Pre svet ako svätý otec, pre kresťanov Ján Pavol II. a pre poliakov Karol Wojtyla. Celým menom Karol Jozef Wojtyla sa narodil 18. mája 1920 v poľských Wadowiciach. V roku 1938 začal študovať filozofiu na univerzite v Krakove. Po vysvätení na kňaza v roku 1946 išiel na 2 roky študovať do Ríma na pápežskú univerzitu...

Vzostup: V roku 1958 bol vymenovaný za krakovského pomocného biskupa, o 6 rokov neskôr sa stal arcibiskupom. 16. októbra ho zvolili za prvého poľského či slovanského pápeža v histórii cirkvi. Od začiatku svojho pontifikátu podnikol 104 zahraničných ciest a 146 ciest po Taliansku. Ako rímsky arcibiskup navštívil 317 z 333 cirkevných diecéz.

Otvorenosť iným vierovyznaniam:13. apríla ako prvý pápež navštívil synagógu, ukázal že je otvorený medzi náboženskému dialógu. Na druhej strane sa však drží tradičných princípov cirkvi: napr. otázka dodržiavania celibátu či kňazstvo žien. 11. júna sa v Gdansku stretol s Lechom Walesom. V Poľsku je považovaný za kľúčovú postavu, ktorá sa zaslúžila o pád komunizmu.20. mája 1997 prijal Ján Pavol II. vo Vatikáne Matku Terezu. O 6 rokov neskôr ju vyhlásil za svätú.

Z úst Matky Terezy vychádzali veľmi krásne slová, a bola by škoda nepripomenúť si niektoré z nich. Sľub chudoby jej rehole, to nie sú iba papierové slová. ,,Ak moje sestry nebudú jesť jedlo ako biedni a nebudú žiť ako biedni, nebudú biednym rozumieť,“ nástojí. Keď v Etiópii videla vychudnuté kostry detí, povedala: ,,Za túto tragédiu dnešného storočia sme všetci zodpovední. A hladomoru nepomôžete tým, že sa zrieknete večere, ale že sa nezrieknete na nich myslieť. Len to vo vás pohne svedomie.“

Mnohé by mohli prezradiť aj jej ocenenia(teda ocenenia aj jej sestier ako sama hovorí):
V roku 1971 získala medzinárodnú cenu pápeža Jána XXIII. za pokoj vo svete, ktorú jej vo Vatikáne odovzdal svätý otec Pavol VI. Alebo keď v roku 1972 prebrala z rúk indického prezidenta Nehrovu cenu a mnoho ďalších ocenení... Aj to, keď ju raz ktosi v lietadle popýtal o autogram do biblie.
Na medzinárodnej konferencii vo Washingtone zastala v prejave a povedala fotoreportérom: ,,Musí byť vaše povolanie také dravé? Neprišla som, aby tu zostali po mne fotografie– ale aby tu zostali slová, a tie aj tak fotografovať nemôžete.“

Ľudia ktorí sa rozhodli pre zasvätený život sú ako zažaté sviece. Horí v nich plamienok lásky. Keď človek zažne sviece, nepostaví ich do rohu izby, ale rozostaví po celej izbe. Tak ako títo ľudia, ktorí neostanú na mieste, kde už rozpálili srdcia, chodia po celom svete roznášať tento plamienok.
A hlavne pre nás, ktorí sme často iba z vosku je dôležité pochopiť, že práve ten život s plamienkom by mal byť našim životom....