Svätý František z Assisi
zakladeteľ rehole a cirkevný reformátor (1182?-1226)
Sv. František pochádzal zo stredotalianského mesta Assisi. Tam sa narodil roku 1181 alebo 1182. Jeho otec sa nazýval Pietro Bernardone a mal prosperujúci obchod s plátnom. Jeho matka sa nazývala Jana, prezývaná Pika, a aj svojmu synovi, ktorý sa narodil v otcovej neprítomnosti , dala meno Ján. Otec však nazýval svojho prvorodeného Františkom a toto meno mu napokon ostala. Vtedajšia rečová podoba mena František znamenala doslovne „Francúz,francúzsky“ a prezrádzala otcovu náklonnosť k Francúzsku. Niektorí životopisci pripisujú Františkovej mame francúzsky pôvod, čo by ľahšie vysvetľovalo chlapcovo meno i jeho záľubu v juhofrancúzskych rytierskych spevoch. Taktiež mal brata, brata-Angela.
V detstve získal František základné vzdelanie v miestnej farskej škole. Otec sa usiloval vychovať zo syna dobrého obchodníka a čiastočne sa mu to aj darilo. F sa ukazoval ako schopný obchodník. No na rozdiel od otca nevedel odkladať peniaze. Jeho prirodzená dobrosrdečnosť a romantická povaha ho zvádzali k márnotratnej štedrosti, či už dával peniaze žobrákom, alebo ich míňal pri zábavách s rovesníkmi.
Keď mal F 20 rokov, r.1202, vypukla medzi mestami Perugia a Assisi vojna, zúčastnil sa bojov no po roku zajatia ho prepustili ťažko chorého a sklamaného na slobodu. Keď doma vyzdravel, začal objavovať hlbší zmysel vecí, no túžba po vojenskom dobrodružstve ho neopustila, ale viedla v roku 1204 na juh do Apúlie. No F ďaleko nedošiel. Počas zastávky pri meste Spolete mal tajomný sen, v kt. videl kaštieľ plný rytierskych zbraní a erbov. Pritom počul výzvu, či nechce radšej slúžiť pánovi ako jeho poddanému. Vrátil sa domov, kde v opustenom poľnom kostolíku San Damiano zažil videnie, kt. dalo jeho životu nový smer. Prihovoril sa mu z oltárneho kríža Kristus: „František, oprav môj kostol! Veď vidíš, že sa celkom rozpadáva!“ *
F sa s minulosťou rozišiel v marci alebo v apríli roku 1206. Veľmi sa ho totiž dotýkala bieda chudobných, a preto im veľkodušne rozdával z otcovho majetku. Vtedy sa starý Bernardone rozhodol, že vydedí svojho čudného syna. Ich posledné stretnutie sa odohralo na verejnosti, v prítomnosti assiského biskupa. F sa odhodlal k radikálnemu gestu: celkom sa vyzliekol, šaty hodil otcovi a vyhlásil, že odteraz má už len Otca, ktorý je na nebesiach. Biskup prikryl F plášťom, čím nielen zakryl jeho nahotu, ale vzal ho pod ochranu ako verejného kajúcnika a človeka zasväteného Bohu.
Dokonalá evanjeliová chudoba ho voviedla do celkom nového sveta. Objavil bohatstvo stvoreného sveta, úprimne ho obdivoval a tešil sa mu. Dva roky žil ako potulný mních, slúžil chudobným a opatroval tri opustené kostoly okolo Assisi - najmä kostolík Panny Márie Anjelskej (Porciunkula) mu prirástol k srdcu a stal sa kolískou ním založenej rehole. Na jar 1208 začal kázať v Assisi a niektorí poslucháči sa k nemu pripojili. Keď ich bolo 12, utvorili prvé spoločenstvo „Assiských hlásateľov pokánia“ alebo „menších bratov“. F ich pripravoval a neskôr poslal na 1. apoštolskú cestu, ktorej sa sám zúčastnil. Po návrate zostavil z evanjeliových textov akési prvé pravidlá nového spoločenstva, ktoré roku 1209 alebo 1210 ústne schválil pápež Inocent III. Tak vznikol nový rád Menších bratov, po latinsky Ordo Fratrum Minorum, skratka OFM. Niekedy v tom čase prijal F diakonské svätenie, z poníženosti a z úcty ku kňazstvu nechcel byť kňazom, ale ostal diakonom po celý život. Veľkou potechou preňho bol roku 1212 vznik ženskej vetvy rehole (klarisky), v kt. spoluzakladateľka Klára z Assisi bola vzorom evanjeliovej chudoby nielen pre svoje spoločníčky, ale aj pre mužských členov rádu.
Cirkev v tej dobe potrebovala práve ideál chudoby a poníženej jednoduchosti i účinný apoštolát, aby sa vnútorne obnovila.* Veľmi účinný sa ukázal F apoštolát, ktorý pozostával z príkladu dôsledne prežívaného evanjelia a z kázania, kt obsahom bolo heslo Pax et bonum.
Túžba získať nesmrteľné duše pre Krista viedla F k misijným cestám mimo Talianska. Dostal sa až na Blízky V a jeho bratia absolvovali množstvo ciest, na kt. ako mučeníci často prišli o život.
Po návrate sa F viac venoval vnútornej disciplíne rehole a vypracoval jej definitívne stanovy. Zachovali sa v dvoch podobách. Prvé, obsiahlejšie (Regula I.), sú z roku 1221. Druhé (Regula II. bullata) sú trochu skrátené a stali sa definitívnou konštitúciou Menších bratov. V novembri 1223 ich schválil pápež Honorius III. Roku 1221 rozšíril F svoju rehoľu o ustanovizeň, ktorá bola významnou novotou v cirkvi. Bol to tzv. Tretí rád, v kt. sa združovali laickí mužovia a ženy, čo chceli v občianskom živote uskutočňovať F evanjeliové ideály.
F miloval a ctil si Cirkev a jej ustanovizne. F ako prvý zaviedol také pobožnosti bez ktorých by sme si dnes už Vianoce a Pôst nevedeli predstaviť – betlehem(vrch Greccio) a pobožnosť Krížovej cesty. 14. septembra 1224, na sviatok Povýšenia sv. Kríža, sa mu v pustovni La Verna zjavil Kristus v podobe okrídleného serafína a vtlačil mu do tela znaky svojich rán – stigmy. Bol to prvý známi prípad stigiem v cirkvi. Jeho stav sa ale rapidne zhoršoval a trpel mnohými chorobami, preto sa sústredil na povzbudzovanie bratov a všetkých ľudí. Z tých čias pochádzajú jeho listy „všetkým veriacim“ a „správcom národov“. Už takmer slepý zostavil v Assisi na prelome rokov 1224 a 1225 známu prekrásnu Pieseň brata Slnka , v kt. dobrorečí a oslavuje Boha.
