Cirkev a budhizmus

Cieľom Buddhovho učenia je, aby sme prežívali to, čo máme v sebe od času nemajúceho počiatok: otvorenú, jasnú neobmedzenosť našej mysle. Myseľ je otvorená ako priestor, nemá tvar, farbu ani hmotnosť, je žiarivo jasná, plná schopností a bez akýchkoľvek ohraničení. To znamená, že všetko vie a všetko môže. Jej skutočnou podstatou je obrovská radosť, aktívny súcit a úplná neohrozenosť.
Aby sme mohli trvalo prežívať stav, v ktorom sa už nevyskytujú žiadne ťažkosti ani utrpenie, učil Buddha rôzne metódy: na vonkajšej úrovni vysvetľoval zákon príčiny a následku, aby sme si mohli byť istí, že v budúcnosti budeme miesto utrpenia zažívať radosť. Silnejším ľuďom odovzdával učenia o súcite a múdrosti a tým, ktorí mali spontánnu dôveru vo svoju vlastnú buddhovskú podstatu, ukazoval zvláštne metódy, ktoré pracujú na absolútnej úrovni a umožňujú bezprostredne prežiť nadčasovú pravdu.

Pochopenie, že nie sme telom, ktoré zomrie, ani neustále sa meniacim prúdom zážitkov, ale samotným nezničiteľným a nadčasovým priestorom, vedie k okamžitému odstráneniu strachu. Z úrovne neohrozenosti je všetko prežívané ako nesmierne bohatstvo priestoru. Narodenie, smrť i všetko ostatné je iba vyjadrením neobmedzeného potenciálu a možností mysle. Realizácia neobmedzenej podstaty mysle nakoniec vedie k zmysluplnej láske.

Úvod do buddhizmu

Pred dvetisíc päťsto päťdesiatimi rokmi mal historický Buddha jedinečné podmienky na to, aby odovzdal svoje učenia. Narodil sa vo vysoko rozvinutej kultúre a bol obklopený mimoriadne nadanými ľuďmi. Potom, ako dosiahol osvietenie, sa delil o svoje metódy objavovania mysle celých štyridsaťštyri rokov. Preto sú jeho učenia, nazývané dharma, tak rozsiahle.
Kandžur, Buddhove vlastné slová, pozostávajú zo 108 zväzkov, ktoré obsahujú 84 000 užitočných náuk. Neskoršie komentáre k nim, Tendžur, predstavujú ďalších 254 rovnako hrubých kníh. Vďaka tejto informácii môžeme lepšie porozumieť slovám, ktorými Buddha zhodnotil svoj život: „Môžem umrieť šťastný. Nenechal som si ani jedno učenie pre seba. Všetko, čo pre vás môže byť užitočné, som vám už dal.“ A jeho posledné slová odlišujú buddhizmus od toho, čo sa obvykle nazýva náboženstvom: „Neverte mojim slovám, pretože vám ich povedal Buddha, ale dobre ich preskúmajte. Buďte sami sebe svetlom.“

Takéto výroky ukazujú praktický prístup buddhizmu, ktorý je určený pre skutočný život. Keď sa ľudia pýtali Buddhu, čo učí a prečo to učí, odpovedal im: „Učím, pretože vy a všetky bytosti hľadáte šťastie a snažíte sa vyhnúť utrpeniu. Učím ako sa veci majú.“
Čím teda buddhizmus je? Najlepší výraz používal sám Buddha. V priebehu 1500 rokov, počas ktorých učenia existovali v Indii, sa nazývali dharma a posledných tisíc rokov v Tibete čhö. Oba výrazy znamenajú „ako sa veci majú“.
Porozumieť tomu, „ako sa veci majú“, je kľúčom ku šťastiu. Buddha je zároveň učiteľom, príkladom, ochrancom a priateľom. Jeho pomoc umožňuje bytostiam vyhnúť sa utrpeniu, vstúpiť do stavu rastúcej blaženosti, a pritom zároveň oslobodzovať druhých a pomáhať im k osvieteniu.

Kto je Budha?

Budha Šákjamuni sa narodil pred 2580 rokmi vo vyspelej kultúre severnej Indie ako princ Gautáma Siddharta. Po niekoľkých rokoch intenzívneho hľadania rozpoznal, že esencia mysle je ako priestor, neobmedzená a nepodmienená. Dosiahol tak osvietenie a stal sa Buddhom – „prebudeným“.
Budha rozpoznal, že všetky bytosti chcú byť šťastné, ale kvôli vlastnej nevedomosti nedokážu prežívať trvalú radosť. Nasledujúcich 45 rokov preto odovzdával metódy vedúce k tejto úrovni prežívania. Priamo a prakticky vysvetľoval, čo je skutočne pravdivé a čo podmienené. Ukazoval, ako využiť každú životnú skúsenosť ako krok smerom k hlbokému a trvalému šťastiu.

Čo učí Buddha?

Základom budhizmu sú informácie o prirodzenosti mysle a konkrétne metódy, vedúce k rozvoju jej plného potenciálu: slobody, radosti a súcitu. Budhizmus nie je založený na viere, ale na kritickom uvažovaní a praktickej skúsenosti. Obsahuje prvky filozofie a psychológie, ale to, čím je, najlepšie vystihuje výraz, ktorý používal Budha sám. Jeho učenia sa v sanskrite nazývajú dharma, čo znamená: „ako sa veci majú“, pretože nám umožňujú vidieť veci také, aké naozaj sú – tu a teraz.

Čo je karma?

Všetky podmienené javy podliehajú princípu príčiny a následku, (skt. karma). Znamená to, že sme slobodní a sami tvoríme svoju budúcnosť. Pozitívne činy v mysli vytvárajú pozitívne dojmy, a vedú tak k pozitívnym výsledkom, a naopak činy spôsobujúce utrpenie opäť prinášajú len ťažkosti. Toto pochopenie umožňuje vedome budovať v mysli bohatstvo, ktoré prináša šťastie nám aj ostatným. Vďaka účinným metódam diamantovej cesty môžeme z podvedomia odstrániť negatívne dojmy, ktoré sa ešte neprejavili, a naopak posilniť pozitívne stavy mysle.

Čo je meditácia?

V budhizme znamená meditácia „spontánne spočívanie v tom, čo je“. Tento stav môžeme dosiahnuť upokojením a sústredením mysle, prácou s energetickými kanálmi tela alebo meditáciou na formy budhov, vyjadrujúce dokonalé kvality mysle.
Najúčinnejšou metódou, ktorú používame na diamantovej ceste, je stála identifikácia s vlastnou budhovskou prirodzenosťou, nielen počas meditácie, ale v každom okamihu.
Čo znamená oslobodenie a osvietenie?
Rozpoznanie, že telo, myšlienky a pocity sa neustále menia, a preto nemôžu tvoriť žiadne skutočné „ja“, sa nazýva oslobodenie. Pretože zdrojom všetkých ťažkostí je práve ilúzia oddelenosti od druhých, nemôže sa nás už utrpenie žiadnym spôsobom dotknúť. Z tejto úrovne sa môžeme ďalej rozvíjať, a tiež dokážeme omnoho účinnejšie pomáhať druhým.
Osvietenie (nirvána) je plným rozvojom potenciálu mysle: jej neohrozenosti, radosti, aktívneho súcitu a múdrosti. Vďaka účinným metódam diamantovej cesty je možné tento stav dosiahnuť aj v priebehu jediného života.
Budhizmus v Európe a postoj cirkvi

Takmer tridsať účastníkov zo 16 európskych krajín sa zaoberalo potrebou, ale i konkrétnymi témami, formami a odporúčaniami, ako viesť –dialóg s predstaviteľmi a skupinami tohto v Európe ustavične sa rozširujúceho náboženstva.

Aký postoj by mala Cirkev zaujať v tejto novej –situácii? V tej v ktorej budhizmus sa šíri do sveta rýchlejšie ako kto predpokladal? Teda v situácii, ktorá je pre ňu určitým spôsobom úplne neznáma? V minulosti to boli vždy kresťanskí misionári, ktorí pomohli obyvateľom iných krajín (vrátane budhistických) zasadiť kresťanské korene hlboko do ich pôdy. Často tento proces znepokojil autority iných náboženstiev. Možno teraz my kresťania pochopíme reakcie tých, voči ktorým sme sa previnili, keď videli, že sa naše symboly a koncepty používali na vyjadrenie veľmi odlišnej náboženskej skúsenosti.

Nie je jednoduché vypočuť si napríklad to, že Ježiš Kristus je bodhisattva, keď rozumieme, čo bodhisattva pre –budhistov znamená. A predsa ním pre mnohých európskych budhistov je. Budhisti taktiež majú tendenciu veľmi rýchlo stotožniť budhistický súcit a kresťanskú lásku, nie je to však také jasné, najmä keď uvažujeme nad súcitom v budhistickom a nad láskou v kresťanskom –kontexte. V skutočnosti počas takéhoto procesu trpia obe tradície.“

Na záver D. Gira nastolil i ďalšie závažné otázky, na ktoré by mala Cirkev v blízkom čase nájsť vhodnú odpoveď: „Mala by Cirkev zareagovať na budhistickú –inkulturáciu negatívne, alebo by sa mala pokúsiť o spoluprácu s budhistami v tomto procese inkulturácie tým, že im pomôže lepšie pochopiť kresťanský význam termínov a zároveň, aby –našli čo najlepšie termíny na vyjadrenie –svojej skúsenosti? Odpoveď nie je jednoduchá. Ak si totiž Cirkev zvolí, že bude spolupracovať, čo to potom pre ňu znamená? Kto bude schopný pomôcť našim budhistickým bratom a sestrám na tejto úrovni? Kde by sa mala táto činnosť uskutočňovať? Môže napríklad katolícka teologická fakulta spolupracovať s budhistickým výskumným centrom? Ak sa však Cirkev rozhodne, že nebude spolupracovať, ako ju budú posudzovať v budúcnosti? Aký efekt bude mať proces inkulturácie, ktorý prebieha v izolácii, na význam kresťanských vyjadrení pre kresťanov budúcich generácií? Ako –tieto pojmy pozmeňujú vnútorný význam budhistickej skúsenosti?“

Druhým prednášateľom na konferencii bol zenový majster zo Švajčiarska Jerome Ducor, ktorý konvertoval na budhizmus z kresťanstva a s týmto náboženstvom sa prvýkrát stretol ako štrnásťročný. Budhizmus sa popri protestantizme stal pre neho druhou –alternatívou. Začal podrobnejšie študovať jeho spisy, až sa napokon sám stal budhistom. Roku 1977 absolvoval –univerzitu o budhizme. V Loussann študoval tibetskú školu v čínštine a v Žene–ve dejiny náboženstiev. V –súčasnosti prednáša budhizmus na univerzite v Ženeve. Vo svojom príspevku informoval o budhistických centrách v Európe, o ich aktivitách, víziách a možnostiach spolupráce s Katolíckou cirkvou, ale aj navzájom. Jeho príspevok vyvolal azda –najviac otázok, a pretože odpovede na ne boli zaujímavé, miestami až –polemické, niektoré z nich uvádzam (v ich skrátenej forme):

Môže sa stať budhista kresťanom?
Ducor: Nie. Ak sa niekto venuje meditácii, ešte sa nestáva budhistom. Budhista stavia na učení Budhu. Kresťan –nemôže byť budhistom a naopak. Budhista –síce môže uznať užitočnosť kresťanstva a jeho miesto v dejinách ľudstva, ale to je všetko.
Ako vidíte budhizmus v kontexte Európskej únie?
Ducor: Je to niečo, čo nadväzuje na predchádzajúce európske hodnoty založené na židovsko-kresťanskej tradícii. Nemyslím si však, že by budhizmus na Západe triumfoval, už aj preto, že počet jeho stúpencov klesá. Budhizmus sa však môže podieľať na propagácii mieru, nenásilia a podporovať ľudí dobrej vôle.

Aký typ budhizmu je charakteristický pre Európanov?
Ducor: Najviac rozšírený je tibetský budhizmus (tzv. lámaizmus – pozn. –autora) a zen. Ten prvý pre jeho liturgiu, zen pre svoju meditáciu. Avšak takmer v každej krajine Európskej únie možno nájsť tradície všetkých budhistických smerov. U niektorých z nich pretrváva silný –pocit vernosti k vlasti, iné prešli –zmenami a majú schopnosť integrovať sa do iných kultúr. Ukázalo sa, že na Západe budhizmus zdôrazňuje aj také elementy, ktoré sa inak v krajinách ich pôvodu nezdôrazňujú.
Je budhizmus náboženstvo, alebo filozofický systém? Hovoríme o náboženskom dialógu, alebo o dialógu kultúrnom?
Ducor: Mnohí teológovia nechcú uznať budhizmus ako náboženstvo. Považujú ho dokonca za akúsi formu ateizmu, pretože nehovorí o Bohu. Avšak ja si myslím, že to náboženstvo je, lebo odpovedá na otázku smrti. Nie je to teda iba filozofický či etický systém. Druhým dôvodom, prečo si to myslím, je to, že budhizmus má silný zmysel pre mystiku.

Ak budhizmus porovnávame s kresťanstvom, sú tu určité rozdiely, napríklad v nazeraní na Boha. Budhisti neveria v osobného Boha ako kresťania. Ďalej v pohľade na lásku a charitu; kým kresťania lásku usmerňujú iba na človeka, budhistické chápanie lásky je všeobecnejšie. Budhista tiež hovorí o dokonalosti ako o procese, kresťan dokonalosť vníma ako zdokonaľovanie sa v láske. Poslednou prednášajúcou bola rehoľná sestra Karin Amellová zo Švédska. Tá sa vo svojom príspevku zamerala na typológiu kresťanských reakcií na budhizmus a jeho šírenie v Európe. Poukázala na skutočnosť, „že budhizmus v Európe dnes všeobecne kladie väčší dôraz na iné prvky, ako na svoj ázijský kontext. Napríklad ekologické a etnické aspekty budhizmu dominujú v Európe a USA jednoducho preto, že sú dôležité pre ľudské prežitie a celistvosť zeme. Niektorí ľudia, ktorí si uvedomujú tieto otázky, majú preto záujem o budhizmus ako o určitý alternatívny životný štýl. V Európe, podobne ako v USA, sa budhizmus preto javí skôr ako spôsob života než ako náboženstvo s pevnou štruktúrou právd či hierarchickou inštitúciou. Je to spôsob života, ktorý priťahuje ľudí, najmä keď získajú dojem, že si môžu slobodne vybrať, ktoré aspekty budhizmu sú pre nich osobne dôležité, a zamerať sa na ne. Možnosť veriť v budhistický životný štýl bez nutnosti patriť do budhistickej náboženskej inštitúcie je v individualistickej európskej spoločnosti dôležitá“ – dodala K. Amellová.


Na otázku, ako reagujú kresťania na budhistické vplyvy, ktorú K. Amellová nastolila, odpovedala: „Existuje množstvo reakcií. Niektoré z nich zosumarizujem. Na jednej strane sú to tí, ktorí sú zapojení do dialógu s budhistami a tí, ktorí prijali budhistické vplyvy do svojej kresťanskej viery. V krajinách, kde bol príliš silný katolicizmus, ak tak môžeme povedať, reagovali ľudia s katolíckym vzdelaním často negatívne proti všetkému, čo kedysi v minulosti –museli vo svojom živote robiť. Pre niektorých z nich ponúka –budhizmus dokonca duchovné oslobodenie, ktoré im umožňuje nasledovať zmysluplnú – duchovnú cestu podľa ich osobného –výberu.
Sú však aj negatívne reakcie. Mnohí tradiční kresťania sa pozerajú na budhizmus len ako na ohrozenie alebo ako na nedefinovateľný element rozmazaný v paradigme New Age a, samozrejme, sú proti takémuto druhu vplyvu. V niektorých tradičných hnutiach sú členovia proti akémukoľvek cudziemu vplyvu iných náboženstiev; môže to byť islam, hinduizmus, budhizmus alebo čokoľvek iné. Existujú však aj také kresťanské kontexty, kde nenájdeme žiadne reakcie súvisiace s budhizmom, možno okrem situácie, keď má Jeho svätosť dalajláma navštíviť ich krajinu. Taká situácia je napríklad v nordických krajinách a vo Švédsku, kde žijem. Dôvodom tejto skutočnosti je, že v týchto krajinách je len niekoľko tisíc praktizujúcich budhistov a musíte sa usilovať, aby ste sa o nich niečo dozvedeli alebo sa s nimi skontaktovali. Z toho istého dôvodu sa o nich v spoločnosti a tiež v cirkvách vie iba veľmi málo.“

Ďalej sa dokument zmieňuje o dvoch pastoračných prístupoch – na jednej strane sa Cirkev zameriava na Európanov, ktorí boli kresťanmi a stali sa budhistami, na druhej strane oslovuje aj neeurópskych budhistov, utečencov a imigrantov prichádzajúcich z krajín s prevládajúcim budhizmom, pre ktorých je tradícia Cirkvi často neznáma. Cirkev je však opatrná v zaujímaní postojov voči očakávaniam budhistov, a zároveň rešpektuje citlivosť kresťanských spoločenstiev, ktoré sa niekedy necítia pripravené, aby prevzali iniciatívu v tomto dialógu.

V miestnej cirkvi je za dialóg zodpovedný biskup – konštatuje sa v dokumente –, avšak je žiaduce, aby mu poskytovali poradenstvo kompetentní ľudia v danej oblasti. Preto je potrebné, aby sa v rámci diecéz či národných biskupských konferencií vytvárali vhodné poradenské inštitúcie a centrá. Takisto je dôležité tým, ktorí sa na dialógu s budhistami zúčastnia, zabezpečiť rôzne formácie poskytujúce pevné formovanie v kresťanskej viere, teologické základy nevyhnutné na uskutočnenie dialógu, ale i –dostatočnú znalosť rôznych foriem budhizmu. To je užitočné najmä preto, lebo pretrváva problém reprezentatívnosti a nejednotnosti rôznych budhistických smerov, skupín a škôl a existuje množstvo podstatných rozdielov, ktoré sú medzi nimi. Ale takisto na lepšie pochopenie budhistickej i kresťanskej tradície.

Dokument tiež vytýčil niektoré kritériá, ktoré by mali spĺňať budhistické skupiny, s ktorými sa má viesť dialóg: otvorenosť voči iným budhistickým skupinám, spoločenská angažovanosť, dodržiavanie etických noriem, rešpektovanie života a dôstojnosti človeka, zakorenenosť v niektorej z budhistických tradícií, ale i záujem o citlivosť kresťanskej komunity, s ktorou vstupujú do dialógu. To však nevylučuje otvorenosť aj voči iným skupinám.
V závere dokumentu účastníci vyjadrili presvedčenie, že „je správne, aby sa rešpektovalo rozhodnutie človeka, ktorý sa rozhodne zmeniť náboženstvo. Skutočnosť, že sa niektorí kresťania v súčasnosti rozhodujú pre budhizmus, je pre kresťanskú komunitu smutná. Napriek všetkému je však dôležité správne rozpoznať, čo by mohlo byť v takom rozhodnutí pozitívne. Je dôležité počúvať tých, ktorí sú duchovne hľadajúci, sprevádzať ich a zároveň pevne svedčiť o viere v Krista, Pána a Spasiteľa, ktorý nám zjavuje Boha v jeho osobe. Súčasne však je potrebné povzbudiť ich k osobnému vzťahu ku Kristovi a k vstúpeniu do paschálneho tajomstva, ktoré žije v jeho Tele – Cirkvi.“