Budhizmus v Európe a postoj cirkvi

Takmer tridsať účastníkov zo 16 európskych krajín sa zaoberalo potrebou, ale i konkrétnymi témami, formami a odporúčaniami, ako viesť –dialóg s predstaviteľmi a skupinami tohto v Európe ustavične sa rozširujúceho náboženstva.

Aký postoj by mala Cirkev zaujať v tejto novej –situácii? V tej v ktorej budhizmus sa šíri do sveta rýchlejšie ako kto predpokladal? Teda v situácii, ktorá je pre ňu určitým spôsobom úplne neznáma? V minulosti to boli vždy kresťanskí misionári, ktorí pomohli obyvateľom iných krajín (vrátane budhistických) zasadiť kresťanské korene hlboko do ich pôdy. Často tento proces znepokojil autority iných náboženstiev. Možno teraz my kresťania pochopíme reakcie tých, voči ktorým sme sa previnili, keď videli, že sa naše symboly a koncepty používali na vyjadrenie veľmi odlišnej náboženskej skúsenosti.

Nie je jednoduché vypočuť si napríklad to, že Ježiš Kristus je bodhisattva, keď rozumieme, čo bodhisattva pre –budhistov znamená. A predsa ním pre mnohých európskych budhistov je. Budhisti taktiež majú tendenciu veľmi rýchlo stotožniť budhistický súcit a kresťanskú lásku, nie je to však také jasné, najmä keď uvažujeme nad súcitom v budhistickom a nad láskou v kresťanskom –kontexte. V skutočnosti počas takéhoto procesu trpia obe tradície.“

Na záver D. Gira nastolil i ďalšie závažné otázky, na ktoré by mala Cirkev v blízkom čase nájsť vhodnú odpoveď: „Mala by Cirkev zareagovať na budhistickú –inkulturáciu negatívne, alebo by sa mala pokúsiť o spoluprácu s budhistami v tomto procese inkulturácie tým, že im pomôže lepšie pochopiť kresťanský význam termínov a zároveň, aby –našli čo najlepšie termíny na vyjadrenie –svojej skúsenosti? Odpoveď nie je jednoduchá. Ak si totiž Cirkev zvolí, že bude spolupracovať, čo to potom pre ňu znamená? Kto bude schopný pomôcť našim budhistickým bratom a sestrám na tejto úrovni? Kde by sa mala táto činnosť uskutočňovať? Môže napríklad katolícka teologická fakulta spolupracovať s budhistickým výskumným centrom? Ak sa však Cirkev rozhodne, že nebude spolupracovať, ako ju budú posudzovať v budúcnosti? Aký efekt bude mať proces inkulturácie, ktorý prebieha v izolácii, na význam kresťanských vyjadrení pre kresťanov budúcich generácií? Ako –tieto pojmy pozmeňujú vnútorný význam budhistickej skúsenosti?“

Druhým prednášateľom na konferencii bol zenový majster zo Švajčiarska Jerome Ducor, ktorý konvertoval na budhizmus z kresťanstva a s týmto náboženstvom sa prvýkrát stretol ako štrnásťročný. Budhizmus sa popri protestantizme stal pre neho druhou –alternatívou. Začal podrobnejšie študovať jeho spisy, až sa napokon sám stal budhistom. Roku 1977 absolvoval –univerzitu o budhizme. V Loussann študoval tibetskú školu v čínštine a v Žene–ve dejiny náboženstiev. V –súčasnosti prednáša budhizmus na univerzite v Ženeve. Vo svojom príspevku informoval o budhistických centrách v Európe, o ich aktivitách, víziách a možnostiach spolupráce s Katolíckou cirkvou, ale aj navzájom. Jeho príspevok vyvolal azda –najviac otázok, a pretože odpovede na ne boli zaujímavé, miestami až –polemické, niektoré z nich uvádzam (v ich skrátenej forme):

Môže sa stať budhista kresťanom?
Ducor: Nie. Ak sa niekto venuje meditácii, ešte sa nestáva budhistom. Budhista stavia na učení Budhu. Kresťan –nemôže byť budhistom a naopak. Budhista –síce môže uznať užitočnosť kresťanstva a jeho miesto v dejinách ľudstva, ale to je všetko.
Ako vidíte budhizmus v kontexte Európskej únie?
Ducor: Je to niečo, čo nadväzuje na predchádzajúce európske hodnoty založené na židovsko-kresťanskej tradícii. Nemyslím si však, že by budhizmus na Západe triumfoval, už aj preto, že počet jeho stúpencov klesá. Budhizmus sa však môže podieľať na propagácii mieru, nenásilia a podporovať ľudí dobrej vôle.

Aký typ budhizmu je charakteristický pre Európanov?
Ducor: Najviac rozšírený je tibetský budhizmus (tzv. lámaizmus – pozn. –autora) a zen. Ten prvý pre jeho liturgiu, zen pre svoju meditáciu. Avšak takmer v každej krajine Európskej únie možno nájsť tradície všetkých budhistických smerov. U niektorých z nich pretrváva silný –pocit vernosti k vlasti, iné prešli –zmenami a majú schopnosť integrovať sa do iných kultúr. Ukázalo sa, že na Západe budhizmus zdôrazňuje aj také elementy, ktoré sa inak v krajinách ich pôvodu nezdôrazňujú.
Je budhizmus náboženstvo, alebo filozofický systém? Hovoríme o náboženskom dialógu, alebo o dialógu kultúrnom?
Ducor: Mnohí teológovia nechcú uznať budhizmus ako náboženstvo. Považujú ho dokonca za akúsi formu ateizmu, pretože nehovorí o Bohu. Avšak ja si myslím, že to náboženstvo je, lebo odpovedá na otázku smrti. Nie je to teda iba filozofický či etický systém. Druhým dôvodom, prečo si to myslím, je to, že budhizmus má silný zmysel pre mystiku.

Ak budhizmus porovnávame s kresťanstvom, sú tu určité rozdiely, napríklad v nazeraní na Boha. Budhisti neveria v osobného Boha ako kresťania. Ďalej v pohľade na lásku a charitu; kým kresťania lásku usmerňujú iba na človeka, budhistické chápanie lásky je všeobecnejšie. Budhista tiež hovorí o dokonalosti ako o procese, kresťan dokonalosť vníma ako zdokonaľovanie sa v láske. Poslednou prednášajúcou bola rehoľná sestra Karin Amellová zo Švédska. Tá sa vo svojom príspevku zamerala na typológiu kresťanských reakcií na budhizmus a jeho šírenie v Európe. Poukázala na skutočnosť, „že budhizmus v Európe dnes všeobecne kladie väčší dôraz na iné prvky, ako na svoj ázijský kontext. Napríklad ekologické a etnické aspekty budhizmu dominujú v Európe a USA jednoducho preto, že sú dôležité pre ľudské prežitie a celistvosť zeme. Niektorí ľudia, ktorí si uvedomujú tieto otázky, majú preto záujem o budhizmus ako o určitý alternatívny životný štýl. V Európe, podobne ako v USA, sa budhizmus preto javí skôr ako spôsob života než ako náboženstvo s pevnou štruktúrou právd či hierarchickou inštitúciou. Je to spôsob života, ktorý priťahuje ľudí, najmä keď získajú dojem, že si môžu slobodne vybrať, ktoré aspekty budhizmu sú pre nich osobne dôležité, a zamerať sa na ne. Možnosť veriť v budhistický životný štýl bez nutnosti patriť do budhistickej náboženskej inštitúcie je v individualistickej európskej spoločnosti dôležitá“ – dodala K. Amellová.


Na otázku, ako reagujú kresťania na budhistické vplyvy, ktorú K. Amellová nastolila, odpovedala: „Existuje množstvo reakcií. Niektoré z nich zosumarizujem. Na jednej strane sú to tí, ktorí sú zapojení do dialógu s budhistami a tí, ktorí prijali budhistické vplyvy do svojej kresťanskej viery. V krajinách, kde bol príliš silný katolicizmus, ak tak môžeme povedať, reagovali ľudia s katolíckym vzdelaním často negatívne proti všetkému, čo kedysi v minulosti –museli vo svojom živote robiť. Pre niektorých z nich ponúka –budhizmus dokonca duchovné oslobodenie, ktoré im umožňuje nasledovať zmysluplnú – duchovnú cestu podľa ich osobného –výberu.
Sú však aj negatívne reakcie. Mnohí tradiční kresťania sa pozerajú na budhizmus len ako na ohrozenie alebo ako na nedefinovateľný element rozmazaný v paradigme New Age a, samozrejme, sú proti takémuto druhu vplyvu. V niektorých tradičných hnutiach sú členovia proti akémukoľvek cudziemu vplyvu iných náboženstiev; môže to byť islam, hinduizmus, budhizmus alebo čokoľvek iné. Existujú však aj také kresťanské kontexty, kde nenájdeme žiadne reakcie súvisiace s budhizmom, možno okrem situácie, keď má Jeho svätosť dalajláma navštíviť ich krajinu. Taká situácia je napríklad v nordických krajinách a vo Švédsku, kde žijem. Dôvodom tejto skutočnosti je, že v týchto krajinách je len niekoľko tisíc praktizujúcich budhistov a musíte sa usilovať, aby ste sa o nich niečo dozvedeli alebo sa s nimi skontaktovali. Z toho istého dôvodu sa o nich v spoločnosti a tiež v cirkvách vie iba veľmi málo.“

Ďalej sa dokument zmieňuje o dvoch pastoračných prístupoch – na jednej strane sa Cirkev zameriava na Európanov, ktorí boli kresťanmi a stali sa budhistami, na druhej strane oslovuje aj neeurópskych budhistov, utečencov a imigrantov prichádzajúcich z krajín s prevládajúcim budhizmom, pre ktorých je tradícia Cirkvi často neznáma. Cirkev je však opatrná v zaujímaní postojov voči očakávaniam budhistov, a zároveň rešpektuje citlivosť kresťanských spoločenstiev, ktoré sa niekedy necítia pripravené, aby prevzali iniciatívu v tomto dialógu.

V miestnej cirkvi je za dialóg zodpovedný biskup – konštatuje sa v dokumente –, avšak je žiaduce, aby mu poskytovali poradenstvo kompetentní ľudia v danej oblasti. Preto je potrebné, aby sa v rámci diecéz či národných biskupských konferencií vytvárali vhodné poradenské inštitúcie a centrá. Takisto je dôležité tým, ktorí sa na dialógu s budhistami zúčastnia, zabezpečiť rôzne formácie poskytujúce pevné formovanie v kresťanskej viere, teologické základy nevyhnutné na uskutočnenie dialógu, ale i –dostatočnú znalosť rôznych foriem budhizmu. To je užitočné najmä preto, lebo pretrváva problém reprezentatívnosti a nejednotnosti rôznych budhistických smerov, skupín a škôl a existuje množstvo podstatných rozdielov, ktoré sú medzi nimi. Ale takisto na lepšie pochopenie budhistickej i kresťanskej tradície.

Dokument tiež vytýčil niektoré kritériá, ktoré by mali spĺňať budhistické skupiny, s ktorými sa má viesť dialóg: otvorenosť voči iným budhistickým skupinám, spoločenská angažovanosť, dodržiavanie etických noriem, rešpektovanie života a dôstojnosti človeka, zakorenenosť v niektorej z budhistických tradícií, ale i záujem o citlivosť kresťanskej komunity, s ktorou vstupujú do dialógu. To však nevylučuje otvorenosť aj voči iným skupinám.
V závere dokumentu účastníci vyjadrili presvedčenie, že „je správne, aby sa rešpektovalo rozhodnutie človeka, ktorý sa rozhodne zmeniť náboženstvo. Skutočnosť, že sa niektorí kresťania v súčasnosti rozhodujú pre budhizmus, je pre kresťanskú komunitu smutná. Napriek všetkému je však dôležité správne rozpoznať, čo by mohlo byť v takom rozhodnutí pozitívne. Je dôležité počúvať tých, ktorí sú duchovne hľadajúci, sprevádzať ich a zároveň pevne svedčiť o viere v Krista, Pána a Spasiteľa, ktorý nám zjavuje Boha v jeho osobe. Súčasne však je potrebné povzbudiť ich k osobnému vzťahu ku Kristovi a k vstúpeniu do paschálneho tajomstva, ktoré žije v jeho Tele – Cirkvi.“