Dialóg o Bohu a čase

Filozofická úvaha o čase pozostáva z týchto častí:

1./Úvod.
2./Meditácia veriaceho o čase.
3./Filozofický obsah a zdôvodnenie.
4./Záver.

Myšlienky na túto tému mi začali prichádzať na rozum, počas hodín marxistickej filozofie, v ktorej sa nám naši lektori pokúšali nahovoriť, že čas je kategória neodlučiteľná od hmoty a priestoru a jeho jediným smerom je existencia hmoty v čase a priestore.

Toto vysvetlenie sa zdalo na prvý pohľad správne a prijateľné za predpokladu, že prijmeme marxistický svetový názor, ktorý vychádza z predpokladu tzv. večnosti hmoty. Ako veriaci človek som s týmto tvrdením nemohol súhlasiť nakoľko sa mi pokúšali vysvetliť, že sa mám zmieriť s tým, že Boh nie je a nikdy nebol a prijať toto vysvetlenie ako predpoklad celého svetového názoru.

Človek, ktorý vychádza z náboženského presvedčenia toto vysvetlenie prijať nemôže, lebo ono je od samého základu nepravdivé. Pri zamýšľaní sa nad touto otázkou som prišiel k tomuto záveru. Stvorenie času bolo prvou úlohou, ktorú si dal Boh vo svojom stvoriteľskom úsilí pri stvorení časného sveta. Začiatok písania dokumentu - úvaha o kategórii čas. Písanie o čase je fascinujúce a pre človeka s filozofickým cítením je pohnútkou na seriózne uvažovanie, pokúsim sa o týchto otázkach podeliť so svojim čitateľom.

Táto úvaha vznikla v dobe, keď v našej vlasti vládol všemocný marxistický materializmus a úvahy podobného typu boli pokladané za nevedecké a protisocialistické, preto nebolo možné tieto názory publikovať, ba ani sa k nim verejne hlásiť, nakoľko každý, kto by tak učinil by dostal nálepku liberála a protisocialistického živlu, čo bolo pre vysokoškolského pedagóga existenčná otázka a priame ohrozenie jeho pozície.

Pokúsim sa svoje vtedajšie myšlienky reprodukovať pokiaľ mi pamäť a zdravie slúži, aby som sa vyrovnal s tým, čo som musel mlčky v onej dobe znášať nakoľko sloboda slova bola síce proklamovaná, ale politickými opatreniami dokonale filtrovaná, takže na verejnosť mohlo iba to, čo bolo cenzúrou a často aj auto cenzúrou odobrené ako politicky nezávadné.

Časový rozmer tejto úvahy spadá do obdobia rokov l975-76, teda do obdobia vrcholiacej normalizácie. Táto skutočnosť sa objektívne podpísala aj pod jazyk a formuláciu tejto úvahy, ktorá vznikala v dobe, kedy som sa postupne vymaňoval z pod vplyvu marxizmu, ktorý som dovtedy uznával ako vedecký systém aj keď ním bol iba z politickej vôle. Vo svojej životnej praxi som sa najčastejšie stretával s kategóriou čas najmä ako astronomickou veličinou, prípadne fyzikálnou, alebo biologickou veličinou, bez toho, aby som sa bol zamýšľal o jeho filozofickej podstate.

Marxizmus totiž odmieta existenciu času mimo hmoty a priestoru. Čo ma ako veriaceho človeka viedlo k zamysleniu sa nad kategóriou čas ako filozofickým fenoménom. Materializmus chápe čas ako atribút hmoty a priestoru, pričom čas je považovaný ako jeden z rozmerov hmoty, ktorá podľa neho existuje iba v priestore a čase. Človek, ktorý vníma hmotu ako produkt Božej tvorivosti v jej nekonečnej variabilite musí nevyhnutne chápať čas ako prvok, ktorý predchádza hmotu a priestor. Domnievam sa, že čas je prvotný produkt Božieho stvorenia a predchádza hmotu a priestor.

Boh- Stvoriteľ vytvoril čas ako fenomén predchádzajúci hmotu v celej svojej zložitosti a variabilite ako nosnú substanciu stvoreného sveta -čas ako prvopočiatok stvorenia časného sveta -vesmíru. V opozícii k tvrdeniam materializmu, ktorý chápe časopriestor ako neoddeliteľnú funkciu hmoty matérie, domnievam sa, že chápanie času ako osobitného fenoménu, ktorý je Božím stvorením a predchádza hmotu i priestor má svoj filozofický význam, ktorý by som chcel v zmysle svojho chápania
vysvetliť, čo týmto činím.MEDITÁCIA:

Boh stvoril čas ako prvú podmienku existencie sveta ako základ časného života. Iskierka života stvorená Bohom a vrhnutá do časopriestoru, vyvrcholila stvorením človeka a jeho dejín. V dejinách ako v koncentrovanom čase je zakódovaný život každého človeka ako nositeľa nesmrteľnej duše v smrteľnej schránke tela človeka. Telo podlieha času, duša je nadčasová. V čase je skúmana odolnosť a pripravenosť duše k službe Bohu v láske a radosti. Jednota tela a duše je možná iba v čase a je fenoménom, ktorý dal Boh človeku, aby ten mohol dokázať svoju lojalitu s Bohom.

Čas vymedzený Bohom človeku v realite jeho časného života je momentom overovania spôsobilosti človeka slúžiť Bohu vo večnosti po poslednom súde aj s osláveným vzkrieseným telom. Chápanie Boha ľudským rozumom je nemožné, nakoľko človeku chýbajú miery, meradlá definície, ktoré je rozum náchylný používať na definovanie vecí a javov v časnom živote. Boh je mimo čas, mimo ľudský rozum a poznanie. Napriek tomu existuje však vo svojej nekonečnej láske a dobrote. Ľudské telo s jeho rozumom Boha nechápe, je pre neho nepochopiteľný, ale pre ľudské srdce je Boh plne pochopiteľný a akceptovateľný.

Pokus o chápanie Boha rozumom je nedokonalým chápaním, ktoré vedie k chybnému chápaniu Boha, čo sa môže stať pre dušu človeka osudným. Človek sa nemá pokúšať o pochopenie Boha rozumom, ale má sa ponoriť do jeho lásky, otvoriť sa Bohu, prijať ho do svojho srdca a v ňom existovať ako ponorenie sa do večnej istoty a pravdy. Rozumové chápanie Boha vedie k modlárstvu, k pripisovaniu božích vlastností veciam a ľuďom, čo v konečnom dôsledku vedie do záhuby nesmrteľnú dušu človeka jej znečistením hriechmi ako aj urážkou Božej majestátnosti.

Je to povyšovanie vecí a ľudí na Božiu úroveň a zároveň ponižovanie Boha, ľudskou trúfalosťou po jeho poznaní rozumom, čo sa stáva často smrteľným hriechom, nakoľko odvádza ľudí od viery v Božskú všemohúcnosť, ktorá je nahradzovaná ľudskými výmyslami motivovanými nedokonalým ľudským rozumom. Veď keby sme aj použili analógiu ľudského rozumového konania a postupu, museli by sme pripustiť, že vec vytvorená človekom, sama o sebe je schopná skúmať svojho tvorcu, čo je vlastne rozumový nezmysel a rovnako postupuje ten, kto sa snaží nachádzať rozumové vysvetlenie Boha cez ľudské poznanie a konanie.

Touto meditáciou som sa snažil zdôrazniť závažnosť otázky úlohy času v ľudskej prirodzenosti. Nevera v Boha a absolutizácia času v marxistickom zmysle znemožňuje napríklad aj chápanie Teórie relativity času vyjadrenej geniálnym fyzikom Albertom Einsteinom, podľa ktorej možno tušiť, že vesmír je Božím dielom a nekonečný je iba Boh. Prijatie tohoto poznania v nás iba umocňuje vieru v Boha, ktorý aj ľudskému rozumu dáva tušiť, aký je Boh dokonalý a aké nedokonalé je všetko čo človek vytvorí na základe svojho poznania, ktoré mu vo svojej múdrosti a láske daroval Boh.

Veď on stvoril človeka na svoj obraz i keď bez božskej dokonalosti a invencie. Časný život a život večný aký to paradox vzhľadom na čas. V časnom živote je nesmrteľná duša akoby uväznená v smrteľnom tele, ktoré podlieha času a od svojho vzniku v čase až po jeho zánik v okamžiku smrti v spojení smrteľného tela a nesmrteľnej duše sa odohráva mystérium času a večnosti. Veď nejde o samoúčelné spojenie týchto dvoch podstát, ale ide o symbiózu, v ktorej duša sa pripravuje na svoj návrat k Stvoriteľovi a osvedčuje svoju príslušnosť k nemu v dobe zotrvania v smrteľnom tele, kedy potreby tela a jeho život v čase sa premietajú do prostredia duše a vytyčujú hranice a rozmer jej budúcej slávy v nebi.

Je to rozmer dobra a zla v človeku je to boj medzi týmito dvomi podstatami, ktorý v konečnom dôsledku určí tak postavenie tela ako aj duše a to v období, ktoré bude mať časný rozmer, ale duša i telo budú rozdelené. Telo vzniknuté z hmoty v čase sa vráti zo živej podoby do neživej a dušaočakáva svoj konečný údel podľa zásluh, ktoré v čase spoločnejexistencie ako jednota tela a duše vytvorili pre večnosť, ktorá bude nasledovať po poslednom súde a následnom vzkriesení tela a ichopätovnom zjednotení, ale tento ráz už definitívne pre život večný, teda život mimo čas v nadčasovom priestore. Vo viere v učenie Ježiša Krista a jeho prísľuby dané ním samým a jeho učeníkmi, vieme že pre život večný budúdve prostredia, jedno spojené s dobrom - nebo, a druhé spojené so zlom teda peklo. Zmysel časného života, teda naša existencia v čase potom nadobúda celkom jednoznačne svoje poslanie. Dokázať v časnom živote, pre ktorú alternatívu sa človek rozhodne na základe slobodnej vôle pre existenciuvo večnosti. Takto chápaný zmysel života dáva dostatočnú motiváciu pre konanie človeka pri prvom spojení tela a duše, teda pre časný život.

Svoj časný život každý človek žije v určitom kompromise medzi dobrom a zlom. Veľmi často nevidíme presný rozdiel medzi tým, čo vedie k hranici dobra a je pokračovaním za jeho hranicu, teda vo sfére dobra a tým, čo vedie k hranici zla a je taktiež pokračovaním, ale už vo sfére zla. Hranica medzi dobrom a zlom je v časnom živote ľahko prekročiteľná a vlastne už od čias prvých ľudí je veľmi nezreteľná. Medzi konaním dobra a zla nie je žiadna bariéra, ktorú by bolo potrebné prekonávať, skoro vždy je to iba miera kvantity, kedy sa z dobra stáva zlo a zo zla dobro. Stvoriteľ nám dal slobodnú vôľu a možnosť voľby, ktorá existuje v každom okamžiku nášho života a závisí vždy iba od nás, či existujúcu hranicu prekročíme smerom k dobru, alebo k zlu. Na tejto hrania sa pohybujeme po celý svoj časný život v dobe, v ktorej si už uvedomujeme túto hranicu a využívame možnosť voľby medzi dobrom a zlom.

Stvoriteľ, bol k nám obzvlášť láskavý tým, že nás vybavil dôležitým nástrojom -indikátorom, ktorý nám uľahčuje rozhodovanie na hranici medzi dobrom a zlom a tým je naše svedomie. Pokiaľ sa tohto nástroja človek sám dobrovoľne nezbaví, pokiaľ ho neodhodí ako nepotrebnú vec, ale ho starostlivo používa, potom má tie najlepšie šance udržiavať sa na hranici dobra a túto neprekračovať. Menšie prešľapy tejto hranice zosilňujú pípanie toho indikátora, ktorý nás upozorňuje, že sme prekročili hranicu a odchýlili sa od správneho smeru, a že musíme urobiť kroky k náprave. Upočúvnutie výstrahy svedomia nám umožňuje napraviť chybný krok a vrátiť sa späť za hranicu do oblasti dobra. Zmysel tejto indikácie spočíva v symbióze tela aduše, kde telo vedené zmyslami často ťahá dušu do hriechu a duša zapína indikátor svedomia, aby zistila, či sa nachádza v správnom smere. Svedomie ako výraz duše často protirečí telu jeho zmyslom, v snahe po požitkoch za hranicou dobra v oblasti zla, ktoré má silného pomocníka v podobe našeptávača zlého, ktorým je činnosť zlého ducha, ktorý chce prostredníctvom tela získať nesmrteľnú dušu do svojej pasce a prostredníctvom zla po vzkriesení aj celého človeka pre večnosť v zatratení, teda v pekle.

Dlhé zotrvávanie za hranicou dobra v oblasti zla ničí indikátor svedomia. Svedomie slabne, stráca sa jeho indikačná schopnosť a najmä citlivosť voči zlu. Ľahko sa môže stať, že indikátor svedomia sa stane nefunkčným pod nánosom nahromadeného zla v podobe smrteľných hriechov, ktoré neumožňujú možnosť správnej orientácie. Dlhodobý pobyt v zóne zle, najmä stotožnenie sa so zlom, môže v podstate zmeniť činnosť indikátora svedomia do tej miery, že indikátor sa prepne a začne indikovať opačne a začne v mene zla chrániť pred dobrom. Ak sa človek v časnom živote dostane do tejto polohy symbiózy tela a duše, jeho návrat za hranicu dobra je veľmi ohrozený a potrebuje veľkú Božiu milosť, dar pokánia, ktoré umožňuje jeho návrat späť do ríše dobra.

Dar pokánia je veľkou milosťou Božou, ktorú nám vydobyl vzkriesený Spasiteľ Ježiš Kristus. Pokánie nie je samoúčelom, pokánie je prostriedok ako očistiť pokazený indikátor -svedomie ako ho naspäť prepnúť, aby ukazoval opäť správne hodnoty, aby človeka odviedol z cesty hriechu na cestu dobra smerom do spasenia k náprave svojich chýb a omylov, k odstráneniu následkov hriechu. Veľkosť tejto milosti je najmä v tom, že umožňuje nápravu človeka, je cestou, ktorá vedie od zla k dobru, od zatratenia k spaseniu a to počas celého časného života človeka. Vzhľadom na relativitu času, človek má po celú dobu svojej časnej existencie možnosť zmeny smeru svojho života od zla k dobru práve cestou, ktorú mu ponúka pokánie ako osobitný Boží dar.