Inštitucionálne chápaná štátna politika je nástrojom, ktorým štát občanom zabezpečuje ich práva v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948 a dvoch následných paktov ľudských práv z roku 1966. takto vysvetľovaná politika štátu má vytvoriť spoločnosť rovnakých príležitostí a má každému občanovi ponúkať podmienky k rozvoju jeho ľudského potencionálu. Je teda neopomenuteľným nástrojom k integrácii občanov a v prípade ich zlyhania k zabezpečeniu sociálnej existencie. Takto široko chápaná politika zodpovedá ekonomickým, sociálnym, historickým, kultúrnym tradíciám Európy. V tomto kontexte sa k politike štátu a medzinárodnej politike vyjadruje aj cirkev ako nositeľka morálnych a ľudských hodnôt existujúcich a rozvíjajúcich sa v prospech ľudstva.

Cirkev reflektuje aktuálne potreby jednotlivcov i štátnych celkov a vyjadruje sa k ním aj prostredníctvom encyklík. Encyklika Pavla VI. Populorum progressio je reakciou na potreby modernej doby a jej aktuálnych problémov v polovici XX. Storočia, taktiež nachádza východiská dôležité pre budúcnosť, ako sa neskôr ukáže, aj veľmi presne definuje spoločnosť a jej budúci vývoj.

"Túžby dnešných ľudí:
Vymaniť sa z biedy, mať bezpečnejšie živobytie, zdravie, stále zamestnanie; mať zvýšenú účasť na zodpovednosti, byť bez akéhokoľvek útlaku, byť chránení pred položením, ktoré uráža ľudskú dôstojnosť; byť vzdelanejší; slovom, viac pracovať, vedieť a vlastniť, a tak aj viac byť: o to sa usilujú dnešní ľudia, zatiaľ čo mnohí z nich sú odsúdení žiť v podmienkach, ktoré robia túto oprávnenú túžbu iluzórnou. Okrem toho národy, ktoré si nedávno nadobudli národnú nezávislosť, pociťujú potrebu spojiť túto politickú slobodu s autonómnym a dôstojným sociálnym a takisto hospodárskym rastom, aby zabezpečili svojim občanom plný ľudský rozvoj a zaujali miesto, ktoré im patrí v spoločenstve národov."[1]

Záujmom štátu vo vnútornej, občianskej sfére, by malo byť najmä vybudovanie bezpečného prostredia a vytvorenie podmienok na rozvoj pracovného trhu. Nakoľko najväčšiu škodu môže spôsobiť nezamestnanosť majúca neblahý vplyv na existenciu, rozvoj človeka.

"Straty spoločnosti, ktoré vznikajú nezamestnanosťou sú najväčšie doložené straty v modernej ekonomike, ich peňažné vyjadrenie však ani zďaleka nevyjadruje skutočné ľudské, sociálne a psychologické škody, ktoré so sebou prinášajú obdobia dlhotrvajúcej nedobrovoľnej nezamestnanosti."[2]

"Povinnosť solidárnosti medzi národmi
Povinnosť solidárnosti, ktorá platí pre jednotlivcov, platí aj pre národy: "Je veľmi vážnou povinnosťou pokročilých národov napomáhať rozvojové národy." Treba uskutočňovať toto koncilové učenie. Rozumie sa, že z darov Prozreteľnosti ako z ovocia svojej práce ťaží v prvom rade obyvateľstvo, ktorému sa ich dostalo. Avšak nijaký národ si nemôže nárokovať právo na výlučné užívanie svojich bohatstiev. Každý národ má zvyšovať a zdokonaľovať svoju produkciu, aby zabezpečil všetkým svojim príslušníkom naozaj ľudskú životnú úroveň a aby zároveň prispel k solidárnemu rozvoju ľudstva. Vzhľadom na rastúcu núdzu rozvojových krajín treba pokladať za samozrejmé, že pokročilá krajina venuje čiastku svojej produkcie ich potrebám; a takisto je len prirodzené, že pripravuje vychovávateľov, inžinierov, technikov a vedcov, ktorí dajú svoju vedu a skúsenosť do ich služieb."[3]

Na svete dnes žije cca 6,2 miliardy ľudských bytostí, čo je viac ako kedykoľvek predtým. Preľudnenie planéty však nehrozí, ale problémy s pitnou vodou, hladomory a choroby sú čoraz aktuálnejšie. Svet produkuje a produkuje dostatok aj potravín, aby uživil každého človeka. Problém je v nerovnomernom rozložení produkcie potravín na Zemi. Bohaté štáty so svojím intenzívnym poľnohospodárstvom, rozvinutým obchodom a priemyslom vyprodukujú oveľa viac napr. potravín, než samy potrebujú, ale ich cena pre obyvateľa chudobnej krajiny je privysoká. Na medzinárodnej pôde je úlohou štátu získať adekvátne postavenie pre jej obyvateľov a zároveň nezabudnúť na dôležitosť pojmu „ľudskosť“. Vyvrátiť tak aj známe slová: „Homo homini lupus“.

Medzinárodné spoločenstvá a ich politika musí pomáhať chudobným krajinám. Nie je to právo, ale povinnosť – šľachetná povinnosť. Polemizovať sa dá nad spôsobom pomoci, ale nie nad nutnosťou pomôcť.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Úlohy štátu vo svetle encykliky Pavla VI.