svet a na vieru. Autori-kňazi-

- Počuli ste slovo božie.
- Bohu vďaka.